Stále verím v ľudskosť. Ak by nebola, už by som nerobila výstavy, hovorí francúzska umelkyňa

Obývačka, kuchyňa či spálňa. Francúzska umelkyňa ANNE PLAISANCE premenila galériu Francúzskeho inštitútu v Bratislave na pár týždňov na dom, a nie hocijaký.

Ako návštevníci a návštevníčky prechádzajú výstavou s názvom Fenomenálne ženy, vidia rastúce násilie, ktoré sa v domácnosti deje.

„Vnímajú ho prostredníctvom umeleckých diel, svedectiev a všetkého, čo sa dotkne ich srdca. Môže to byť poézia, fotografické inštalácie, performance, hudba,“ hovorí pre SME s tým, že sa snaží využiť celé spektrum umenia, ktoré má k dispozícii.

Bojuje proti tomu, aby žena zostala len symbolom matky, ktorú treba chrániť. Ženy treba chrániť, pretože sú to ľudské bytosti. Nemali by sme im pritom brať práva a spochybňovať ich, hovorí.

„No realita je taká, že žena má menej práv než pes. V niektorých štátoch USA skončíte na polícii, keď sa správate zle k svojmu psovi. No čo ak nie ste dobrý k svojej žene?" pýta sa.

Jej výstava je súčasťou medzinárodného projektu Wonder Women Now za emancipáciu žien, ktorý sa zaoberá problematikou domáceho násilia po celom svete. Diela dávajú hlas tým, ktoré prežili, a nabáda k zamysleniu sa nad silou odolnosti.

Čo ste vedeli predtým, ako ste prišli na Slovensko, o našej krajine v súvislosti s násilím páchaným na ženách?

Veľmi málo. Viem, že mnohé ženy si nepriznajú, že ich niekto zneužíva či terorizuje, preto sú čísla u vás väčšie, než sa oficiálne uvádza. Viacero žien prípady násilia nenahlásia z pocitu nedôvery či hanby.

"Moje umenie je mojím hlasom vo svete, ktorý je často umlčaný strachom a nespravodlivosťou," vyhlásila umelkyňa. (zdroj: Anne Plaisance)

Okrem toho sme stále neratifikovali Istanbulský dohovor. Nové prieskumy ukazujú, že obťažovanie je spomedzi násilia na Slovensku najrozšírenejšie. Zároveň sme mali prvú ženu - prezidentku, ktorá denne čelila útokom, vyhrážkam, taktiež jej dcéry. To sa týka aj novinárok na Slovensku, na ktoré slovne útočia politici. Tí zasa pravidelne predkladajú zákony, ktorými chcú obmedzovať ženské práva.

Je mi to ľúto. O ženách sa vedie chybný politický naratív: ženy rodia deti, sú matkami, a preto ich treba chrániť. No v prvom rade ich treba chrániť, pretože sú ľudské bytosti. Chráňme ich, no neberme im práva, nespochybňujme ich. Mohlo by to byť jednoduché, bohužiaľ, realita je taká, že žena má menej práv než pes. V niektorých štátoch USA skončíte na polícií, keď sa správate zle k svojmu psovi. No čo ak nie ste dobrý k svojej žene? Nikoho to nezaujíma. Stále musíme pripomínať, že sme ľudia. A to ma štve.

Čo vás inšpirovalo vytvoriť výstavu s názvom „Fenomenálne ženy“?

Keď som sa v roku 2015 presťahovala do Spojených štátov, bola som ohromená tým, ako sa ľudia zapájajú do komunitného života. Sama som sa cítila v krajine veľmi vítaná, a tak som sa chcela zapojiť. Všimla som si, že v Cambridgských uliciach je veľa ľudí bez domova. Šokovalo ma to. V tej oblasti sa nachádza napríklad univerzita Harvard, čiže ide o veľkú koncentráciu mozgov na veľmi obmedzenom priestore.

Prišla som s nápadom otvoriť malý dom, ktorý by bol útočiskom pre ľudí bez domova. Konzultovala som to s niekoľkými ľuďmi pracujúcimi v pomocných centrách v Cambridge, no povedali, že ešte by sa bolo treba nad tým zamyslieť.

Čo ste napokon urobili?

Umelecké workshopy v Transition House, v Cambridge. Prišli doň odolné, silné ženy, ktoré prežili domáce násilie a odišli zo svojich domovov. V jednej ruke mali dieťa, v druhej igelitku s vecami. Po workshopoch som sa rozhodla pre fotenie série Wonder Women. Navrhla som im, aby mali masky, kvôli ochrane identity. Inšpirovali sa

superhrdinkou Wonder Woman, použili aj rôzne látky či prvky masiek, ktoré boli z rôznych krajín zo sveta.

Aké to bolo?

Je to zvláštne povedať, no užili sme si veľa zábavy. Bolo zaujímavé sledovať ženy pred fotením a po ňom. Videla som na ich tvárach, aké sú na seba hrdé. Neskôr som sa rozhodla projekt rozšíriť nielen na fotografie, ale aj na ďalšie diela súvisiace s témou domáceho násilia.

Niekoľko rokov som pracovala na projekte Born to:“, ktorá poukazuje na brutálnu realitu, ktorej čelia mnohé ženy, a v ktorej sa násilie zdá byť zakorenené od narodenia. Napokon som sa rozhodla zamerať na Wonder Women a zorganizovať medzinárodnú výstavu.

Pozvala som umelcov a umelkyne z celého sveta: Poľska, Nemecka, Francúzska, Anglicka, Talianska či USA. Nonstop som prechádzala Instagrame, navštevovala som množstvo výstav. Výsledkom je projekt, ktorý ukazuje život tých, čo prežili domáce násilie cez symbolický dom.

Teraz sa nachádzame v obývačke?

Áno. Potom prejdete do jedálne, kuchyne, kúpeľne, spálne. Prechádzate z verejného priestoru do súkromného. Návštevníci a návštevníčky vidia rastúce násilie, ktoré sa v domácnosti deje prostredníctvom umeleckých diel, svedectiev a všetkého, čo sa dotkne ich srdca. Môže to byť poézia, fotografické inštalácie, performance, hudba.

Snažím sa využiť celé spektrum umenia, ktoré máme k dispozícií.

Zároveň vidíme rôzne formy domáceho násilia.

Veľmi často sa hovorí o fyzickom násilí. No zabúdame, že je sprevádzané aj emocionálnym násilím, urážaním, duchovným, finančným zneužívaním či manipuláciou.

Ukazuje to inštalácia „Les parfums - Parfémy“, ktorá sa inšpiruje kódmi luxusu, aby ukázala industrializáciu patriarchálneho systému útlaku, ktorému väčšina žien denne čelí doma, v práci a v inštitúciách.

Každý flakón predstavuje manipulačnú taktiku. Keď sa totiž naučíte identifikovať tieto taktiky, pochopíte, že vás niekto manipuluje. Veľa ľudí, ktorí si prechádzajú domácim násilím, si vyčítajú a obviňujú sa z toho, čo im niekto spôsobil.

Sú zmätení, pretože na začiatku vzťahu ich niekto bombarduje láskou a potom sa cítia najmizernejšie vo svojom živote. Zároveň sa s nimi dejú veci, ktorým nerozumejú. Stanú sa od partnera závislí a nemôžu od neho odísť.

Je nápadité, že vystavujete parfémy, pretože manipulačné techniky nie sú fyzicky viditeľné.

Dávajú fyzicky tvar niečomu, čo je nehmotné. Čuchová pamäť je zároveň jednou z tých najsilnejších, najrozšírenejších a najstarších.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Násilie zažíva tretina žien v celej EÚ, vyplýva zo štúdie Čítajte 

Čo vám projekt dal?

Stretla som toľko žien a ich detí, ktoré zažili násilie. Ešte stále mi krváca srdce, pretože si to nezaslúžia a nikdy si to nezaslúžili. Len sa zamilovali. Mnoho z tých žien má skvelé vzdelanie, talent, sú šikovné a úspešné.

Na svete je veľa žien, ktoré zažívajú násilie a ich počet stále rastie. Hovoríme však len o domácom násilí. Jeho iné formy sú na ulici či v online svete. Je to strašidelné. Mám dve dcéry a o to viac som vydesená.

Anne Plaisance skúma hrdinské príbehy žien a detí, ktoré prežili domáce násilie a svoje traumatické skúsenosti transformovali prostredníctvom svojej sily a odolnosti. (zdroj: Jozef Jakubčo/SME)

Najdesivejšie je, že sa to môže stať každému.

Na povrch stále vyplávajú rôzne škandály, či už s kňazmi, ktorí zneužívajú deti, obťažovanie slávnych hercov alebo športových trénerov. Je jedno, z akej ste krajiny, v akej kultúre žijete, či ste bohatý alebo chudobný.

Ide o systémové násilie, ktoré ubližuje nielen ženám, ale aj deťom a spoločnosti. Ak si to spoločnosť neuvedomuje, nelieči traumy, ktoré zažívame. Opakuje sa tak istý vzorec násilia.

Môžete spraviť výstavu, ktorá je osobná a zároveň univerzálna, no aj politická, pretože všetko spolu súvisí. Ak sa vláda a inštitúcie nepostarajú o ochranu žien a detí, a o uväznenie páchateľov, máločo sa zmení.

Politici sa tvária, že myslia na rodiny, na ženy, no namiesto pomoci im ešte viac okliešťujú práva.

Presne. Akoby hovorili, že im na ženách nezáleží. Pritom aj ony majú svoj hlas, svoju moc. Čo keby raz všetky ženy prestali podporovať ekonomiku krajiny, v ktorej žijú? Čo keby prestali platiť dane, či nakupovať?

Keď nemajú právo rozhodovať o vlastnom tele a zomierajú, ovplyvní to aj ich rodiny. Ich manželia zostanú s deťmi alebo sami. Vtedy si uvedomia, že ak by ich žena mala možnosť rozhodovať o vlastnom tele, mohla byť ešte nažive.

Pokiaľ my ako spoločnosť nebudeme tomu rozumieť, ženy a deti budú naďalej zomierať. Preto verím, že výstava sa dotkne sŕdc a duší ľudí. Prebudí ich, nahnevá, a zamyslia sa nad tým, čo môžu zmeniť.

V jednom rozhovore ste povedali, že vaše umenie neexistuje len pre estetické potešenie; je to nástroj na podnietenie myslenia, zvýšenie povedomia a vytvorenie dialógu okolo zložitých a často nepríjemných tém. Vidíte to napríklad na vašej výstave?

Áno. Pri jednej časti ľudia môžu napísať vety, ktoré počuli od svojich partnerov alebo v práci a nalepia ich na stenu. Na prvý pohľad ide o farebné papieriky, no keď začnete čítať odkazy, strasie vás z toho, ako niekto, kto vás tak miloval, môže povedať niečo také deštruktívne.

Opäť ide o fyzickú podobu niečoho, čo nevyslovíme kvôli hanbe, či kvôli tomu, že sa to deje v súkromí. Zrazu však vidíme, ako je podobne ubližované aj iným ľuďom, cítime sa menej osamelí a dôjde k akejsi transformácii. Zahodíme všetky hlúposti, ktoré nám niekto povedal a je nám o trochu lepšie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Muži si pred ňou odpľúvali, matky chránili dcéry. Gregorovej je venovaná veľkolepá výstava Čítajte 

Výstavy ako takáto zvyšujú povedomie o domácom násilí. Ako však môžeme zlepšiť život obetí domáceho násilia?

Domnievam sa, že im pomáha zdieľanie vlastných príbehov. Cítia nádej. Musíme ich počúvať, veriť im. Zároveň je potrebné im dať priestor na to, aby neboli celý životom obeťou. Je to súčasť ich príbehu, no nemalo by ich to definovať po zvyšok života.

Bolo by dobré, keby pomocné centrá dostali väčšiu finančnú podporu.

Svetom otriasol prípad Gisele Pelicotovej, ktorú jej manžel dopoval liekmi a nechával znásilňovať inými mužmi. Vo Francúzsku sú dokonca veľké protesty. Čo vo vás ako umelkyni, ktorá sa dlhodobo venuje násiliu páchanom na ženách, vyvolal tento prípad?

Bola som ním nesmierne šokovaná. Je to niečo nepredstaviteľné a nemysliteľné. So svojím manželom boli spolu koľko, 30 - 40 rokov? Verila mu. On ju však nadopoval a nechal ju opakovane znásilňovať.

Je mi z toho na zvracanie. Bola som zdesená z toho, že niekto, komu najviac dôverovala, ju zradil a ničil. No zároveň úplne obdivujem jej odvahu a to, ako o tom rozpráva aj s médiami. Ukázala svoju tvár, stála vzpriamene.

Je hrdinkou a úžasnou ženou. Mohla by byť paralyzovaná, kvôli traume, emocionálnemu šoku. No ukázala veľa odvahy, húževnatosti a to, že môže byť inšpiráciou a hlasom mnohých žien. Ukazuje, že má kontrolu nad tým, ako sa o jej prípade informuje. Je to mimoriadne silné.

Gisele Pelicotová prichádza na súd. (zdroj: TASR/AP.)

Kde sme urobili chybu, keď sa toto deje vo svete?

Myslím si, že potrebujeme viac spolupráce, empatie, a dialóg. Spoločnosť je veľmi rozdelená, preto sa ňou ľahko manipuluje. Ľudia potrebujú opäť dôverovať inštitúciám, no tie ich zrádzajú, už len tým, keď sa pýtajú žien, čo mali oblečené, keď nahlásia prípad sexuálneho obťažovania. Prečo sa nepozrú na násilníka? Prečo obviňujú obeť?

Minulý rok som sa zúčastnila na výstave v Paríži. Jeden z umelcov hovoril o sexuálnom zneužívaní detí. Hovoril o svojom prípade, ktorý sa dostal pred súd. Sudca sa ho pýtal, či si bol istý, že sa mu to stalo.

Keď ho zneužívali, bol malý, približne osemročný chlapec. Mal sa hrať s hračkami, nemyslel na sex. Sú to inštitúcie, ktoré nás zrádzajú a spochybňujú, čo je smutné.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Znásilnili ju desiatky mužov, roky o tom nevedela. Z Francúzky sa stala feministická hrdinka Čítajte 

Pritom keď im ľudia napokon dôverujú a obrátia sa na ne, sklamú ich.

Presne. Myslím si, že Španielsko robí skvelú prácu s tým, že ich systém nespochybňuje a verí ženám a deťom, ktoré zažívajú násilie a zneužívanie. V inej krajine zasa máte prezidenta, ktorý spochybňuje všetky druhy násilia.

Keď bol Donald Trump zvolený za prezidenta USA, v rovnaký deň na školách malí chlapci skandovali: „Tvoje telo, moja voľba.“ Viete si to predstaviť?

Zabúdame na ľudskosť?

Existuje niekoľko silných ľudských hodnôt, ktoré poznáme a na ktoré nesmieme zabudnúť: rešpekt, láskavosť, veľkorysosť. Stále môžeme byť dobrými ľuďmi.

Som možno viac optimistická, ale verím, že je na svete viac ľudí, ktorí sa snažia robiť dobro. Je ich minimálne viac než tých, ktorí sa správajú zle. To, čo svetu chýba, je odvaha. Postaviť sa jeden za druhého, keď niekto hovorí alebo robí niečo neúctivé.

Stále teda verím v ľudskosť. Ak by nebola, už by som nerobila výstavy.

"Born to be raped". Medzi kľúčové diela výstavy patria výrazné inštalácie, ako napríklad „Born to be Abused“, ktorá poukazuje na brutálnu realitu, ktorej čelia mnohé ženy, a v ktorej sa násilie zdá byť zakorenené od narodenia. (zdroj: Anne Plaisance)

Váš iný projekt, „Please Tell Her That I Love Her“, sa zrodil zo skúsenosti, keďy vaša dcéra bojovala s depresiou. Zároveň odráža vašu túžbu zviditeľniť neviditeľné. Aký bol tento boj pre vás ako rodiča?

Keď mala moja mladšia dcéra 12 rokov, jedného dňa som si všimla, že má ranu na ruke. Bola som v šoku. Neskôr som zistila, že jej celá ruka bola dorezaná.

Skončila v nemocnici. Dokopy bola v dvoch, strávila v nich osem mesiacov. Pokúsila sa o samovraždu, boli to ťažké chvíle. Z jednej nemocnice mi volala zdravotná sestra aj trikrát denne s tým, že sa moja dcéra pokúsila zabiť: dala hlavu do mikrovlnky, chcela sa zaškrtiť na závesoch či káblom od telefónu.

Len som povedala: „Prosím odkážte jej, že ju ľúbim.“ To bola jediná vec, ktorú som dokázala urobiť. Často som preto chodila do nemocnice, aby videla, že ju ľúbim a že tu pre ňu som, nech sa deje čokoľvek. Bola som veľmi vystrašená, myslela som len na smrť. Moja dcéra totiž mohla zomrieť.

Potrebovala som maľovať. Urobila som obrazy, ktoré sú veľmi abstraktné a malé. Cítila som, ako keby išlo o obrazy lásky, teda o skutkoch a činoch, ktoré lásku tvoria. Je to ako keď spolu hovoríme, objímame sa, venujeme si navzájom pozornosť. Ide o malé veci, no dokopy to znamená, že nás má niekto rád.

Ide o ťažkú tému, pre deti, aj rodičov. Hlavne keď sme tínedžermi, prechádzame si rôznymi emóciami, s ktorými sa nevieme vyrovnať. V USA som bola na rôznych podporných skupinách a uvedomila som si, že nie som sama, že sú aj iní rodičia, ktorých deti si niečím podobným prechádzajú. Veľmi to pomohlo.

Uvedomila som si, že je normálne, čo cítila a že toho bolo na ňu neskutočne veľa. Musela som jej byť oporou, dať jej lásku a silu. Napriek bolesti a strachu, že ju stratím, som sa stala lepším človekom.

Ak sa smiem spýtať, ako sa má teraz?

Má sa skvele, je úžasné dieťa. Cíti sa oveľa lepšie. Študuje, robí si plány a má skvelý zmyslel pre humor. Je múdra, krásne spieva a má neskutočný talent. Je úžasné vidieť ju meniť sa a to, ako rastie.

Mám pocit, že žije.