Jeho hry označovali za nemorálne, protišpanielske a útočiace na tradičnú morálku.
Keď začiatkom leta 1936 vyhlásili falangisti Španielsku fašistickú revolúciu, Federico García Lorca tušil, že je v nebezpečenstve. Bol totiž liberál, ľavičiar, homosexuál, signatár manifestu proti Hitlerovi a umelec, ktorý ľudové pramene posúval smerom k experimentom.
Z krajiny, ktorú miloval a ktorá bola preňho neustálym zdrojom inšpirácie, nestihol utiecť. Koncom leta ho popravili uprostred olivového hája a jeho telo hodili do masového hrobu.
Dívala sa na to všetko Luna a recitovala verše, ako v hre Krvavá svadba, ktorá ho len pár rokov predtým preslávila? Ťažko povedať.
Všetky tieto súvislosti však z inscenácie Slovenského národného divadla robia dielo aktuálne a boľavé. Krvavá svadba je dôkazom, že politika nevyhnutne vstupuje aj do tých diel, pri ktorých si diváci majú „oddýchnuť“.
Pohladkaj ju tak, aby ju to aj trochu bolelo
Tá svadba mala spojiť dva krásne majetky a zaceliť rany po vražde. Lenže keď ľudia nežijú v šťastných a slobodných vzťahoch, nemôže prísť nijaký šťastný koniec.
Nevesta (Anežka Petrová) počas svadby utečie so svojou prvou láskou (Martin Šalacha), a tak nevyhnutne musí prísť pomsta. Príbeh rodinnej nenávisti a tradícií, ktoré sú silnejšie ako individuálna snaha po šťastí, inscenácia posúva do univerzálneho času a priestoru.
