Dúfam, že diváci pochopia, že viem hrať aj niekoho iného ako Wolfiho, hovorí Šimon Jakuš

BRATISLAVA. Na ulici ho ľudia oslovujú a volajú naňho: „Wolfi, Wolfi!“ To je však len meno postavy, ktorú 19-ročný Šimon Jakuš stvárňuje. Hrá v dobovom, televíznom seriáli Dunaj, k vašim službám brata esesáka Waltera Klausa, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom.

„Hľadali do seriálu niekoho, ako som ja,“ rozpráva pre SME Šimon. „Prišiel som na kasting, rozprávali sme sa o mojom živote a zobrali ma.“

Rovnako ako Wolfi, aj on má Downov syndróm. No inú podobnosť v nich nenájdete. „Žije v inom období, je úplne iný ako ja. Nie je taký schopnejší, má menej príležitostí. Môže sa cítiť menejcenný,“ vysvetľuje Šimon.

Hovorí, že ľudia mu po jeho premiére na televíznej obrazovke písali aj k narodeninám, získal si mnoho fanúšikov a fanúšičiek. A hereckí kolegovia a zo seriálu mu veľa pomáhajú s učením sa textov.

„Janko Koleník je veľmi super a nápomocný,“ hovorí Šimon.

Seriál sa odohráva počas obdobia druhej svetovej vojny v Bratislave. Šimon veľa z tohto obdobia našej histórie zabudol a tak si dejiny pripomína. „Na škole nemám dejepis, čiže som sa na nakrúcaní veľa naučil. Navštevujem špeciálnu strednú školu. Učím sa za pomocného kuchára. To však robiť nechcem a ani ma to nebaví. Stále si tam všetko opakujeme, málokedy sa naučíme niečo nové,“ opisuje.

Šimon je aj súčasťou divadla Dúhadlo, kde účinkujú herci a herečky s Downovým syndrómom. Vďaka tomu navštevujú napríklad spev či tanec na základných umeleckých školách.

Náš vzdelávací systém však stále nie je pripravený na deti so špeciálnymi potrebami. Podporujú ich najmä občianske združenia a neziskové organizácie, rodičia a komunity, ktoré si pomáhajú navzájom.

„Ľudia s Downovým syndrómom na Slovensku chcú viac príležitostí. Ale nedostávajú ich,“ hovorí Lucia Kralovičová, zakladateľka Dúhadla. Ako dodáva, môžu študovať na špeciálnych stredných školách – napríklad kníhviazačstvo, hotelové, domáce či záhradné pomocné práce.

Túžby Šimona Jakuša však siahajú ďalej.

Herec Ján Koleník je pre Šimona veľkou inšpiráciou. (zdroj: Archív Šimona Jakuša)

Za divadlo je vďačný

Vôňa cigánskej, perníkov, punču či vianočná hudba a stromček. Na Františkánskom námestí v Bratislave sa práve konajú vianočné trhy a mesto je zaplavené ľuďmi. Nevedia, že kúsok od nich skúšajú herci a herečky divadla Dúhadlo svoju najnovšiu hru.

Divadlo vzniklo v roku 2006. Lucia Kralovičová a Erik Forgáč stáli pri jeho vzniku a aktívne sa mu dodnes spoločne s Ester Máriou Chiarou Žaludko venujú. Mnohí z hercov a herečiek fungujú v súbore už 15 rokov.

Na javisku je pripravená scéna, zatiaľ čo si herci skúšajú nové kostýmy a mejkap. V sále je živo, už čoskoro ich čaká premiéra. Práve pracujú na Odyseovom návrate od básnika Jána Buzássyho.

Režisérka Judita Sadíleková má túto báseň najradšej. „Je to náročné, pretože ide o metaforu na metaforu, ktorá musí byť pre diváka čitateľná,“ opisuje. Prácu s hercami si chváli. „Sú šťastní a je to pre všetkých prínosné, ich prístup je iný a cenia si, že to môžu robiť,“ hovorí.

Šimon sa k divadlu dostal skrze otca, pôsobí v ňom už tri roky. „Nevedel som, čo to je, prišiel som sa pozrieť a videl som, ako hrajú: perfektne, dobre a úžasne,“ spomína. Zo začiatku mal aj stres a trému, ktoré napokon opadli.

Najviac sa mu páči najnovšie predstavenie Odyseov návrat: veľa v ňom totiž hrá a má aj texty, ktoré sa poctivo učí. "Dúfam, že diváci pochopia, čo hráme a keď prídu, budú prekvapení. Že viem hrať aj niečo iné, ako Wolfiho," hovorí.

Dodáva, že bez divadla by už ani nevedel fungovať. „Nič by ma nebavilo. Som zaň veľmi vďačný,“ prikyvuje.

Kedysi sa na divadlo hrali, teraz ho už tvoria

Keď divadlo pred takmer dvadsiatimi rokmi vznikalo, ambíciou bolo trénovanie pamäte detí, sledovanie ich psychického vývinu. Hrali sa na divadlo, tak sa dokonca volala aj ich prvá inscenácia. Kralovičová a Forgáč s nimi boli na javisku, kde im pomáhali a učili ich. Deti verili, že to, čo hrajú, sa reálne deje.

Odvtedy sa už na divadlo nehrajú, ale ho tvoria: majú za sebou deväť inscenácií. Herci a herečky dospeli a mnohé zvládajú sami.

„Zmenilo sa to psychickým vývinom. Nie sú totiž večné deti, dospievajú,“ vysvetľuje Kralovičová, ktorá vyštudovala bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a liečebnú pedagogiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nechce byť atrakciou pre svoje znevýhodnenie. Chce, aby zaňho hovoril talent a schopnosti Čítajte 

Ako sú vnímané limity hereckého osadenstva, vidí najmä vtedy, keď do divadla vstupujú ľudia zvonka. Keď sa však k hercom správajú profesionálne, sú od limitov oslobodení a dokážu viac.

Jeden klient, ktorý kedysi vôbec nehovoril, má zrazu najviac textu zo všetkých, pretože mu to ide najlepšie, hovorí Kralovičová. Je to aj zásluhou rodičov, ktorí sa deťom venujú.

Divadlom sa tiež snažia búrať predsudky a mýty. Tvoria autorské inscenácie, prostredníctvom ktorých zobrazujú svet špeciálnych detí a to, s čím sa stretávajú. „Čo nepoznáme, toho sa bojíme. Stále totiž nie je bežné, aby niekto vo výťahu či autobuse oslovil človeka s Downovým syndrómom. To chceme zmeniť,“ hovorí Kralovičová.

Pomaly sa oťukávajú aj mladí ľudia na súťažných divadelných prehliadkach, mnohí totiž majú obavy, čo povedať, čo sa spýtať, ako sa správať k ľuďom s Downovým syndrómom. No len osobnou skúsenosťou možno podľa Kralovičovej scitlivovať spoločnosť.

Dodáva však, že keď dostane príležitosť hrať v populárnom slovenskom seriáli jeden nich, vedia sa prostredníctvom neho diváci viac priblížiť k ľuďom s Downovým syndrómom.

Ich predstavenia sú navštevované. No túžia, aby ich videli aj diváci, ktorí nie sú zvyknutí na inakosť. Radi by napríklad spolupracovali so strednými školami.

Režisérka Judita Sadíleková má báseň Odyseov návrat najradšej. Spojila sily s divadlom a rozhodli sa pracovať na divadle poézie (zdroj: Divadlo Dúhadlo)

Alergickí na neziskovky

Podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií sa na Slovensku ročne narodí 30 až 70 detí s Downovým syndrómom.

Kralovičová zdôrazňuje, že deti, mladí ľudia a dospelí s Downovým syndrómom sú predovšetkým deťmi, mladými ľuďmi a dospelými. Prechádzajú rovnakými vývojovými etapami ako ostatní: prežívajú všetky emócie, keďže však majú o jeden chromozóm navyše, potrebujú aj z každého druhu starostlivosti a pozornosti o „niečo viac“.

V prvom rade potrebujú prijatie, príležitosti, trpezlivosť, pochopenie, či osobný priestor, opisuje.

Práve v tomto im pomáhajú rodiny či neziskovky. Práca tretieho sektora sa však posledné mesiace démonizuje a podkopáva prostredníctvom návrhov zákonov od Slovenskej národnej strany, ktorá ich najprv chcela nazývať zahraničnými agentmi, po novom lobistami.

„Vnímame to veľmi citlivo. Občas to je až dehonestujúce. Robia z nás príživníkov, ktorými nie sme,“ vysvetľuje Kralovičová. Cítia, že ľudia sú „alergickí“ na neziskovky.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Julii zabili Rusi otca, Erik je zdravotne znevýhodnený. Superar im mení životy, vystupovali na Pohode aj vo filharmónii Čítajte 

„Keď máme sponzorovaný príspevok na sociálnych sieťach, vidíme, ako sa zvyšujú aj negatívne komentáre. Cítime, ako sa mení naratív, a bojíme sa toho, čo príde,“ hovorí Kralovičová. „Keď z nás spravia podozrivých alebo nepriateľov spoločnosti, čo bude ľudí motivovať pomáhať?“ pýta sa.

Minulý rok redstavili autorskú inscenáciu Červená (sa) Čiapočka. Predstavenie úspešne vypredali osemkrát. (zdroj: Divadlo Dúhadlo)

Najlepší život vďaka divadlu

To, že menia životy, vidia v divadle nielen medzi divákmi, no predovšetkým na javisku. Šimon má vďaka divadlu „najlepší život“, ako hovorí on sám.

„Chceme ľuďom ukázať divadlo, že vieme pracovať a ako hráme: normálne. Nie sme až takí iní ako ostatní. Nemajú sa čoho báť. Keď sa na nás prídu pozrieť, je to pre nás ako hercov veľmi dôležité,“ vraví.

Za posledných desať rokov badať aj v Hollywoode, že sa otvára aj hercom a herečkám s Downovým syndrómom. Napríklad americká herečka Jamie Brewer sa preslávila najmä vďaka účinkovaniu v seriáli American Horror Story. V prvej a tretej sérii si získala pozornosť divákov a diváčok po celom svete.

Rovnako to bolo aj s Lauren Potter, ktorá hrala v úspešnom televíznom seriáli Glee. James Martin sa zasa v roku 2023 stal prvým hercom s Downovým syndrómom, ktorý vyhral Oscara. Cenu prevzal za najlepší krátky film An Irish Goodbye, ktorý získal aj cenu BAFTA.

Aj pre Šimona je najväčším snom stať sa hercom. Hollywoodskym.