Víťaz Národnej ceny za dizajn Palo Bálik: Huby nám povedia, v čom sa na ne podobáme

Huby dokážu meniť farby a niektoré v noci dokonca svietia. Táto fascinujúca skutočnosť sa stala dôležitým východiskom knihy, ktorá zasvietila tiež. Volá sa MYKO.

Jej vizuálna podoba vzišla z autorskej dielne na Slovensku a okrem toho, že na tohtoročnom veľtrhu detskej knihy v Bologni sa ocitla v top rebríčku najkrajších na svete, získala v pondelok aj domácu Národnú cenu za dizajn.

„Rád rozmýšľam o knihe v metafyzickej rovine a tento proces navodzujem aj u svojich študentov,“ uvažuje v rozhovore pre SME o svojej práci grafický dizajnér PALO BÁLIK.

Publikácii Jiřího Dvořáka z českého vydavateľstva Baobab dal jedinečnú fazónu v tandeme s ilustrátorkou Danielou Olejníkovou. Spoločne sa tešia zo svetového úspechu knihy a ďalej ju adaptujú pre zahraničné vydavateľstvá, ktoré o ňu hneď prejavili záujem.

Aké ponuky ste dostali zo sveta?

Začalo sa to stredoeurópsky, o vydanie knihy prejavili záujem Poľsko, Maďarsko a na Slovensku vydavateľstvo BRaK. Potom výrazne zabrali ázijské štáty – Kórea, Čína, Japonsko. Napokon sa pridali aj vydavateľstvá zo západnej Európy, Spojených štátov a Latinskej Ameriky. Kniha sa zrazu stala globálnym fenoménom.

Je takýto postup bežný, keď kniha získa svetové ocenenie?

Keď sa z 3500 publikácií vyberie osem, určite sa na ne upriami pozornosť. Veľkí aj malí hráči s vydavateľskými plánmi sa o vybrané tituly zaujímajú. Funkciou veľtrhu je práve výmena skúseností medzi vydavateľstvami a kupovanie licencií na najlepšie publikácie.

Daniela Olejníková a Palo Bálik s knihou MYKO. (zdroj: SME/Marko Erd)

Vizuál knihy MYKO ste tvorili s ilustrátorkou Danielou Olejníkovou, ktorú pred niekoľkými dňami Rada Fondu na podporu umenia neprijala do odbornej komisie. Čo na to vravíte?

Ak niekto vylúči z odbornej komisie najlepšiu a najrešpektovanejšiu ilustrátorku na Slovensku, mal by sa nad sebou zamyslieť, či v takej komisii má vôbec sedieť a o niečom rozhodovať. Potom je tu ešte možnosť, že takíto ľudia ani nevedia, kto Daniela Olejníková je. A ak aj áno, možno neznesú prítomnosť niekoho, ktorý ich svojimi schopnosťami, rozhľadom a talentom dostáva do nepríjemnej situácie.

O projektoch kompetentných budú rozhodovať úplne nekompetentní. To je absurdné.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Členovia Rady FPU nepoznajú ani uznávaných umelcov, nemajú radi počítače a internet Čítajte 

Čo to môže znamenať pre vás, vašich kolegov z brandže alebo pre študentov?

Ja som osobne nikdy žiadnu podporu z FPU nežiadal, ale viem si predstaviť, že veľa vydavateľov sa k podpore zaujímavých knižných projektov nedostane. Väčšina z nich je priamo aj nepriamo závislá od dotácií Fondu na podporu umenia, čo je pre slovenský knižný trh veľmi zlá správa.

Myslíte si, že kvalitné umelecké projekty majú ešte na Slovensku šancu?

Našťastie tu stále žijú kultúrni ľudia, ktorí vždy radi podporia kvalitné veci. Ale táto pomoc nie je systémová.

Kniha MYKO sa stala globálnym fenoménom. (zdroj: Archív P. B. )

MYKO je kniha o živote húb určená deťom aj dospelým. Ste hubár? Bola vám téma blízka?

Som skôr konečný užívateľ, huby zbiera najmä môj brat. Ale ako hovorí autor knihy Jiří Dvořák – huby chcú, aby sme ich jedli. Tak sa toho držím. MYKO je super čítanie.

Veľa ľudí si najprv myslelo, že ide iba o obrázkovú publikáciu, ale je to populárno-náučná literatúra písaná hravou a žánrovo pestrou formou. Vtipne nám servíruje, čo o hubách nevieme, čo všetko huby dokážu a v čom všetkom sa my ľudia na huby podobáme.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Najlepší dizajn majú EČV vozidiel, ale aj identita novej mestskej štvrte v Bratislave Čítajte 

V čom sa podľa vás podobáme na huby?

Napríklad si vieme medzi sebou pomerne rýchlo a na veľké vzdialenosti vymieňať informácie alebo si pomáhať, a ak treba, tak aj medzidruhovo. Ale v tejto oblasti sa od húb ešte máme čo učiť. A nosíme klobúky!

Prekladať text nebude najjednoduchšie, je plný slovných hračiek. Čo čaká pri rôznych adaptáciách knihy vás ako dizajnéra?

Dúfam, že nie nočná mora. S ilustrátorkou Danielou Olejníkovou sme spolu robili už niekoľko kníh, ona je analytický a kreatívny mozog, ja skôr ten strategický, vieme sa dobre doplniť. V podstate musíme urobiť všetko nanovo.

Rozsah prekladu textu sa totiž nie vždy zhoduje s počtom znakov originálneho textu. A keď si predstavíte rozloženie strán v tejto knihe, spomínaný fakt je zásadný. Zrejme budeme musieť zväčšiť aj celkový formát.

Ako vznikal váš návrh?

Zvolili sme mriežkovú štruktúru stránok, ktorá vyšla z myšlienky akýchsi mykologických priečinkových zásobníkov, kde sa ukladajú vzorky húb. Táto štruktúra je variabilná a jednotlivé kóje sa dajú posúvať.

To bola zároveň naša predstava o priestore, kde si budú huby ako hlavné postavy príbehu ukladať novinové články, názory, vyhlásenia, svoje takpovediac výtrusy.

Zároveň sme mali na mysli, ako huby občas dokážu prerastať svoj priestor, ako sa vedia všetkému prispôsobiť. Aj to sme chceli v našom layoute graficky zachytiť.

Akoby ste si dizajnovali vlastný myšlienkový svet. Nehrozilo, že príliš uletíte?

Veľmi rád pracujem s podobnými stratégiami. Rád ich navodzujem aj u svojich študentov v typografickom laboratóriu na Vysokej škole výtvarných umení.

Vždy vychádzame z racionálnych rámcov, v ktorých sa snažíme nasimulovať metafyzický proces a rozmýšľať, ako by niečo vyzeralo, keby sa stalo to alebo ono a aké kontexty by to potom malo.

V takomto svete nemám problém pohybovať sa a uvažovať v metaforách a obrazoch. V prípade knižky MYKO som mal na zreteli, že jej hrdinami sú huby, ktoré prejavujú veľké úsilie upozorniť na seba, potrebujú zverejniť svoju deklaráciu nezávislosti, dokonca výhrady voči ľudstvu.

Preto sme si s Dankou Olejníkovou pri tvorbe kládli otázky: Ako by svet húb videli huby samy? Ako by sa rozprávali, písali, ako by si očíslovali časopis? A ako sa huby vlastne cítia?

Obsah knižky tvorí desať imaginárnych čísel časopisu o mykológii, ktorý zostavujú a píšu huby. Chceli ste pozdvihnúť aj úlohu dizajnu papierových novín?

Dvořákov príbeh hovorí, že tento časopis po desiatich vydaniach skrachoval, lebo bolo málo hubočitateľov. Preto sa našou inšpiráciou stal vzhľad pevnej väzby časopisov, keď sa zväzujú do jednotlivých ročníkov, aby sa mohli archivovať.

Takáto knižná forma sama osebe nie je zaujímavá, na jej prednej strane je obyčajne vyrazená iba hlavička časopisu. My sme prednú stranu obálky vyriešili tak, že Daniela doilustrovala do názvu ročníka celú redakciu časopisu.

Sme tam teda vyobrazení my všetci, čo sme na knihe pracovali, od redaktora cez ilustrátorku až po tlačiara. A, samozrejme, vyzeráme ako huby. Touto hrou je priamo na knihe vizualizovaný aj náš svet.

Dá sa použiť podobná stratégia aj opakovane?

Pri každej knihe nie, vždy vám veľa napovie sám literárny text. Napríklad teraz robím knižku o mladom Štefánikovi, je to celkom zaujímavé čítanie o tom, aké by to bolo, keby Štefánik žil dnes.

V tomto prípade spomenutú stratégiu využiť viem. Podobnú som použil aj pri knihe Michala Hvoreckého Tahiti, kde som na obálke simuloval, ako by asi vyzeralo, keby sa obyvatelia zo Slovenska vysťahovali do Pacifiku a ako by na Tahiti vyzerala Štefánikova mohyla.

Alebo aj v knihe Atlas zabúdania Petra Krištúfka som našiel dobrú tému – forma knihy fungovala ako časozberný stroj a vytvorila kolekciu obrazových artefaktov.

Každá dvojstrana tej knihy predstavuje jeden rok histórie Slovenska a ilustruje ju jediný vizuálny fragment nejakého obrazového dokumentu tak, že čitateľa dokáže hneď dostať do kontextu danej doby.

Tolerujú vám tlačiari a vydavatelia vaše experimenty?

Som z polygrafickej rodiny a aj som polygrafiu študoval, takže si viem predstaviť, čo sa v tlačiarni deje pri neštandardných zadaniach. Veľakrát som si vypočul vetu 'ktorý idiot toto vymyslel'.

O to dôležitejšie je pre mňa byť v kontakte s tlačiarňami za každých okolností a o svojich zámeroch komunikovať. Fungujem takto už roky.

O knihu MYKO majú záujem po celom svete. (zdroj: Archív P. B. )

Ako sa rokmi zmenil prístup tlačiarní?

Keď som začínal, väčšinou sa zadala kalkulácia do tlačiarne a hotovo. Nebola žiadna diskusia o tom, aký typ papiera sa použije, aká väzba sa vyberie. Prešlo veľa rokov, kým vydavatelia a tlačiarne začali počúvať aj dizajnéra a mohlo sa začať hovoriť o spolupráci.

Dnes už je našťastie bežné mať v telefóne kontakty na všetkých, dokonca aj na papiernikov, a aktualizovať každý rok vzorníky materiálov, fólií, rozličných moderných zušľachťovacích technológií, ktoré sa stále vyvíjajú.

Bez toho grafický dizajnér prichádza o možnosti experimentovať. Musím však povedať, že keď vymýšľam nové veci, nie som si veru stopercentne istý, ako to dopadne, niekedy je to naozaj o chlp. Keď je nakoniec vydavateľ spokojný, doslova mi odľahne.

Odmietate veľa ponúk?

Skôr by som povedal, že mám isté preferencie a na základe toho mi dávajú prácu. Prvá podmienka je, že kniha, s ktorou ma vydavateľ osloví, musí byť pre mňa svojím obsahom zaujímavá.

Keď sa rozhodnem, že prácu vezmem, otvoria sa dve cesty podmienené tým, či autor knihy žije, alebo nežije, buď doma, alebo v zahraničí, a teda, či sa s ním dá skontaktovať, alebo nie. Keď sa mi s ním podarí spojiť, začína sa celkom iná spolupráca.

Ako vás vedie?

Môžem sa od neho dozvedieť oveľa viac o tom, ako rozmýšľa o vlastnom texte. Napríklad sa mi to potvrdilo u spisovateľky Jany Beňovej. Počas práce na knižke Vandala mi priniesla z aeroliniek hromadu pozbieraných tlačovín, na ktorých boli bezpečnostné inštrukcie pre pasažierov.

Pýtam sa jej, prečo mi nosíš hnusné gumové papieriky, a ona na to: len sa pozri na tváre tých vyobrazených ľudí, čo práve idú umrieť! Všetci sú úplne v pohode! Tento moment ju fascinoval. A tak sme ho na obálke knihy zhmotnili.

Kniha Vandala spisovateľky Jany Beňovej. (zdroj: Marko Horban)

Môže byť práca rovnako zaujímavá, keď sa s autorom, hoci aj žijúcim, nemôžete stretnúť?

Určite áno. Keď som napríklad robil knihu Juliana Barnesa Šum času, zistil som, že na internete má zozbierané adaptácie všetkých svojich kníh, ktoré vyšli v prekladoch po celom svete.

Uvádza pri nich všetko, nielen prekladateľa, ale aj, kto všetko pracoval na vizuálnej podobe adaptácie, čo je presne vyobrazené na obálke, a tak ďalej. Čiže mu nie je jedno, ako jeho knihy vo svete vychádzajú, nenecháva ich vydanie len na vydavateľstvá a zaujíma sa o adaptácie.

A keď vám potom napíše, že slovenské vydanie je „brilliant“, tak si poviete, vau!“

A ako to robíte, keď autor alebo autorka už nežijú?

V tom prípade si môžem akurát tak domýšľať, čo by asi chceli. Je to pre mňa dôležité. Preto si potrebujem o takom autorovi čo najviac prečítať, zistiť, čo bol za človeka, ako fungoval a aj na základe toho sa k jeho dielu postaviť.

Pred pätnástimi rokmi sme so ženou Jankou robili knižku Jacka Kerouaca More je môj brat pre vydavateľstvo Artforum. Bolo to vôbec prvé vydanie na svete, knižka nikdy predtým nevyšla ani v USA.

Majitelia práv textu nám poslali aj Kerouacove ceruzkové ilustrácie, ktoré si k textu sám kreslil priamo na lodi. Vtedy sme si povedali – prečo by kniha nemohla byť celá ilustrovaná ceruzkou?

Aj sme ju tak urobili a súčasťou presskitu sa stala ilustrácia toho, ako si on sám podobu knihy vymyslel. Všetko, čo navrhol – dizajn, kresbu, poznámky písané na stroji, sme v layoute využili.

Pravdaže, nie vždy je spolupráca s majiteľmi práv takáto slobodná. Sú aj opačné extrémy.

Napríklad?

Povedzme pozostalosť po Salingerovi. Majitelia práv ju kontrolujú veľmi prísne, ilustrácie obálok po prvý raz zatrhli, keď zistili, v akých rôznych podobách vychádza vo svete jeho román Kto chytá v žite.

Odvtedy sa žiadne jeho knihy neilustrujú, sú ako nejaký korán – na obálku môžete dať iba názov. Darmo by ste s jeho knihami mali bohaté plány, každý váš návrh musíte tak či tak poslať na schválenie. Zaujímavé, ako aj po smrti dbajú na autorov odkaz.

(zdroj: Archív P. B. )

Vráťme sa ku knihe MYKO. Darilo sa v jej prípade komunikovať s autorom?

Jiří Dvořák má ako vedec veľmi cenný literárny štýl písania a komunikácia s ním je veľmi vecná. Povie: nazdar, tohle se mi líbí, tohle se mi nelíbí. A bodka. Ale páčil sa mu náš nápad vyjadriť príbeh húb cez metafyzický rozmer.

Je to tretia kniha, na ktorej som s ním spolupracoval. Pôvodne boli hrdinami dve deti, ktoré zostavujú časopis o hubách, ale počas písania sa mu príbeh začal rozpadávať, a tak sa jedného dňa sa zobudil a povedal si: tento časopis budú vydávať huby.

Vtedy sa začala meniť celá paradigma, logika a štruktúra knihy aj pre nás. Bolo jasné, že huby sa nebudú dobrovoľne pre ľudí sušiť ani sa krájať do polievky.

Tak sa zrodil až dadaistický rozmer príbehu a dal sa porozprávať aj dospelým, nielen deťom, ktoré na takýto spôsob nabehnú prirodzenejšie.

Čo znamenal produkt pre vydavateľa a jeho biznis?

Samozrejme, každý vydavateľ chce, aby sa kniha, ktorú ponúkne na trhu, dostala k čo najširšiemu publiku. České vydavateľstvo Baobab vydáva prvotriedne a umelecky hodnotné knihy a usiluje sa získavať podporu na ich vydanie aj z rozličných fondov.

S vedením vydavateľstva dlhodobo prechovávame k sebe obojstranný rešpekt, sme radi, že tento projekt sa vydaril aj za cenu kompromisov.

Čitateľ často ani netuší, ako ťažko sa rodia, a s výsledkom je aj tak úplne v pohode. Iba my s Danielou Olejníkovou vieme, čo všetko mohlo byť inak.

Takže aké obmedzenia sa vyskytli?

Pôvodne sme chceli, aby kniha vyšla vo švajčiarskej väzbe, čiže chrbty zviazaných čísel pomyselného časopisu mali byť nekryté a jasne viditeľné. Zároveň mal pre celú publikáciu vzniknúť rôznofarebný chrbát, lebo každé číslo malo byť zviazané inou farebnou niťou.

Ďalšou našou predstavou bolo vložiť do knižky menšiu brožúru, ktorá by slúžila ako mykologický slovník. Keď sme finálnu špecifikáciu poslali do tlačiarne, ukázalo sa, že rozpočet nebude stačiť.

Museli sme hľadať cestu, ako našu predstavu zrealizovať inak. Preto sme aj pri ilustráciách jednotlivých čísel pomyselného časopisu využili vždy len tri farby a ich kombinácie.

Pomohli farebné trendy?

Vychádzali sme z reality. Keďže ilustrátorka mala na jedno číslo vždy iba tri farby, musela veľmi logisticky zohľadňovať a dodržiavať prítomnosť príslušnej reálnej farby pre konkrétnu hubu. Farebnosť musela byť vedecky presná, podložená.

Doteraz netuším, ako to dokázala, fakt, klobúk dolu, úžasná práca! Mnoho sfarbení simulovala sútlačou daných troch farieb, čím vytvárala odtiene.

Ich výber súvisel napríklad aj s tým, že niektoré huby vďaka svojej fluorescentnej zložke v noci svietia, a keď sa na ne pozriete zblízka, vidíte na niektorých častiach dúhové spektrá. Čiže huby v istých momentoch hrajú skutočne všetkými farbami.

Táto nádherná, komplementárne pasujúca rôznofarebnosť a schopnosť húb meniť farby v čase bola pre mňa doslova šokom. Nedostať toto na papier by bol skutočne hriech.

Je šanca vrátiť sa k vášmu pôvodnému dizajnérskemu návrhu pri niektorom zahraničnom vydaní knihy?

Mohla by byť, uvidíme, či do toho pôjde napríklad slovenský vydavateľ. Bolo by to skvelé.

Nie všetky vydavateľstvá sú otvorené novátorským riešeniam. Ako ste prvý raz presadili svoju myšlienku?

Dizajnujem knihy už od čias vysokej školy, to je takmer 25 rokov. Všetko sa začalo vo vydavateľstve K. K. Bagalu, najprv som s ním viedol siahodlhé rozhovory, ako má vyzerať knižný layout.

Bol som vtedy drzý absolvent vysokej školy, on zase pankáč ostrieľaný 90. rokmi, ktorý videl, že som do témy veľmi zahľadený, a aj keď so mnou často nesúhlasil, nápady mi odmával a dával mi voľnú ruku.

Neskôr sa moje snahy pretavili do spolupráce s vydavateľstvom Artforum, kde nám s Jankou úplne otvorili dvere. Bol to veľký rešpekt na oboch stranách a publikácie, ktoré sa nám podarilo vytvoriť, sú dodnes fresh.

A čo iné, veľké, komerčné vydavateľstvá?

Tým som sa skôr vyhýbal, ale aj tie postupne obmenili svoje kádre na pozíciách a prišli noví ľudia, ktorí uznali, že vydavatelia ako Bagala alebo Artforum vlastne pripravili revolúciu knižného trhu.

Dialo sa to postupne. Najprv som s podmienkami dosť zápasil, mali sme veľké debaty napríklad s jedným z najväčších vydavateľstiev – so Slovartom. Postupne sa začali pridávať ďalšie, veľké aj menšie vydavateľstvá.

Dnes normálne pracujem napríklad aj pre Ikar, čo mi predtým pre jeho silno komerčné zameranie ani nenapadlo. Situácia sa nedá porovnať s časmi, keď dizajnér s neštandardnou knihárskou úpravou akurát tak vydavateľa vyrušil a zdržal.

Zasahuje veľmi do práce knižného dizajnéra umelá inteligencia?

Mnoho kníh odjakživa vychádza tak, že sa na nich dizajnéri vôbec nepodieľajú, prechádzajú rovno manufaktúrou, pri adaptáciách nanajvýš zmeníte jazyk a materiál ide do tlače.

Niektoré vizuály sú v poslednom období nepochybne generované aj umelou inteligenciou. Keď si pozriete ich layouty, vidíte, že sú robené akoby cez šablónu, určité elementy môžete kombinovať, máte možnosti niekoľkých variantov a vyberáte si, čo vám vygeneruje počítač.

Je to vlastne dosť zvláštne, lebo touto cestou nevzniká nič hodnotné.

Desí vás to?

Skôr ma fascinuje, že grafický dizajn sa dá adaptovať aj do takejto oblasti. Vy zadáte AI, aby vám vygenerovala obálku len na základe toho, čo o nej poviete vy, a ona ten vizuál urobí.

Raz som bol v kníhkupectve a videl som tam obálku knihy Hlava 22 s obrázkom vyholenej hlavy, na ktorej bolo napísané číslo 22.

Vtedy som si povedal, to je teda fakt bohovské, tu si asi niekto nedal veľkú námahu, aby skúsil zistiť, o čom tá kniha je.

Čo vás pri vašich nových ideách presvedčí, že to tak má naozaj byť?

Pri knihách, ktoré navrhujem, nezažívam slasť z čítania. Je to daň, ktorú platím za to, že môžem ich podobu vymyslieť.

Ako dizajnér a typograf čítam všetky texty v rukopise vo worde alebo na A4 papieroch, čo je vlastne najmenej estetická forma 'konzumácie' príbehu.

A úloha grafického dizajnu v knižnej tvorbe spočíva práve v tom, že chcete, aby stretnutie s knihou bolo pre čitateľa zážitkom. Ak má byť posun viditeľný, tak z dôvodu, ktorý považujem za zásadný.

Keď nejde o ľahké čítanie a obsah je postavený na tom, že vás má nejakým spôsobom znepokojovať, dá sa siahnuť aj po deštruktívnych formách dizajnu, zámerne čitateľa iritovať a tým dosiahnuť, že náročný obsah bude pôsobiť ešte silnejšie.

Takže proces čítania treba občas komplikovať?

Zaujímavé sú v tejto súvislosti výsledky jedného výskumu. Písala o ňom štúdiu naša študentka na VŠVU, ktorá sa s témou stretla v Holandsku.

Išlo o čitateľnosť písma a sledovali sa dve skupiny ľudí – jedna čítala úryvok z knihy vytlačenej tradičným serifovým knižným písmom, a druhá výtlačok s využitím úplne nevhodného typu písma, určeného skôr pre nadpisy, čiže text sa oveľa ťažšie dekódoval.

Prvá skupina mala text prečítaný za hodinu, druhá za štyri. Potom sa ich pýtali, o čom bol. Prvá skupina, ktorá skonzumovala obsah bez prekážok, si ho pamätala matne, a tá druhá, ktorá ho pri čítaní musela doslova vypáčiť z formy, si pamätala úplne všetko. Chcem tým len povedať, že s čitateľom môžeme pracovať rôzne.

Zohľadňujete pri svojich návrhoch ekológiu?

Používam vysoko recyklovateľný papier a predpokladám, že knihy sa nevyhadzujú. Už samotné papierne sa dnes správajú veľmi ekologicky, majú špeciálne certifikáty udržateľnosti, podľa ktorých všetko, čo vyprodukujú, už dávno narástlo na nejakom území vo forme stromov.

Omnoho zhubnejšie pre planétu je oblečenie, ktoré na rozdiel od kníh končí veľmi často v kontajneri.

Palo Bálik vytvoril aj grafický dizajn ku knihe Juliana Barnesa Šum času z vydavateľstva Artforum. (zdroj: Archív P. B. )

Roky vediete na VŠVU ateliér Typolab. Ako svoje zásady vysvetľujete študentom?

Keď som nastúpil ako pedagóg, jednou z mojich ambícií bolo zmeniť knižnú kultúru. Znie to možno trochu nabubrene, ale uvedomil som si, že odbor grafického dizajnu musí prejsť veľkou reformou.

Pri debatách s profesorom Longauerom o tradíciách typografie na Slovensku sme narazili na to, že nemáme ani ustanovenú terminológiu a ujednotený slovník. Veľa vecí zapracoval, zachránil a vyniesol na svetlo sveta práve on.

Ja som sa najprv venoval systematickej práci so študentmi, potom som začal zostavovať typografický slovník. Bola to moja dizertačná práca, pri ktorej som takmer vyhorel, ale nakoniec sa to podarilo.

Slovník dobre zafungoval?

Vznikla akademická platforma, kde sme mohli využívať terminológiu, vďaka ktorej môžeme komunikovať aj s vydavateľstvami v zahraničí a vieme, o čom sa rozprávame.

Spočiatku som bol presvedčený, že stačí iba vychovávať ľudí, ktorí budú dôslední v typografických stratégiách, naučia sa, aké písma existujú, ako sa používajú, kedy sú najlepšie čitateľné, ako použiť rôzne typy vizualizácií podľa charakteru informácií.

Potom sme však spoločne zistili, že tento dril nestačí. A začali sme pracovať s myšlienkou, že žiadne pravidlá vlastne neexistujú.

To znie trochu anarchisticky. Dá sa situácia zvládnuť?

Sú dôležité odporúčania na to, čo funguje a čo nie, to však neznamená, že keď študent zlezie z cesty pravidiel, tak sa utopí v tekutých pieskoch grafického dizajnu. Naopak, ako pedagógovia práve chceme, aby študenti z tej cesty schádzali.

Ako sa to deje u vás v praxi?

Napríklad tak, že študenti dostanú už v prvom ročníku texty finálovej desiatky súťaže Anasoft litera a môžu urobiť vlastnú verziu niektorej z kníh, od zalomenia až po produkciu, pričom majú šancu spojiť sa so žijúcim autorom alebo autorkou.

Alebo môžu pracovať na iných publikáciách v iných súťažiach v spolupráci s rôznymi inštitúciami, ktoré starostlivo vyberáme. Pri takomto zadaní väčšinou po prvý raz študenti aj zlyhajú. Zároveň však majú šancu pochopiť komplexnosť problematiky knižného dizajnu a dozvedieť sa kopu nových vecí.

Ako sa hovorí, každý výbuch v laboratóriu je úspechom. Podporujeme ich, aby boli odvážni, aby pochopili, že pravidlá sú vodidlom, ale dá sa to robiť aj v rozpore s nimi, a predsa to funguje.

Hlavný poznatok je, že neexistuje žiadne rigidné riešenie, lebo existuje vždy také, ktoré môže priniesť do procesu niečo nové.

Čím je takáto výučba pre vás?

Za pätnásť rokov sa v Typolabe vystriedali desiatky študentov. Som na nich hrdý. Keď vidím ich práce a mená v tirážach kníh, väčšinou som príjemne prekvapený.

Veľmi ma napĺňa pocit, že môžem svoje vedomosti odovzdávať. Dokonca sa cítim ako pedagóg večným dlžníkom školy.

To môžete tvrdiť, len ak na prácu v školstve nie ste odkázaný.

Situácia v školstve, samozrejme, vôbec nie je ružová. Napriek tomu štúdium nie je jednosmerný proces. Naopak, študenti pôsobia na nás pedagógov rovnako ako my pôsobíme na nich.

Vidíme sa v nich, sledujeme ich a inšpirujú nás, aby sme svoje ja neustále aktualizovali. Nosia kopec zaujímavého materiálu, ktorým práve v tej chvíli žijú, je pre nich úplne prirodzené nasávať inšpirácie okolo seba.

A pre nás je to ohromne zaujímavé. Naše pôsobenie je najmä o tom, ako študentov počúvame. Keď sa vyvíjame spolu s nimi, stále im máme čo povedať. A nemusíme sa báť zakrpatenia ani bodu, v ktorom by nám svet prestal dávať zmysel.