O stromoch, ľuďoch aj úletoch. Začína sa Mesiac fotografie

Ekológia a duševné zdravie. Také sú ústredné témy 34. ročníka festivalu Mesiac fotografie. Začína sa 1. novembra výstavou O tradícii a o jej spodných prúdoch - Rudolf Fila, Klaudia Kosziba, Robert Bielik. Celkovo festival ponúkne takmer tri desiatky výstav v Bratislave a ďalšie v Budapešti, vo Viedni či v Berlíne.

„O svetovom prírodnom dedičstve musíme hovoriť neustále, možno viac než o kultúrnom dedičstve. Bez uchovania prvého nemôže byť druhé. Preto sme za centrálnu tému aktuálneho ročníka zvolili tému ochrany biodiverzity, podporu väčšej citlivosti voči dôsledkom klimatickej zmeny,“ hovorí riaditeľ festivalu Václav Macek.

Ako dodáva, skladbu tohto programového bloku postavili nielen na apokalyptických dôsledkoch antropocénu, ale zahrnuli aj diela autorov, ktorí „prebúdzajú u diváka povedomie a schopnosť údivu nad zázrakmi prírody.“

Pátranie po stromoch

Ten údiv môže prameniť aj z fotografií americkej autorky Beth Moonovej, ktorej doménou sú stromy. Je to však kombinácia údivu nad zázrakmi prírody aj nad obrazovým stvárnením krajiny. Jej fotografie totiž neraz nepôsobia ako „odtlačok reality“, ale pripomínajú skôr niečo nereálne, snové, ako starostlivo naaranžované kulisy.

Niektoré jej čiernobiele snímky sa vyznačujú takou čistotou a ostrosťou všetkých kontúr, že pripomínajú skôr detailistické kresby. Iné majú zase pohlcujúcu atmosféru tajomstva, ktorú produkuje samotný strom ako bohato rozkonárený svedok času, ktorý je sám osebe krajinou, a aj kontext počasia, oblohy či okolitej vegetácie.

Výstava fotografií Beth Moonovej má názov Nesmrteľnosť stromov. (zdroj: Mesiac fotografie)

Všetko je pritom výsledkom Moonovej posadnutosti témou a húževnatého pátrania. Autorka „neustále študuje historické knihy, botanické traktáty a spravodajské články, v ktorých hľadá objekty hodné jej objektívu. Nehovoriac o rozhovoroch s cestovateľmi, nech ich už stretne kdekoľvek, v nádeji, že objaví vzácny, zabudnutý drahokam,“ uvádza festival.

Jej výstava nesie názov Nesmrteľnosť stromov a bude v Galérii Slovenskej výtvarnej únie – Umelka od 6. novembra.

Krajiny z výšky

V ten istý deň a na tom istom mieste sa začne aj výstava ďalších fascinujúcich pohľadov na krajinu. Tvoria ju fotografie Geralda Mansbergera a Markusa Eisla. Tieto diela mapujú krajinu z obrovských výšok, aby podali okrem iného svedectvo o tom, ako človek pretvára jej prírodný ráz.

Gerald Mansberger a Markus Eisl: Ľudská stopa. (zdroj: Mesiac fotografie)

Môžeme vidieť napríklad aj obrovskú mestskú zástavbu v tesnom susedstve s veľkou zelenou plochou lesa, z ktorej bude časom s určitosťou ubúdať.

Snímky sú pritom neraz aj výtvarne pôsobivé. A zároveň sa často zameriavajú práve na tú ľudskú stopu. Napokon, tak sa výstava volá.

Cássio Vasconcellos: Mimo reality (zdroj: Mesiac fotografie)

Ľudskú stopu kladú do popredia aj fotografie britského autora Cássia Vasconcelosa. K rozpínavosti ľudstva a jeho spotrebným návykom sa pritom stavajú kriticky. Nehľadiac na to, Vasconcelosove snímky sú atraktívnou kolekciou krajín, ktoré sú preplnené tovarom a inými ľudskými stopami, prípadne sú to gigantické vrakoviská dopravných prostriedkov. Pohybujú sa kdesi na rozhraní reality a fantázie.

Názov jeho výstavy znie Mimo reality a návštevníci Mesiaca fotografiu ju nájdu takisto v Umelke.

Celý blok výstav s ekologickou témou zastrešuje názov Svetové prírodné dedičstvo a patria do neho aj diela Michała Konrada, Michala Hubu a Petra Áča.

Vojdi do prázdna, je tam plno

Druhý veľký blok výstav nesie názov Vojdi do prázdna: O duševnom zdraví. „Zvolená téma reaguje na dnes čoraz citeľnejší spoločenský problém. Diela autorov Matúša Zajaca, Maxa Kandholu a Andersa Petersena rozprávajú nielen o ťaživých dôsledkoch zdravotného postihnutia, ale aj starnutia a o realite života v domove sociálnych služieb,“ približuje Václav Macek.

Ťaživosť je nepochybne citeľná v tvorbe Andersa Petersena, jeho fotografie sú však cenné aj tým, že dokážu prenikať za hranice viditeľného. Autor zachytáva klientov psychiatrickej liečebne v Štokholme tak, že sa z jeho obrazov vynárajú vnútorné pnutia a rozpory postáv. Jeho výstava sa volá Nikto to nevidel všetko.

S veľkou mierou vnímavosti zachytáva ľudí z domovov sociálnych služieb aj slovenský autor Matúš Zajac. Jeho výstava má výstižný názov – Vzdialená blízkosť.

Tvorbu Martina Parra uvidia návštevníci festivalu na výstave Kronikár. (zdroj: Mesiac fotografie)

Veľký priestor venuje Mesiac fotografie retrospektíve uznávaného britského fotografa Martina Parra. „Oproti prvej prezentácii v Bratislave spred takmer dvoch desaťročí, súčasná výstava ponúkne komplexný prehľad jeho diela od čiernobielych snímok zo 70. rokov až po komentovanie módy selfies z roku 2015,“ objasňuje riaditeľ festivalu.

A sú to pozoruhodné autorské postrehy. Výberom objektov aj kompozičným prístupom a pohotovosťou reakcie. V Parrových snímkach sa odrážajú jeho skúsenosti, ktoré ho zaradili k popredným predstaviteľom svetovej dokumentárnej fotografie.

Tajomní Difuzionisti

Festival predstaví oveľa viac autorov, tých súčasných, dlhodobých kronikárov, ale aj majstrov fotografie spred sto rokov. Alebo autorov, ktorí tvoria aj dnes, hoci ich fotografie pôsobia ako kuriózne výjavy z veľmi starých vedecko-fantastických filmov. Reč je o Kaiovi Brüninghausovi a jeho výstave Difuzionisti. Umelá inteligencia.

„Súbor ukazuje fotogenický svet obrázkov vytvorených prostredníctvom cieleného a kontrolovaného používanie umelej inteligencie generujúcej obrázky,“ píše sa v podkladoch k výstave. „Portréty ľudí s bizarnými zariadeniami, podivným výskumom a technológiami z minulosti poskytujú pohľad do sveta vedy, ktorý akoby nanovo definuje hranice prírodných vied. Sépiovo sfarbené čiernobiele fotografie oživujú zdanlivo reálny svet vedy z 20. rokov minulého storočia, v ktorom sa stretáva exaktná prírodná veda s nelogickým surrealizmom.“

Kai Brüninghaus: Difuzionisti. (zdroj: Mesiac fotografie)

Mesiac fotografie prináša v Bratislave 28 výstav mnohých autorov, a hoci ich zoradil do programových blokoch, o rozmanitosť nebude núdza. Koniec koncov, ani keby každý z autorov fotil to isté, nikdy by to vo výsledku nebolo rovnaké. Lebo ako zaznieva v prezentácii práce Grzegorza Przyboreka: „Som presvedčený, že fotografia vytvára inú realitu. Vytvára obraz, ktorý sa viac podobá nášmu poznaniu reality, teda subjektívnemu videniu.“