Svoje úplne posledné napísané vety nenazval Stefan Zweig listom na rozlúčku. V hlavičke troch odsekov stálo slovo: Vyhlásenie. Zweig v ňom nepateticky poďakoval Brazílii, ktorá ho prichýlila potom, ako sa Európa sama zničila. Napísal však aj, že nemá dosť síl žiť bez domova a bez osobnej slobody a list ukončil takto: „Bodaj by nám bolo dopriate uvidieť po tejto dlhej noci úsvit! Ja, až priveľmi netrpezlivý, idem popredu.“ Dvadsiateho druhého februára 1942 aj so svojou druhou manželkou dokonal samovraždu.
„On mal deti?“ pýta sa v úvode inscenácie herečka Gabriela Marcinková, keď na javisku rozsvieti neónový nápis Zweig. „Tak mal tie deti?“ zopakuje otázku potom, ako odpoveď zanikne v množstve iných informácií, ktoré o tomto spisovateľovi, humanistovi a kozmopolitovi na úvod zaznejú. „Jeho prvá manželka mala dve, tak ich asi s ňou vychovával,“ odpovie jej napokon Anna Jakab Rakovská.
Sú to práve tieto dve výborné herečky, ktoré inscenáciu Júlie Rázusovej Outcast podľa Zweigovho biografického románu Svet včerajška robia natoľko aktuálnou a autentickou. Po septembrovej premiére v domácom Prešove ho nezávislé divadelné zoskupenie Slzy Janka Borodáča uviedlo aj v Bratislave.
Bojím sa samej seba
Memoáre Svet včerajška vyšli krátko po Zweigovej samovražde a dnes patria k smutne aktuálnemu čítaniu. Zweig v nich cez svoje osobné skúsenosti umelca opisuje prerod pokojného a ospalého 19. storočia k drastickým zvratom storočia dvadsiateho. Jeho privátne dejiny sa zrážajú s veľkou históriou, kariéru valcujú svetové vojny a slobodu ničí nástup fašizmu. Píše o práci, rodine, najrôznejších sociálnych vrstvách, no svoje dve manželky nikdy nespomína.
Režisérku Rázusovú, ktorá sa so Zweigom stretla už vo svojej predchádzajúcej práci, tento fakt bezpochyby provokoval k novému pohľadu. Život hrdého vyvrheľa a všetky paralely, ktoré jeho biografický román prináša, vkladá do rúk dvoch žien.
Herečiek. Matiek.
Nebojí sa pritom provokovať a otvárať tabuizované témy. Napríklad to, že osobnú slobodu ženy nestrácajú len v dôsledku politiky, ale aj narodením detí.
V inscenácii zaznievajú autentické nahrávky, ktoré Jakab Rakovská zhotovovala v čase svojej klinickej depresie. Ide o bolestivé, silné a odvážne svedectvo.
