BRATISLAVA. Na ulici ho ľudia oslovujú a volajú naňho: „Wolfi, Wolfi!“ To je však len meno postavy, ktorú 19-ročný Šimon Jakuš stvárňuje. Hrá v dobovom, televíznom seriáli Dunaj, k vašim službám brata esesáka Waltera Klausa, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom.
„Hľadali do seriálu niekoho, ako som ja,“ rozpráva pre SME Šimon. „Prišiel som na kasting, rozprávali sme sa o mojom živote a zobrali ma.“
Rovnako ako Wolfi, aj on má Downov syndróm. No inú podobnosť v nich nenájdete. „Žije v inom období, je úplne iný ako ja. Nie je taký schopnejší, má menej príležitostí. Môže sa cítiť menejcenný,“ vysvetľuje Šimon.
Hovorí, že ľudia mu po jeho premiére na televíznej obrazovke písali aj k narodeninám, získal si mnoho fanúšikov a fanúšičiek. A hereckí kolegovia a zo seriálu mu veľa pomáhajú s učením sa textov.
„Janko Koleník je veľmi super a nápomocný,“ hovorí Šimon.
Seriál sa odohráva počas obdobia druhej svetovej vojny v Bratislave. Šimon veľa z tohto obdobia našej histórie zabudol a tak si dejiny pripomína. „Na škole nemám dejepis, čiže som sa na nakrúcaní veľa naučil. Navštevujem špeciálnu strednú školu. Učím sa za pomocného kuchára. To však robiť nechcem a ani ma to nebaví. Stále si tam všetko opakujeme, málokedy sa naučíme niečo nové,“ opisuje.
Šimon je aj súčasťou divadla Dúhadlo, kde účinkujú herci a herečky s Downovým syndrómom. Vďaka tomu navštevujú napríklad spev či tanec na základných umeleckých školách.
Náš vzdelávací systém však stále nie je pripravený na deti so špeciálnymi potrebami. Podporujú ich najmä občianske združenia a neziskové organizácie, rodičia a komunity, ktoré si pomáhajú navzájom.
„Ľudia s Downovým syndrómom na Slovensku chcú viac príležitostí. Ale nedostávajú ich,“ hovorí Lucia Kralovičová, zakladateľka Dúhadla. Ako dodáva, môžu študovať na špeciálnych stredných školách – napríklad kníhviazačstvo, hotelové, domáce či záhradné pomocné práce.
Túžby Šimona Jakuša však siahajú ďalej.
Herec Ján Koleník je pre Šimona veľkou inšpiráciou. (zdroj: Archív Šimona Jakuša)V článku sa dočítate:
- Aký je jeho sen.
- Čo ho na divadle a nakrúcaní baví.
- Kto je preňho inšpiráciou.
- Aký zmysel má preňho divadlo.
- S kým by si chcel zahrať a v akom filme.
- Ako vzniklo divadlo Dúhadlo a na čom teraz pracujú.
- Ako divadlo pomáha ľuďom s Downovým syndrómom.
Za divadlo je vďačný
Vôňa cigánskej, perníkov, punču či vianočná hudba a stromček. Na Františkánskom námestí v Bratislave sa práve konajú vianočné trhy a mesto je zaplavené ľuďmi. Nevedia, že kúsok od nich skúšajú herci a herečky divadla Dúhadlo svoju najnovšiu hru.
Divadlo vzniklo v roku 2006. Lucia Kralovičová a Erik Forgáč stáli pri jeho vzniku a aktívne sa mu dodnes spoločne s Ester Máriou Chiarou Žaludko venujú. Mnohí z hercov a herečiek fungujú v súbore už 15 rokov.
Na javisku je pripravená scéna, zatiaľ čo si herci skúšajú nové kostýmy a mejkap. V sále je živo, už čoskoro ich čaká premiéra. Práve pracujú na Odyseovom návrate od básnika Jána Buzássyho.
Divadlo Dúhadlo
- Divadlo tvorí 16 hercov s Downovým syndrómom a dvaja režiséri a liečební pedagógovia, jedna dramatoterapeutka a dramaturgička a v súčasnosti aj profesionálna režisérka.
- V roku 2022 sa im podarilo zrealizovať autorskú inscenáciu Čudo, kde boli spolutvorcami a najmä hercami.
- Inscenácia Čudo bola o strachu z inakosti, mala sedem repríz.
- V roku 2023 predstavili ďalšiu autorskú inscenáciu Červená (sa) Čiapočka.
- Predstavenia úspešne vypredali osemkrát.
- S inscenáciou sa dostali na festival Divadelné konfrontácie, z ktorého postúpili na Festival divadla mladých, kde boli ocenení v zlatom pásme s postupom na celoštátny festival neprofesionálnych divadiel Scénická žatva.
- Na Scénickej žatve dostala inscenácia ocenenie.
- Herci a herečky za svoje výkony nedostávajú honorár, ale v divadle snažia, aby hranie bolo ich skutočnou prácou.
- Podporiť ich možno na tomto linku.
Režisérka Judita Sadíleková má túto báseň najradšej. „Je to náročné, pretože ide o metaforu na metaforu, ktorá musí byť pre diváka čitateľná,“ opisuje. Prácu s hercami si chváli. „Sú šťastní a je to pre všetkých prínosné, ich prístup je iný a cenia si, že to môžu robiť,“ hovorí.
Šimon sa k divadlu dostal skrze otca, pôsobí v ňom už tri roky. „Nevedel som, čo to je, prišiel som sa pozrieť a videl som, ako hrajú: perfektne, dobre a úžasne,“ spomína. Zo začiatku mal aj stres a trému, ktoré napokon opadli.
Najviac sa mu páči najnovšie predstavenie Odyseov návrat: veľa v ňom totiž hrá a má aj texty, ktoré sa poctivo učí. "Dúfam, že diváci pochopia, čo hráme a keď prídu, budú prekvapení. Že viem hrať aj niečo iné, ako Wolfiho," hovorí.
Dodáva, že bez divadla by už ani nevedel fungovať. „Nič by ma nebavilo. Som zaň veľmi vďačný,“ prikyvuje.
Kedysi sa na divadlo hrali, teraz ho už tvoria
Keď divadlo pred takmer dvadsiatimi rokmi vznikalo, ambíciou bolo trénovanie pamäte detí, sledovanie ich psychického vývinu. Hrali sa na divadlo, tak sa dokonca volala aj ich prvá inscenácia. Kralovičová a Forgáč s nimi boli na javisku, kde im pomáhali a učili ich. Deti verili, že to, čo hrajú, sa reálne deje.
Odvtedy sa už na divadlo nehrajú, ale ho tvoria: majú za sebou deväť inscenácií. Herci a herečky dospeli a mnohé zvládajú sami.
„Zmenilo sa to psychickým vývinom. Nie sú totiž večné deti, dospievajú,“ vysvetľuje Kralovičová, ktorá vyštudovala bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a liečebnú pedagogiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.
Nechce byť atrakciou pre svoje znevýhodnenie. Chce, aby zaňho hovoril talent a schopnosti Čítajte Ako sú vnímané limity hereckého osadenstva, vidí najmä vtedy, keď do divadla vstupujú ľudia zvonka. Keď sa však k hercom správajú profesionálne, sú od limitov oslobodení a dokážu viac.
Jeden klient, ktorý kedysi vôbec nehovoril, má zrazu najviac textu zo všetkých, pretože mu to ide najlepšie, hovorí Kralovičová. Je to aj zásluhou rodičov, ktorí sa deťom venujú.
Divadlom sa tiež snažia búrať predsudky a mýty. Tvoria autorské inscenácie, prostredníctvom ktorých zobrazujú svet špeciálnych detí a to, s čím sa stretávajú. „Čo nepoznáme, toho sa bojíme. Stále totiž nie je bežné, aby niekto vo výťahu či autobuse oslovil človeka s Downovým syndrómom. To chceme zmeniť,“ hovorí Kralovičová.
Pomaly sa oťukávajú aj mladí ľudia na súťažných divadelných prehliadkach, mnohí totiž majú obavy, čo povedať, čo sa spýtať, ako sa správať k ľuďom s Downovým syndrómom. No len osobnou skúsenosťou možno podľa Kralovičovej scitlivovať spoločnosť.
Dodáva však, že keď dostane príležitosť hrať v populárnom slovenskom seriáli jeden nich, vedia sa prostredníctvom neho diváci viac priblížiť k ľuďom s Downovým syndrómom.
Ich predstavenia sú navštevované. No túžia, aby ich videli aj diváci, ktorí nie sú zvyknutí na inakosť. Radi by napríklad spolupracovali so strednými školami.
Režisérka Judita Sadíleková má báseň Odyseov návrat najradšej. Spojila sily s divadlom a rozhodli sa pracovať na divadle poézie (zdroj: Divadlo Dúhadlo)Alergickí na neziskovky
Podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií sa na Slovensku ročne narodí 30 až 70 detí s Downovým syndrómom.
Downov syndróm
- Nie je choroba v klasickom ponímaní.
- Je to chromozomálna porucha a vrodený syndróm.
- Každá bunka tela človeka s Downovým syndrómom obsahuje jeden nadbytočný chromozóm, teda namiesto zvyčajných 46 chromozómov (usporiadaných v 23 pároch – jeden od otca a jeden od matky) majú 47 chromozómov, usporiadaných v 22 pároch a jednu trojicu na 21. chromozóme. Preto sa tento syndróm nazýva aj trizómia 21.
Kralovičová zdôrazňuje, že deti, mladí ľudia a dospelí s Downovým syndrómom sú predovšetkým deťmi, mladými ľuďmi a dospelými. Prechádzajú rovnakými vývojovými etapami ako ostatní: prežívajú všetky emócie, keďže však majú o jeden chromozóm navyše, potrebujú aj z každého druhu starostlivosti a pozornosti o „niečo viac“.
V prvom rade potrebujú prijatie, príležitosti, trpezlivosť, pochopenie, či osobný priestor, opisuje.
Práve v tomto im pomáhajú rodiny či neziskovky. Práca tretieho sektora sa však posledné mesiace démonizuje a podkopáva prostredníctvom návrhov zákonov od Slovenskej národnej strany, ktorá ich najprv chcela nazývať zahraničnými agentmi, po novom lobistami.
„Vnímame to veľmi citlivo. Občas to je až dehonestujúce. Robia z nás príživníkov, ktorými nie sme,“ vysvetľuje Kralovičová. Cítia, že ľudia sú „alergickí“ na neziskovky.
Julii zabili Rusi otca, Erik je zdravotne znevýhodnený. Superar im mení životy, vystupovali na Pohode aj vo filharmónii Čítajte „Keď máme sponzorovaný príspevok na sociálnych sieťach, vidíme, ako sa zvyšujú aj negatívne komentáre. Cítime, ako sa mení naratív, a bojíme sa toho, čo príde,“ hovorí Kralovičová. „Keď z nás spravia podozrivých alebo nepriateľov spoločnosti, čo bude ľudí motivovať pomáhať?“ pýta sa.
Minulý rok redstavili autorskú inscenáciu Červená (sa) Čiapočka. Predstavenie úspešne vypredali osemkrát. (zdroj: Divadlo Dúhadlo)Najlepší život vďaka divadlu
To, že menia životy, vidia v divadle nielen medzi divákmi, no predovšetkým na javisku. Šimon má vďaka divadlu „najlepší život“, ako hovorí on sám.
„Chceme ľuďom ukázať divadlo, že vieme pracovať a ako hráme: normálne. Nie sme až takí iní ako ostatní. Nemajú sa čoho báť. Keď sa na nás prídu pozrieť, je to pre nás ako hercov veľmi dôležité,“ vraví.
Za posledných desať rokov badať aj v Hollywoode, že sa otvára aj hercom a herečkám s Downovým syndrómom. Napríklad americká herečka Jamie Brewer sa preslávila najmä vďaka účinkovaniu v seriáli American Horror Story. V prvej a tretej sérii si získala pozornosť divákov a diváčok po celom svete.
Rovnako to bolo aj s Lauren Potter, ktorá hrala v úspešnom televíznom seriáli Glee. James Martin sa zasa v roku 2023 stal prvým hercom s Downovým syndrómom, ktorý vyhral Oscara. Cenu prevzal za najlepší krátky film An Irish Goodbye, ktorý získal aj cenu BAFTA.
Aj pre Šimona je najväčším snom stať sa hercom. Hollywoodskym.
Rozhovor so Šimonom Jakušom
Aké je to hrať v seriáli Dunaj?
Výborné. Keď ma ľudia vidia, volajú na mňa „Wolfi, Wolfi!“ čo sa mi páči. Ľudia mi píšu k narodeninám. Ozvalo sa mi veľa fanúšičiek, ale aj fanúšikov.
Ako si sa dostal do seriálu?
Hľadali niekoho, ako som ja. Prišiel som na kasting, rozprávali sme sa o mojom živote a zobrali ma.
V čom je Wolfi iný ako ty?
Žije v inom období, je úplne iný ako ja. Nie je taký schopnejší, má menej príležitostí. Môže sa cítiť menejcenný.
Aké to je vidieť sa na obrazovke?
Prežijem to, je to v pohode. Nehanbím sa.
Aký je pre teba najväčší rozdiel medzi hraním v divadle a v hraní v seriáli?
Pri seriáli majú veľké kamery, ktorým seriál nakrúcajú. V divadle si všetko chystáme sami.
Je to vzrušujúce?
Je to v pohode. Nikdy sa nehnevám, beriem to ako súčasť práce a už to poznám za tie roky. Robím čo chcem, robím svoju prácu, takže si dávam pozor. Sú veci, ktoré musím vedieť spraviť sám.
Čo nové si sa naučil?
Veľa som z tohto obdobia histórie zabudol. Na škole nemám dejepis, čiže som sa na nakrúcaní veľa naučil. Navštevujem špeciálnu strednú školu. Učím sa za pomocného kuchára. To však robiť nechcem a ani ma to nebaví. Stále si tam všetko opakujeme, málokedy sa naučíme niečo nové.
Akí sú k tebe herci v seriáli?
Veľa mi pomáhajú s učením sa textov. Naučili ma dávať si pozor na to, čo a ako hovorím. Janko Koleník je super.
Na čom teraz pracujete v divadle?
Odyseov návrat. Hrám člena zboru. Videl som aj anglický film o tomto príbehu. Fakt bol dobrý. Je to o Odyseovi, ktorý sa vracia domov, vystupuje tam aj bohyňa Aténa a máme tam aj Kirké.
Dúfam, že diváci pochopia, čo hráme, a keď prídu, budú prekvapení. Že viem hrať aj niečo iné ako Wolfiho.
Ako často v divadle skúšate?
Teraz veľa dní. Premiéru máme tento týždeň v nedeľu (1. decembra, pozn. redakcie).
Ako dlho si členom divadla?
Dlho. Mal som 17, keď som prišiel, teraz mám 19. Som tu tretí rok.
Ako si sa dostal do divadla?
Cez otca. Nevedel som, čo to je, prišiel som sa pozrieť a videl som, ako hrajú: perfektne, dobre a úžasne.
Ktoré predstavenie sa ti najviac páčilo?
Odyseov návrat.
Prečo?
Veľa v ňom hrám, čo milujem. Mám aj texty.
Ako sa ti učia?
Keď som doma, mám čas a som sám, učím sa texty a artikulovať. Potom na skúške ukážem, čo viem, a dostanem tipy, ako to robiť. Hrám v seriáli Dunaj, kde sa učím veľa textov. Tu sú kratšie a mám ich menej, takže to ide rýchlo.
Aké je publikum?
Niekedy ich nevidím, keď hrám. No keď ich z javiska zbadám, som rád, že sa prišli pozrieť. Chodíme aj na súťaže, kde sú aj iné divadlá, súbory. Sú tam aj mladí ľudia aj porota, ktorí nás chvália.
Máš stres?
Mal som len na začiatku, potom už nie.
Čo ťa najviac baví na divadle?
To, že som tu. Aj kolektív.
Čo sa ti viac páči: hranie v seriáli alebo v divadle?
Nevadia mi seriály, filmy, a divadlo viem tiež robiť. Všetko však stíham. Už tento týždeň mám veľa vecí: skúšku v divadle, pingpong, nakrúcanie či tanečnú.
Čo ťa baví najviac?
Baví ma hrať a hovoriť texty. Mojím snom je byť filmovým hercom.
S kým by si si chcel zahrať?
Mien je veľa. Napríklad herec Dwayne „The Rock“ Johnson.
A v akom filme by si si chcel zahrať?
V takom, ako je napríklad Hra sa začína, čo je aj akčný film. Je to príbeh z budúcnosti. Bolo to pre mňa wau.
Chcel by si zostať na Slovensku alebo odísť do zahraničia?
Musel by som najskôr vedieť po anglicky, no to na škole nemáme. Ak by som vedel, išiel by som.
Vieš si predstaviť život bez divadla?
Nie. Je to moje, bez toho by som nevedel fungovať. Nič by ma nebavilo. Som veľmi vďačný za divadlo.
Kto je pre teba inšpiráciou?
Moja celá rodina, herec Janko Koleník, herečka Adela Dukátová. Mám rád všetkých. Janko je skvelý herec, aj keď hrá zlú postavu. Niekedy sa aj bojím, taký je super.
Čo ti dalo divadlo do života?
Je to moja práca. Mám úplne najlepší život. Chceme ľuďom ukázať divadlo, že vieme pracovať a ako hráme: normálne. Nie sme až takí iní ako ostatní. Nemajú sa čoho báť. Keď sa na nás prídu pozrieť, je to pre nás ako hercov veľmi dôležité.
Akú hudbu počúvaš?
Najviac soundtracky. Mám veľmi rád Hansa Zimmera, počúvam veľa jeho hudby.
