On je racionálnym a pevne ukotveným v zemi, ona je živelnejšia, lieta v oblakoch. Ich inscenácia hľadá oporný bod

Autorka je dramaturgička festivalu Kiosk, teoretička, kritička a publicistka

Choreograf a tanečník Lukáš Bobalik sa vo svojej tvorbe dlhodobo zaoberá témami vyčerpania, vyhorenia, udržateľnosti či balansu v práci. V najnovšom projekte s názvom Bója (up the shade) v tejto línii čiastočne pokračuje. S tanečnicou Katarínou Matúšovou skúma rôzne formy záchrany, podpory, spolupráce, ale aj konfliktu či kolízie.

Tanečná inscenácia má netradičné východiská – obaja interpreti spoločne absolvovali takzvanú katatýmno-imaginatívnu psychoterapiu. Hlavným nástrojom metódy, ktorá má korene v psychoanalýze, je imaginácia. Účastníci terapií sa dostávajú do stavu akéhosi denného snenia, pričom sa usilujú slovne, kresbou alebo pohybom opisovať obrazy a emócie, s ktorými sa pri takomto „snívaní“ konfrontujú.

Matúšová s Bobalikom hľadali v tomto procese vnárania sa do seba, odkrývania vlastných citlivých a zraniteľných miest zároveň pohybový materiál pre svoje dielo.

Ako prezradila psychologička Barbora Tokošová na diskusii po premiére, terapeutické sedenia odhalili, že zatiaľ čo Bobalik je človekom skôr hĺbavým, racionálnym a pevne ukotveným v zemi, Matúšovej charakter je vzdušnejší, živelnejší, lietajúci v oblakoch. A práve toto napätie sa stalo podkladom pre formovanie celej inscenácie.

Rôzne podoby partnerstva

Pozorujeme muža a ženu, vzdialení sú od seba niekoľko metrov. On sedí na uteráku a až s meditatívnym pokojom nafukuje plavecké koleso. Ona s prilbou na hlave a v lezeckom výstroji čosi hľadá. Energicky prehľadáva ruksak, celý ho vysype. Dynamickým krokom sa vyberie za mužom a začína ňúrať pod jeho uterákom.

On pokračuje v nafukovaní, rozvážne vracia nadvihnuté rohy uteráka na svoje miesto. Žena ho napokon donúti vstať a vtedy muž nevydrží, vytrhne jej uterák z rúk a ide si nájsť nové nerušené miesto. Idyla, samozrejme, dlho nevydrží a spor vyvrcholí prvým tanečným duetom.

V priebehu necelej hodiny ich uvidíme štyri, pričom každý bude prezentovať o niečo inú podobu vzťahu.

Úvodný tanečný dialóg pôsobí ako zmietanie sa tiel v rozbúrenom mori. Túto interpretáciu pravdepodobne podsúvajú aj plážové rekvizity z predošlého obrazu. Pohyb je dynamický, neutíchajúci, len občas telá na pár sekúnd zamrznú, ako keď sa nám podarí na chvíľu vyslobodiť z vlnobitia a nadýchnuť sa.

Tanečníci sú v neustálom vzájomnom dotyku, telá sa prelievajú jedno cez druhé. Sú deťmi hrajúcimi sa v mori? Partnermi, ktorí hľadajú spôsob, ako vzdorovať vodnému živlu či sebe samým? Hudba Lukáša Krajčíka je čoraz hlasnejšia a rytmickejšia.

Duetá sú predeľované obrazmi, ktoré sú síce stále bez slov, avšak Bobalik a Matúšová tu čerpajú viac z hereckých princípov. V týchto častiach najviac cítiť vplyv dramaturga Erika Peťovského, ktorý do tanečného procesu prišiel z činoherného prostredia. Abstraktný pohyb sa stáva konkrétnejším, tanečníci používajú o niečo čitateľnejšie gestá. Vracajú sa k svojim rekvizitám, k ruksaku, ktorý opätovne vybaľujú alebo zbaľujú, striedavo a v rýchlosti si nasadzujú lezecké prilby.

Možno sa usilujú naznačiť nejaký príbeh, avšak ten nikdy nebude jednoznačný.

Druhé dueto prináša na scénu motív ukotvenia, uzemnenia. Telá sa upokojili, jedno leží na chrbte a druhé, ženské, spočíva na jeho zdvihnutých rukách, pomaly sa posúvajú po baletizole. Neskôr Matúšová chytí Bobalikovo telo za chodidlá a tlačí ho pred sebou.

Kým v prvom duete telá skôr zbesilo šantili, teraz skúmajú, ako a či si môžu byť vzájomnou oporou. Vyliezajú na seba, prelínajú sa, podopierajú, niekedy sa zlievajú až tak, že nie je zrejmé, kde sa ktoré telo začína a končí. Niekedy sa však aj zámerne odtláčajú, občas až agresívne, ako keď si partneri prestávajú rozumieť, alebo hoci jeden sa zúfalo snaží, druhý úsilie o zmier zanovito ignoruje.

V treťom z duetov dostáva väčší priestor Matúšovej spomínaná túžba „lietať v oblakoch“. Telá sa tu odrážajú od dna, tanečnica „lieta“ či „pláva“ na Bobalikových rukách. Dôveruje im, že ju udržia, usmieva sa a radostnú tvár si zachováva aj v okamihu, keď ju mužský partner opäť sťahuje k zemi, až sa ich telá prepletú ako korene stromov.

V závere inscenácie sa Matúšovej veselosť mení až na akúsi detskú roztopašnosť, na nohy si navlieka plutvy a začína sa posledné humorno-dramatické dueto.

V ňom Matúšová Bobalika neustále otravuje, popritom ujúka ako malé dieťa. Čím viac jej vyčíňaniu vzdoruje, tým viac ona dobiedza. Bobalik si však zachováva seriózny, miestami až nasrdený výraz. Pokúša sa skrotiť Matúšovej živelnosť, zviazať jej nohy, zastaviť neprestajne pohybujúce sa telo. Všetky jeho pokusy sú márne.

(zdroj: Tamara Števulová)

Konflikt dvoch princípov

Bója je ukotvené, ale voľne plávajúce zariadenie, slúži ako navigácia, vyznačuje nebezpečenstvo na vodných plochách, používa sa na uväzovanie lodí. Vnímame ju preto ako metaforu bezpečia, istoty, toho, čo nám pomáha nájsť smer.

Všetky tieto jej funkcie a vlastnosti sa odrážajú v choreografii. Pohyby tanečníkov sú neraz živelné, slobodné až chaotické, ale usilujú sa hľadať pevnú pôdu pod nohami, stabilizovať sa. Počas predstavenia na seba narážajú dve rozdielne osobnosti, dva prístupy k životu.

Duetá prirodzene interpretujeme tiež cez konflikt mužského a ženského charakteru, hoci možno presnejšie by bolo v tomto prípade hovoriť skôr o boji apolónskeho princípu s dionýzovským. A to aj s ohľadom na kontext tvorby inscenácie.

Ako celok inscenácia nie vždy drží pokope, po dramaturgickej stránke je trochu rozpačitá a nevyvážená. V pasážach, keď boli tanečnica a tanečník nútení rozohrávať drobné herecké etudy, hoci len im vlastným pohybom, nepôsobili tak prirodzene a sebavedome ako vo vyslovene tanečných scénach. Hudbe a svetelnému dizajnu (Jakub Ťapucha) by zas svedčala väčšia nápaditosť a nepredvídateľnosť.

Najzaujímavejším momentom diela sa stáva umelecký proces jeho vzniku – odkrýva, akými rôznymi spôsobmi je možné hľadať, budovať a rozvíjať tanečný slovník. Bója (up the shade) prináša na slovenskú tanečnú scénu inšpiratívny pohybový materiál a Bobalika s Matúšovou priviedol výskum k rozšíreniu diapazónu vlastného tanečného výrazu.

Okrem toho inscenácia reflektuje v súčasnosti dôležitú tému hľadania oporného bodu, navigačného svetla, ktoré budeme zrejme v najbližších mesiacoch všetci tak veľmi potrebovať.

Najbližšia repríza predstavenia BÓJA (up the shade) sa uskutoční 6. decembra o 19.00 v Divadle Štúdio tanca v Banskej Bystrici.

Text vznikol vďaka iniciatíve organizácie PLAST – Platforma pre súčasný tanec, ktorého aktivity z verejných zdrojov podporuje Fond na podporu umenia.