Na samotu nad Svätým Jurom sa stúpa popri viniciach. Pod nami sa rozkladá historické centrum mestečka. Tri kilometre do kopca dajú zabrať.
Zhora však Fero Guldan za dobrého počasia vidí aj Zobor nad rodnou Nitrou, z druhej strany zase Bratislavský hrad.
Žije tu v partizánskych podmienkach. Dom mu je aj ateliérom, okolo sa povaľujú predmety od výmyslu sveta. Dlhé tyče, hrdzavé drôty, stavebné dielce, drevo aj plast. To, čo by pre iného bolo odpadom, on využije a spod jeho rúk vyjde umelecký artefakt.
Žije tu sám, len so psom. A množstvom obrazov. Dokončené núka pri návšteve, ďalšie sú pripravené na rituál podpálenia, vlastnú techniku, ktorá prináša nečakané obrazce.
Za posledné roky mu vyhorel dom, dostal mozgovú porážku, ale nevzdáva sa. Má 71 rokov a priatelia to oslávili knihou, ktorú napísali o ňom a jeho tvorbe.
Idem a rovno to urobím
Bolo to v noci 29. apríla 1996. Auto na ceste z bratislavskej Karlovej Vsi do centra explodovalo. Odhodilo ho z cesty, zakliesnený šofér nemal šancu prežiť, zhorel.
Róbert Remiáš bol spojkou Oskara Fegyveresa, svedka v prípade únosu syna prezidenta Michala Kováča, ktorý zosnovala mečiarovská Slovenská informačná služba. Neskôr si služba u bratislavskej mafie podľa jedného z únoscov Ľuboša Kosíka objednala výbuch auta s Remiášom.
Brutálny akt sa stal symbolom mečiarizmu, keď sa štátne orgány priamo podieľali na zločinoch proti vlastným občanom.
Hneď na druhý deň ráno sa Guldan schytil, vzal dlhú rúru, drôty, všetko s kamarátmi na chrbtoch odniesli na miesto zločinu a priamo tam vztýčili vysoký kríž s tŕňovou korunou.
Nesenie kríža na miesto vraždy. (zdroj: Archív M. P.)„Chodím to tam každoročne pred výročím natrieť, opraviť. Na výročie nechodím, pretože niektorí to síce myslia úprimne, ale pretŕčajú sa tam aj politici, ktorí si prihrievajú svoju polievočku. Stačí mi ten pocit, že ľudia, ktorí idú okolo pešo, autom alebo električkou, si spomenú, čo sa tu dialo za mečiarizmu. Je to veľká hanba,“ hovorí výtvarník.
Celá akcia vznikla tak spontánne, ako to dokáže len Guldan. O povolenie sa nikoho nepýtal.
„Nepotrebujem žiadne schvaľovanie, granty, projekty, pečiatky. Načo by som sa niekomu prosil? Keď chcem niečo urobiť vo verejnom priestore, idem a rovno to urobím. Hádam sa nebudem pýtať, či smiem osadiť kríž na mieste Remiášovej vraždy,“ vysvetľuje.
Vyučený stavbár má na svoje inštalácie už vypracovanú taktiku. Zaujme ho to, čo mnohí iní aj výtvarníci prejdú mlčaním, príde ako veľká voda a zanechá artefakt, ktorý zatrasie aj svedomím tých, čo by v živote nešli do galérie.
„Celé to trvá desať minút a som preč. Je to rýchla akcia. Zámerne osádzam pomníky tak, aby som nič nepoškodil a aby ani prípadné odstraňovanie nebolo náročné, nič nekotvím napevno do zeme, skrutky sa dajú odmontovať. Ak niekto chce, tak to odstráni. Ale to sa málokedy stáva.“
S Mečiarom prišla agresia. Pred 30 rokmi prvýkrát od pádu totality zaútočil na slobodu tlače Čítajte Takto partizánsky osadil aj pomník dvojici slovenských Židov Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetzlerovi, ktorí utiekli z Osvienčimu. Železobetónové dielo stojí medzi poľskou Zwardoňou a kysuckým Skalitým, kde dvojica prekročila slovensko-poľskú hranicu. Symbolizuje tubu, v ktorej utečenci prenášali stočené údaje o hromadnom vyvražďovaní.
Pomník osadil na vlastné náklady. Nahor si priniesol lopatu, cement, piesok a neodmysliteľnú fľašu vína.
„Výhodou je, že stojí rovno na štátnej hranici. Takže nikto nevie, na čej je strane. Slováci si môžu myslieť, že ho tam dali Poliaci, a Poliaci zasa, že to vybavili Slováci. Nikto sa ho zatiaľ neodvážil zložiť,“ usmieva sa. „Neskôr som dorobil ešte kovovú kyticu.“
To, čo si namaľuje, si aj podpáli. (zdroj: Andrej Lojan)Možno päťtisíc
Každý, kto Guldana pozná, vie, že je živel. Veľa číta a polemizuje, vášnivo sa rozohní nad neprávosťou a gaunermi v politike, argumentuje v nezastaviteľnom monológu, nonkonformný katolík a rebel proti všemožným prejavom zla, ktorého sa iní boja alebo mlčia. Za desaťročia vytvoril množstvo diel.
„Koľko ich je? A čo ja viem? Možno päťtisíc? Nikdy som to nerátal.“
Maľovať začal už na strednej škole.
„Mali sme vtedy kapelu. Bol som bubeník. Hrali sme tvrdý rock, Led Zeppelin a podobne. Mali sme aj niekoľko koncertov. No potom sme po pár skúškach neboli štyria, ale len traja, neskôr dvaja a napokon som zostal sám. Maľovanie má výhodu, že ho môžeš robiť sám,“ hovorí.
Od 70. rokov tvorí vlastnou technikou patinovanej asambláže. Z rôznych materiálov vytvorí plastický reliéf, prekryje ho olejovými farbami, po zaschnutí použije terpentín, výsledok na zopár sekúnd zapáli a fľakatý obraz vyleští politúrou alebo voskom, najčastejšie ešte dotvorí finálnym výtvarným motívom.
Historik umenia Ján Abelovský to pred časom zhodnotil v katalógu ku Guldanovej výstave v Pezinku. „To najdôležitejšie je interpretácia tohto sčasti náhodne vzniknutého základu motívu maľby. To, čím sa obraz zdá, je v skutočnosti vecou, revíziou individuálnej mytológie maliara. Azda aj preto sa obraz od Guldana nepodobá na nič, dokonca aj navzájom sa len málo podobajú.“
Guldan tvrdí, že o svojich dielach nevie hovoriť.
„Nerád ich vykladám. Nech mi ich vyložia druhí. Ja mám robiť,“ hovorí. „V praxi to znamená, že čo si namaľujem, si aj podpálim a uhasím. Už v ateliéri na vysokoškolskom internáte bol odo mňa preto čierny strop.“
Ako tínedžer bol bubeníkom. Keď zostal v rockovej kapele sám, začal maľovať. (zdroj: Archív M. P.)V niektorých rokoch mal aj osem výstav. Oficiálnych aj poloilegálnych. To sa už pohyboval v bratislavskom ochranárskom hnutí, ktoré sa zrazilo s totalitným režimom. Guldan vystavoval aj v bratislavských podchodoch či výkladoch.
O oficiálnu výtvarnú scénu nikdy nestál.
„Nepotrebujem tam patriť. Akademici dávno označovali moje veci za ‚bludy‘ a ja na nich kašlem,“ opisuje. „Pamätám si to z čias komunizmu. Tí, čo sa dostali na školu a chceli byť akademickí maliari, museli preliezť cez komunistov a popri iných veciach robiť Leninov. Potom došla sloboda - a íha! Nevedeli, čo si počať. Ja si stále čmáram, čo chcem. Vtedy aj dnes.“
Chceli odhaliť bustu Johna Lennona v Bratislave, pozatýkali ich esenbáci Čítajte Keď padala komunistická totalita, bol pri zrode Verejnosti proti násiliu. Chvíľu bol aj novinárom v slobodných novinách, zopár mesiacov viedol Slovenskú národnú galériu, pre statnú postavu bol aj ochrankárom prezidenta Václava Havla, na ktorého pri bratislavskej návšteve hučali slovenskí nacionalisti.
Počas mečiarizmu obchádzal Guldan s ďalšími Slovensko a burcoval, aby zastavil premenu krajiny na čiernu dieru.
„Mečiara si dobre pamätám, keď došiel do sídla Verejnosti proti násiliu a motal sa tam. Bol taký maličký oproti mne. Zaujímali ma ľudia, ktorí niečo robili predtým, on nič nerobil, len sa zrazu zjavil, bol to nímand,“ spomína si.
„Zaráža ma, že ľudia si opakovane volia diktátorov. Trikrát Mečiara, štyrikrát Fica. Asi sú fakt nepoučiteľní.“
Výhovorka neexistuje
Jeho verejné realizácie možno vnímať ako lakmusový papierik toho, ako sa spoločnosť vyrovnala s obdobiami temna a vlastným svedomím.
„Každý človek je vybavený tým, čo potrebuje,“ vyjadril sa Guldan v katalógu k pezinskej výstave. „Má zákon, má svedomie, ktoré mu povie, čo má robiť, a má slobodnú vôľu, ako použiť to, čo zistil. Potom je len vecou svedomia, ako koná. Výhovorka neexistuje.“
Exody, odsuny, vyhnania, deportácie. Prečo je kedysi kultúrne bohatý Spiš dnes zaostalým regiónom Čítajte Za totality participoval na happeningu, počas ktorého na stromy v Bratislave pripevnili ironické transparenty, v ktorých sa stromy ospravedlňovali, že na jar pučia, kvitnú, vyrábajú kyslík, majú zeleň a zavadzajú vo výhľade. V režime, ktorý kašľal na životné prostredie, to bola provokácia.
Jeho výstavy, v ktorých do šedivej normalizačnej reality prinášal obrazy „zázračných krajín“, zatvárali predčasne.
Kríž na mieste vraždy Róberta Remiáša dehonestovali v mečiarovských médiách, kde vtedy najvyšší politici a predstavitelia ministerstva vnútra klamali o vražde a vládna propaganda masírovala verejnosť výmyslami o údajnom „samovznietení“ a vulgárne očierňovala obeť.
„Párkrát ten kríž zhodili, zdevastovali, ale ja som ho vždy znova postavil. Sú to takí tí machri, ktorí sa musia ožrať, aby sa odvážili zhodiť kríž,“ komentuje Guldan dnes.
Inú inštaláciu, kachličkovú mozaiku Svedomie Novembra, vytvoril v roku 2013 a osadil ju na múre Kapucínskeho kláštora blízko autobusovej zastávky. Parodoval vtedajšieho predsedu parlamentu a podpredsedu strany Smer Pavla Pašku, ktorý sa vyjadril, že november 1989 si nevšimol, lebo kachličkoval kúpeľňu.
O súhlas s osadením pamätnej tabule v Humennom, ktorá pripomína, že arizovaná galantéria a udalosti z filmu Obchod na korze sa odohrávali na tamojšom námestí, bojoval dva roky. Ani toto dielo nestálo mesto ani cent. Primátorkou však bola vtedy Jana Vaľová zo Smeru, ktorá je dnes zase poslankyňou parlamentu. Z mesta aj po osadení tabule prichádzali zlomyseľné a výsmešné reakcie.
Cez deravú hranicu prichádzajú celé roky utečenci. A zomierajú Čítajte V Humennom osadili aj Guldanov pamätník zavraždeným Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, ani to sa neobišlo bez problémov s mocou. Pamätník odmietali členovia zastupiteľstva zo Smeru, ktorý - povedané Guldanovými slovami - „dovolil vyrásť mafii“.
Až na tretíkrát s pamätníkom súhlasilo 13 poslancov z 20 v zastupiteľstve. Od roku 2021 je pamätník pred miestnou knižnicou, zobrazuje otvorené okno obohnané ostnatým drôtom a dvojicu vtáčikov na ňom.
„Keď cítim, že niečo je správne, chcem sa k tomu vyjadriť. A ak sa deje niečo zlé, chcem sa ozvať,“ konštatuje.
„Všetky deti maľujú. Ako dieťa vidíš všetko vo farbe. Výtvarná výchova je predsa skvelá, pretože sa na nej netreba nič bifľovať. Potom do toho vojde veľa vecí, mnohí prestanú. A niekto pri tom zostane,“ zamýšľa sa.
„Ľudia ako Kulich robili za normalizácie komunistické ohavy, a potom Ficovi ohavnú sochu Svätopluka na hrade. Na také niečo stačí trochu šikovnosti a karierizmu. Väčšina ľudí pritaká moci alebo odíde. Kam by som však ja odchádzal? Nech odídu smradi.“
Inštalácie vo verejnom priestore má po celom Slovensku: od kaplniek cez synagógy, pamätníky pripomínajúce obete fašizmu a komunizmu, ale napríklad aj desiatky neznámych utečencov, ktorí zahynuli pri prechode ukrajinsko-slovenských hraníc.
Je aj autorom sošiek pre ocenenie Biela vrana. Inokedy biblickými motívmi vymaľoval bránu charity na stredovekej Kapitulskej ulici v Bratislave, pretože si všimol, ako ju správca pravidelne čistí od sprejerov. Odvtedy sa jej sprejeri nedotkli.
Nebavia ma veľké frázy o umení
Traduje sa, že keď k Picassovi v kaviarni pristúpilo dievčatko, či by sa mu podpísal na servítku, odmietol. A podpísal sa dievčaťu na ruku. Aby nemohla podpis speňažiť.
Guldan nepatrí k umelcom, ktorí poznajú svoju cenu a vedia sa predať. Drvivú väčšinu zo svojich diel - od subtílnych obrazov malých rozmerov po inštalácie v nadživotnej veľkosti - nepredal, ale rozdáva ich. Komukoľvek, kto prejaví záujem. Aj po vlastnej výstave nechá ľudí, nech si diela rozchytajú.
Nebavia ho ani formality na vlastných vernisážach a pokiaľ sa dá, ujde pred nimi.
Magnetkami a rebríkom mení názvy ulíc. Z námestia pomenovaného po zabijakoch sa stáva námestie obetí Čítajte „A čo by som tam hovoril? Veď ľudia vidia moje obrazy, tak si môžu urobiť názor sami. Nebavia ma veľké frázy o umení a jeho poslaní a posolstve,“ tvrdí umelec, ktorý vystavoval aj v Prahe, vo Viedni, v Mníchove, Paríži, Londýne, Bruseli, Ottawe, Baltimore či v New Yorku.
Trucoval aj pri nedávnej prezentácii knihy Som to, čo robím v bratislavskom Artfore. Ide o vôbec prvú knihu, ktorá o jeho tvorbe a živote vyšla. Sú v nej rozhovory s Guldanom a dopĺňajú ju svedectvá ľudí z jeho okolia.
Kniha si nenárokuje na úplnosť pri katalogizácii jeho diela. Súpis je orieškom aj preto, lebo mnohé diela Guldan ani nepodpísal.
„Nikdy si nič neplánujem. Keď mám chuť, tak robím. Niekedy hneď od rána. Čmáram si aj na pive. Pretože ma to stále baví.“
Vybrané realizácie Fera Guldana vo verejnom priestore
♦ Kríž Roberta Remiáša, Karloveská cesta, Bratislava 1996
♦ Pomník nenarodeným deťom, Modrý kostolík, Bratislava 1997
♦ mozaika Kráľ siaha na mesiac, Kamenné námestie, Bratislava 2000
♦ maľby a sochy v átriu synagógy, Šahy 2002
♦ obnova Pamätníka Chatama Sofera (zapísaný v UNESCO), Bratislava 2002
♦ plastika v Kaplnke sestry Zdenky - symbol zla zo zváranej ocele a čierneho betónu v podobe kladiva a zlomeného kosáka, Dolný Ohaj 2003
♦ Pamätník obetiam fašizmu a komunizmu, Námestie slobody, Bratislava 2004
♦ Pamätná tabuľa Jozefovi Levákovi, ktorý dobrovoľne zahynul počas okupácie v roku 1968 pod pásmi sovietskeho tanku, Zvolen 2006
♦ dizajn kaplnky Slovenskej katolíckej charity, Kapitulská ulica, Bratislava 1995 a 2012
♦ Exody, putovná výstava tematických obrazov spojená s besedami, Slovensko 2008
♦ interiér kaplnky v Detskej nemocnici, Kramáre Bratislava 2009
♦ Pamätník obetiam exodov na Slovensku v 20. storočí, Košice 2014
♦ Memoriál Vrbu a Wetzlera, Skalité 2014
♦ interiér kaplnky a areál centra pre bezdomovcov, Oáza – nádej pre nový život, Košice 2014
♦ Pamätník utečencom, Sobrance 2019
♦ Láska víťazí nad zlom - Pamätník zavraždenému novinárovi Jánovi Kuciakovi a jeho snúbenici Martine Kušnírovej, Humenné 2021
