Autorka je koordinátorka aktivít organizácie PLAST – Platforma pre súčasný tanec
Prepájania na domácej i medzinárodnej úrovni môžeme vidieť v rôznych umeleckých druhoch. Vznikajú ako odpoveď na potrebu spolupráce, výmeny nápadov a podpory umelcov v globalizovanom svete.
V roku 2024 sa dve organizácie venujúce súčasnému tancu na Slovensku stali členmi európskej siete tanečných organizácií European Dance Development Network (EDN). Divadlo Štúdio tanca (DŠT), jediné profesionálne tanečné divadlo na Slovensku, a Platforma pre súčasný tanec (PLAST), ktorá je strešnou organizáciou pre takmer 70 slovenských tvorcov a tvorkýň v rámci súčasného tanca. O tom, čo znamená byť súčasťou medzinárodnej siete, sa Barbora Chomová Uríková rozprávala s riaditeľkou Divadla Štúdio tanca LUCIOU KAŠIAROVOU a prezidentkou PLAST-u MAJOU HRIEŠIK.
V sieti EDN sú zastúpené rôzne krajiny naprieč Európou. Podmienky pre súčasný tanec sú v nich často diametrálne odlišné. U nás pretrváva neistota, aktuálne je tvorba tanečníkov, umelcov a neziskových organizácií zo strany určitých politikov spochybňovaná, neistá je aj kontinuita podpory. Napriek tomu sa vám podarilo získať v sieti členstvo. Dalo by sa povedať, že tento úspech je dôkazom toho, že tieto dve organizácie sú v zahraničí vnímané ako stabilné a rešpektované body na tanečnej mape Európy?
Lucia: Každý uchádzač o členstvo musí splniť rovnaké podmienky a byť schválený všetkými ostatnými členmi. EDN prepája veľkú časť Európy a jednou z ich aktuálnych priorít je hľadať členov v krajinách, v ktorých nemajú zastúpenie. Bola to pre nás istým spôsobom výhoda, keďže to bol aj slovenský prípad. Ale myslím si, že obe naše organizácie sú stabilné a v zahraničí viditeľné, majú kredit a dôveryhodnosť.
Maja: Vnímam, že sa v uplynulých rokoch vytvorila väčšia citlivosť voči kultúrnemu dianiu v krajinách „mimo centra“ Európy, aj takému, čo vzniká v iných, povedzme trochu nestabilnejších produkčných podmienkach. Typy organizácií, ktoré združujú pod sebou umelcov, akou je aj PLAST, v náročných časoch vznikajú „zdola“ a neustále redefinujú svoje poslanie, sú inšpiratívne aj pre krajiny, ktoré doteraz nemali problémy s kontinuitou a financiami. Náš vstup do EDN je zrejme naviazaný aj na zmenu v poslaní samotnej európskej siete – donedávna združovala tanečné domy, ktoré najmä podporujú tvorbu a prezentujú tanečné diela, kým dnes ju zaujímajú komplexné prístupy a využitia tanca, práca s verejnosťou, ako aj rozvoj samotných umelcov.
Lucia Kašiarová. (zdroj: Martin Dubovský)Čo znamená byť súčasťou siete EDN? Čo členstvo v nej prináša vašej organizácii?
Maja: V prvom rade sa stávame súčasťou väčšieho celku, čo logicky umožňuje vytvárať väčšie projekty s medzinárodným presahom. Umožňuje fantastickú výmenu know-how. Ďalším prínosom je zviditeľňovanie domáceho umenia v zahraničí, vytváranie príležitostí, aby sa promotéri z iných krajín zaujímali o tvorbu na Slovensku.
Lucia: Práve fakt, že vďaka členstvu v EDN má slovenský súčasný tanec hlas v Európskom kontexte, vnímam ako veľmi zásadný. To, čo táto sieť výrazne robí, je advokácia potrieb súčasného tanca voči vyšším konštantám. Má napríklad kontakt s európskou komisiou, kde reprezentuje tieto potreby a tie sa následne môžu aplikovať do výziev Európskej únie. EDN sa zároveň uchádza o granty, do ktorých sa ako členovia máme šancu zapojiť a môcť tak realizovať na Slovensku aktivity čiastočne financované zo zdrojov Európskej únie. To k nám môže priniesť zahraničných hostí, spoznajú slovenskú tvorbu, stretnú našich umelcov. Tým sa otvárajú ďalšie možnosti spoluprác, vycestovania či vzájomných inšpirácií, ale najmä sa o nás budú mať možnosť dozvedieť.
Tanečný svet vystúpil z komfortnej zóny, či už z donútenia, alebo na protest Čítajte Pre profesionálny rozvoj umelcov je dôležitý kontakt so zahraničím. Je ho na Slovensku dostatok? Môže členstvo v tejto sieti nejakým spôsobom podporiť aj jednotlivca pôsobiaceho na Slovensku?
Maja: Výzvy, ktorým čelíme, alebo témy, ktoré umelci riešia na Slovensku, sú podobné tomu, čo sa rieši celoeurópsky. No vďaka medzinárodným dialógom a koprodukciám dokážu byť podané univerzálnejším spôsobom, takým, ktorý komunikuje aj navonok. Množstvo domácich umelcov už tvorí medzinárodne, ale na veľké partnerstvá sú potrebné trošku silnejšie produkčné zázemie a stabilita. Otváranie sa zahraničiu a medzinárodným dialógom nie je len o tom, že niečo „vyvezieme“, ale že sebavedome vstúpime do rovnocenných dialógov. A to sa postupne deje. Teraz však prebieha obrovská celospoločenská skúška, či ešte stále ako spoločnosť vnímame, že dialóg so zahraničím nás obohacuje.
Lucia: Opísala by som to ako umelecký trh. V rámci trhu je zásadné, aby ste boli súčasťou nejakého konzorcia, bez neho by sa vám v ňom fungovalo ťažko. Tým, že sa naše organizácie budú zapájať a vzdelávať v rôznych ponúkaných odvetviach vyvíjajúcich sa naprieč Európou, spoznávať mechanizmy tohto trhu, budeme následne môcť odovzdať získané vedomosti doma jednotlivcom. Toto je benefit, ktorý prinášame vďaka členstvu v tejto sieti. To je naša zodpovednosť, naše poslanie.
Maja Hriešik. (zdroj: Oleksanra Sherhina)V rámci svojej práce veľa cestujete, stretávate sa s profesionálnymi pracovníkmi z oblasti súčasného tanca z iných krajín. Ako je v zahraničí vnímaná tvorba súčasného tanca na Slovensku? Má svoje miesto na medzinárodnej úrovni?
Lucia: Postavenie slovenský súčasný tanec rozhodne má, ale všeobecne platí, že pokiaľ tam nie je silná výrazná organizácia, ktorá ho kontinuálne reprezentuje na rôznych platformách, tak ten hlas slabne. Viditeľnosť jednotlivca pre prezentáciu širšieho kontextu slovenskej tvorby nestačí. Súvisí to aj s nastavením podpory lokálnych zdrojov, ako sú ministerstvo kultúry a Fond na podporu umenia a ich záujmom podporovať mobility smerom von či prijímať umeleckých rezidentov zo zahraničia. To sú zásadné veci, ktoré viditeľnosti scény pomáhajú. Na to, aby sme mohli vstupovať do zahraničných partnerstiev s profesionalitou, nevyhnutne potrebujeme finančné zdroje a priestorové kapacity. Naša vnútorná infraštruktúra musí byť pripravená a stabilizovaná, aby naša viditeľnosť mala nejaký dlhodobý jasný efekt.
Obe organizácie prinášajú možnosť zahraničným umelcom prísť tvoriť na Slovensko. Ponúkajú umelecký rezidenčný program, v ktorom poskytujú podporu na tvorbu a prezentáciu nielen domácim, ale aj zahraničným tvorcom. PLAST sa stará o priestor Telocvične – rezidenčného centra pre tanec v budove Novej Cvernovky v Bratislave. Ten využívajú najmä lokálni umelci na tvorbu, popritom dostávajú priestor aj rezidencie zo zahraničia. Divadlo Štúdio tanca má svoje divadelné priestory venujúce sa tancu v Banskej Bystrici, v ktorých denne tvorí ich domovský súbor. Vďaka viacerým sálam však paralelne môžu tvoriť aj hosťujúce súbory. Aké možnosti vám umelecký rezidenčný program otvára?
Lucia: Umelecká rezidencia je prvý možný kontakt s niekým, s kým si v budúcnosti môžeme vytvoriť dlhodobý profesionálny vzťah. Je to také testovacie pole, na základe ktorého zistíte, či si spolu umelecky a ľudsky rozumiete a ak dôjde k prieniku, otvára sa možnosť ďalšej spolupráce. Pre mňa ako riaditeľku Divadla Štúdio tanca je paradoxne veľkým prínosom rezidencií možnosť spoznať sa aj s umelcami tvoriacimi na Slovensku, ktorí u nás vďaka rezidenčnému programu Fondu na podporu umenia môžu pobudnúť. Za normálnych okolností im toto profesionálne zázemie ponúknuť nemôžem.
Maja: Rovnako dávajú zmysel aj tvorivé rezidencie pre slovenských tvorcov žijúcich v zahraničí. Umelecké rezidenčné programy im umožňujú vracať sa späť, môcť vytvárať koprodukčné projekty, sieťovať sa s domácou scénou. Rezidenčný program u nás funguje už niekoľko rokov a pozorujem tiež tendenciu určitých umelcov sa vracať, vytvára sa postupne hlbší vzťah. Mnohokrát sa následne stávajú práve títo ľudia našou spojkou pre spolupráce v zahraničí. A to je práve tá reciprocita, pri ktorej platí, že keď dáš niečo von, tak sa ti to vráti späť.
