Ako zachrániť vzťah? Až na veky je príkladom dobrého diváckeho filmu

Až päť ocenení získala na festivale v Karlových Varoch nórska snímka Až na veky. Napriek tomu, že ide o celovečerný debut. Režisérka Lilja Ingolfsdottir je aj autorkou scenára.

Aby to však bolo spravodlivé, treba pripomenúť, že už mala za sebou okolo dvadsať krátkych a stredometrážnych filmov.

Nový muž, ďalšie problémy

„Kde si toľko bol?“ pýtala sa Maria seba samej, keď prvý raz zbadala Sigmunda. Okamžite vedela, že ho musí mať. Že on je ten pravý. A že ho už dlho pozná.

Sigmunda si napokon získala a vyzeralo to priam idylicky. Lenže nastáva strih a presun v deji o sedem rokov neskôr.

Maria je s deťmi sama doma (má deti z prvého manželstva aj so Sigmundom). Zasekáva sa v kolobehu starostí o rodinu, nedokáže sa sústrediť na prácu. Sigmund býva pracovne dlho preč.

Je taká frustrovaná, že keď sa jej muž vráti, snaží sa v ňom hlavne vyvolávať pocity viny - s hnevom, spôsobmi, ktoré ho neraz urážajú. A niet divu.

Situácia sa vyhrocuje až do tej miery, že raz padne slovo rozvod. Pre Mariu je to rana. Jeden má už za sebou, prečo to prichádza opäť? Musí byť predsa iné riešenie. Ten vzťah treba zachrániť.

Maria si však musí uvedomiť aj svoj podiel zodpovednosti.

Spočiatku je v tom vzťahu všetko fajn. (zdroj: Filmtopia)

Maria a jej vnútorná cesta

Takto opísaný dej znie možno jednoducho a určite nie novo, ale ono je to o dosť komplikovanejšie. A súvisí to s vrstvami, ktoré tvoria postavu Marie.

Ona je dominantou rozprávania. Ju autorka filmu najviac analyzuje. A hoci samotná Maria tvrdí, že má na rozpade manželstva len maličký podiel, ukazuje sa, že to nie je celkom tak.

Rovnako dôvodov Mariinho kolízneho správania je viac.

Úloha Marie bola pri takomto nastavení určite zradná, veď to mohlo dopadnúť aj spôsobom, ktorý by celý film pochoval. Našťastie, herečka Helga Guren ju zvláda výborne. Presvedčivo stvárňuje vnútorné napätie, neistotu i hnev svojej postavy a pritom je civilná, nevytvára z Marie sploštenú karikatúru.

To isté by sa dalo povedať aj o jej hereckom partnerovi Oddgeirovi Thunem, jeho Sigmund však nemá v rozprávaní až toľko priestoru a nuáns ako Maria.

Režisérka Lilja Ingolfsdottir pritom stavia do veľkej miery práve na hercoch. Po obrazovej stránke sa nezameriava na výraznú estetizáciu, s hudbou pracuje pomerne úsporne. V centre jej pozornosti je Gurenová a jej stvárnenie vnútornej cesty Marie na pozadí rozkladajúceho sa manželstva.

Dospejú napokon Maria a Sigmund k vzájomnému zmiereniu? (zdroj: Filmtopia)

Dobrý príklad diváckeho filmu

Dalo by sa polemizovať o tom, či debutujúca autorka poskytla kľúčovým bodom tej vnútornej cesty dostatočný priestor a či dokázala jednotlivé fázy dobre podchytiť a objasniť. V niektorých momentoch sa naozaj utieka k prílišnej skratke a povrchnosti.

Ale jej (debutový) film je napriek tomu v mnohom suverénnym a pritom subtílnym rozprávaním o zložitosti vzťahov. A o tom, že v konečnom dôsledku nejde mať funkčný vzťah s druhým človekom, pokiaľ nemáte dobrý vzťah k sebe samému.

Až na veky nie je banálna vzťahová „báchorka“, ktorá by sa od začiatku do konca lacno podkladala masovému publiku. Je to príklad dobrého diváckeho filmu.