Mal len dvadsať rokov. Mal rád karate, poéziu a chcel študovať herectvo. Bol jediným dieťaťom arménskych rodičov, ktorí utiekli pre vojnu v Náhornom Karabachu, narodil sa na Ukrajine, mal silné humanistické presvedčenie a ľudí vo svojom okolí vyzýval, aby neboli ľahostajní.
Spoločne s ďalšími protestoval na Majdane proti ruskému zovretiu a autokracii a za smerovanie krajiny do Európy. Serhija Nigojana kamera zachytila, ako na barikádach recituje verše Tarasa Ševčenka, potom zdvihne zaťatú päsť.
Proruskí policajní ostreľovači ho zastrelili ráno 22. januára 2014. Bol prvým zastreleným počas protestov.
Serhij Nigojan nerecitoval Ševčenkove verše náhodou. Na Ukrajine dnes jeho básne o ruskom imperializme, proti despotizmu a o túžbe po slobodnej Ukrajine rezonujú s mimoriadnou razanciou.
Na Slovensku vychádzajú verše tohto najdôležitejšieho ukrajinského básnika v novom preklade po desaťročiach.
Serhij Nigojan na barikádach Majdanu. (zdroj: Ukrainian Memorial)Atmosféra si žiadala Ševčenka
„Pre nové vydanie básní Tarasa Hryhorovyča Ševčenka sme sa rozhodli, pretože nie je, takpovediac, zakonzervovaný klasik, ktorého básne sa len zriedka čítajú. Ukrajinci sa k jeho poézii obracali vždy, keď im bolo ťažko, keď sa Ukrajina ocitla v ohrození, vo vojne. Pre Ukrajincov je Ševčenko vždy naporúdzi, jeho poézia zaznie v ten pravý čas. Treba ho brať ako národného hrdinu a symbol Ukrajiny. A v tom treba vidieť aj návrat k Ševčenkovej poézii,“ hovorí garant novej knižky, prozaik a prekladateľ ukrajinskej literatúry Ivan Jackanin.
Dodáva: „Na Slovensku sme sa k Ševčenkovej poézii vrátili po vyše 60 rokoch. Mám pocit, že súčasná spoločenská atmosféra na Slovensku si priam žiada Ševčenkovo slovo.“
Nová zbierka básní Tarasa Ševčenka. (zdroj: Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku)Útla knižka má názov A žijem ďalej a vydal ju Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku. Nové vydanie prináša Ševčenkovove lyrické verše, ale aj úryvky z poémy Kaukaz, z ktorej recitoval pred smrťou demonštrant Serhij Nigojan.
Básne vyberal a preložil Marián Heveši. „So Ševčenkom som sa prekladateľsky stretol kedysi dávno, v rokoch začínajúcej normalizácie, keď sa na nás začali valiť témy povinnej radosti a šťastia a donekonečna vyspevované slovo úsmev. Slová smútok či trápenie boli dosť nežiaduce,“ spomína Heveši.
„Ševčenkov bezbrehý smútok sa mi vtedy videl akoby nedotknuteľný, a tak som ho sporadicky prekladal až do dneška. Ak teda počujem, že knižka obsahuje netradične aktuálnu poéziu, tak len podotknem, že to možno dokladá fakt o Ševčenkovej permanentnej a univerzálnej aktuálnosti.“
Cena slobody
Žil 47 rokov: z toho 24 rokov ako nevoľník, 10 rokov vo vyhnanstve a štyri roky pod policajným dozorom. Keď Ševčenko písal o slobode, jej cenu veľmi dobre poznal.
Žil v období temného a nacionalistického ruského cárizmu pod vládou Mikuláša I., v autokracii, ktorá sa viac ponášala na európsky stredovek než na 19. storočie. Cárizmus sa vyznačoval represiami voči každej snahe o nahliadnutie do slobodnejšieho sveta aj neochotou zrušiť nevoľníctvo.
Aj Ševčenko sa v roku 1814 narodil v Kyjevskej gubernii ako nevoľník, bez možnosti rozhodovať o svojom živote. Navyše ako dieťa osirel. Bol dedinským pastierom, neskôr lokajom u pána.
Keď ho prosil, aby mohol maľovať, dal ho za učňa k maliarovi izieb. Vo voľnom čase však maľoval obrazy a náhodou si ho všimol študent výtvarnej akadémie, ktorý ho vzal do spoločnosti umelcov. Tí ho napokon vykúpili z nevoľníctva za 2500 rubľov získaných za aukčný predaj obrazu.
Zbraňou vo vojne proti Rusku je aj hudobný nástroj. Ukrajinská bandura Čítajte Jeho talent sa čoskoro prejavil, popri maľovaní sa však začal čoraz viac obracať k poézii. V neslobodnom Rusku si tým – na rozdiel od žánrových krajiniek či portrétov – mohol vyrobiť len problémy.
„Dobre som vedel, že maliarstvo je moja budúca profesia,“ spomínal na sklonku života. „Ale namiesto toho, aby som si osvojoval jeho hlboké tajomstvá, radšej som písal básne, za ktoré mi nikto nedal ani groš a ktoré ma nakoniec pozbavili slobody a ktoré napriek tomu, nehľadiac na všemocný, neľudský zákaz, ukradomky smolím.“
Slávnou sa stala už jeho prvá básnická zbierka Kobzar z roku 1840, týmto názvom sa neskôr začala označovať celá jeho literárna tvorba. Svojou poetikou kládol základy ukrajinskej identity a zohral zásadnú úlohu pri formovaní ukrajinského národa.
Ivan Jackanin približuje: „Veľmi dojímavé a zároveň rezolútne sú jeho básne vo vzťahu k vlasti. V jeho poézii je vyjadrený aj jeho vzťah k utláčaným, nikdy nebol ľahostajný k osudu svojho národa. Častým motívom sú obyčajní ľudia, napríklad aj ťažký osud žien. Vracal sa do minulosti, v jeho prírodnej lyrike sa zasa nachádza krása rodnej zeme, často sú to aj motívy o nádeji, o túžbe po novom svete, po novom živote.“
Namiesto stratenej generácie má Ukrajina vystrieľanú Čítajte Ani na Slovensku nebol Ševčenko neznámy. „Pamiatka na časy predošlé slávnej Ukrajiny roziskrila ňadrá študujúcej mládeže rusínskej – slávia pamiatku svojho kriesiteľa,“ písali v roku 1866 Pešťbudínske vedomosti vychádzajúce v Pešti. „Tak sa preslávil, že stal sa baťuškom národa.“
V roku 1911 chválili básnika v literárnom časopise Prúdy: „Ševčenko je ľudový pevec, spieva ako kozák pri Done. Taras vyrástol na šírošírej stepi a tá ho už za mladi naplnila túžbou za širokou voľnosťou.“
Proti útlaku
Neprehliadnuteľný v Ševčenkovej tvorbe je vzdor proti útlaku, despotizmu a poddanstvu. Keď sa napríklad nadšene písalo o ruskom dobytí Kaukazu, Ševčenko v rovnomennej básni horko ironizoval imperialistickú ruskú náruč.
Jackanin pripomína: „Je len málo príkladov, keď básnické dielo vyše poldruha storočia nestráca svoju politickú aktuálnosť a morálnu ostrosť, ba znie, akoby bolo napísané v súvislosti s tým, čo sa deje dnes.“
Kolízia s režimom prišla v roku 1847. Zatkli ho po udaní spolu s členmi tajného zoskupenia Bratstvo Cyrila a Metoda, ktoré sa snažilo o presadzovanie reforiem v zaostalom Rusku. Uškodili mu najmä rukopisy, ktoré našli pri domovej prehliadke.
Za satirické verše, v ktorých kritizoval a vysmial cársku moc, ho znenávidel samotný cár. Odsúdili ho na doživotné vyhnanstvo.
Na slobodu sa dostal po desiatich rokoch, no zdravie mal podlomené, sledovala ho polícia, trpel samotou a o štyri roky zomrel. Len niekoľko dní po jeho smrti vyhlásili zrušenie nevoľníctva.
Pochovali ho v mohyle na brehu Dnepra neďaleko Kaniva, tak ako si to prial v básnickom testamente: „Jak umru, to pochovajte mene na mohyli, sered stepu šyrokoho, na Vkrajini mylij.“
Význam Ševčenka pre ukrajinskú kultúru sa zavše prirovnáva k tomu, čím je Shakespeare pre Angličanov.
„Nemožno ho však tak celkom porovnávať so Shakespearom, pretože Shakespeare bol anglickým básnikom v Anglicku a Ševčenko sa z vlastnej vôle stal ukrajinským básnikom v Ruskej ríši. Tá sa už od čias Petra I. snažila zakázať a zničiť všetko ukrajinské – to je prvý rozdiel,“ pripomína profesor Felix Shteinbuk, ktorý pôsobí na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií Univerzity Komenského v Bratislave.
Ukrajinská literatúra chýba na našom trhu vyše tridsať rokov. Nezmenila to ani vojna Čítajte „Druhý je ten, že Shakespeare sa primárne zaoberal univerzálnymi problémami, zatiaľ čo Ševčenko sa primárne venoval národným problémom. Podarilo sa mu vyjadriť dušu Ukrajincov, vo svojej poézii dokázal na jednej strane ukázať cárskym orgánom, že Ukrajinci existujú, na druhej strane ubezpečiť Ukrajincov, že majú svoj jedinečný ukrajinský hlas.“
Ukrajinistka Ľubica Babotová oceňuje aj jeho jazyk: „Vychádzal z materinského nárečia a tvorbu obohatil aj o iné nárečia. Aj iné národy majú svojich velikánov, ale sotva sa medzi nimi nájde niekto, kto by po takom dlhom období od vzniku nepotreboval preklad do modernejšej podoby. Ševčenko preklad do súčasného jazyka nepotrebuje, je stále aktuálny a čitateľný, jeho básne sú melodické, ľahké s príchuťou smútku, ale aj impozantnej sily. Bol geniálny kúzelník slov.“
Ševčenko je dnes popkultúrnym objektom. (zdroj: Národné múzeum Tarasa Ševčenka v Kyjeve)Je s bojujúcimi Ukrajincami
Na dnešnej Ukrajine Ševčenko silno rezonuje. Na Slovensku podobne rezonoval básnik 19. storočia naposledy počas druhej svetovej vojny, keď boli verše Sama Chalupku Mor ho! hymnou antifašistov.
„Keďže Ukrajinci stále bojujú o svoju existenciu, Ševčenko zostáva s nimi,“ podotýka Shteinbuk. „Rovnako ako pred 200 rokmi, pomocou svojej kreativity, ukrajinského slova a nezdolného ducha pomáha moderným Ukrajincom nevzdávať sa a zvíťaziť.“
Po ruskej agresii sa stal doslova popkultúrnym hrdinom a steny v rôznych ukrajinských mestách zdobia grafity s jeho portrétom.
Busta v rozbombardovanej charkovskej štátnej budove. (zdroj: Národné múzeum Tarasa Ševčenka v Kyjeve)Digitálne zbierky Národného múzea Tarasa Ševčenka v Kyjeve zahŕňajú jeho pôvodné diela, olejomaľby, grafiky, kresby, lepty a skice, ale aj diela, ktoré inšpirovala jeho tvorba.
Sú to fotografie z krajiny zmietanej vojnovým konfliktom. On maľoval madonu, vedľa je dnešná ukrajinská madona s novorodencom, s ofačovanou hlavou a tvárou plnou zranení po ruskom útoku. Podobne fotografia Ševčenkovej busty na podlahe charkovskej budovy rozbombardovanej ruskými vojskami.
Ako symbol ho vnímajú aj Rusi. Po oslobodení mesta Boroďanka pri Kyjeve našli Ševčenkov pamätník s prestreleným spánkom. Básnikova busta bola najpravdepodobnejšie zámerne zhanobená ruskými okupantmi a záber na pamätník medzi troskami sa stal symbolom vysokej ceny, ktorú platí Ukrajina za slobodu.
Gejrópa, ukrobydlo a krajina 404. V Rusku nastúpil jazyk tvrdej ruky Čítajte Ukrajinský literárny vedec Bohdan Tycholoz, ktorý označuje Ševčenka za prvého ukrajinského Európana, tvrdí, že básnik prišiel na majdan ako prvý, keď tam ešte nikto nebol, ba dokonca ani majdanu nebolo.
A Ševčenkove verše z poémy Kaukaz, ktoré pred smrťou recitoval na barikáde Serhij Nigojan, dnes hrdina Ukrajiny, zneli: „Bojujte, a zvíťazíte, nech vám Pán Boh pomáha - za vami je pravda, sláva aj sloboda svätá.“
Ševčenkove satirické verše o ruskej rozpínavosti
To veru nie! My nie sme pohania,
my sme tí najpravejší kresťania,
nechceme veľa. Verte nám.
A keď sa s nami spriatelíte,
mnohé si v mihu osvojíte!
Vládneme šírym končinám,
Sibír je našou vekovitou pýchou!
Čo väzníc máme! A čo ľudí v nich!
Od Moldavcov po Fínov severných
vo všetkých jazykoch je u nás ticho,
takto nás velebia.
(Z poémy Kaukaz z roku 1845, preložil Marián Heveši)
