Umenie milovala tak, že súdruhov presvedčila o robotníckom pôvode slobodomurárov

„Vonkoncom je pekné začínať vždy nanovo,“ vravievala s až nepochopiteľným optimizmom Alžbeta Güntherová-Mayerová.

Odborníčka, ktorá sa nemohla dívať na to, ako sa do múzeí namiesto historických exponátov nakupujú filmové rekvizity. Matka, ktorú aj s malým dieťaťom v rámci akcie B vysťahovali z bratislavského bytu do maštale. Žena, ktorej manžela raz odviedli dvaja muži v čiernych kabátoch a už sa nikdy nevrátil. Kunsthistorička, ktorá kultúrnych barbarov s politickým krytím presviedčala o potrebe umenia v živote.

Pôvodne mala byť inscenácia režisérky Mariany Luteránovej Bratislavské srdce v Divadle P. O. Hviezdoslava „len“ poctou bratislavskej rodáčke a priekopníčke v oblasti umenovedy. Zašla však oveľa ďalej.

To je národ mladý, to je ako deti

Premiéra inscenácie v období, keď sú mnohé pamäťové inštitúcie pod paľbou neodborných zásahov a politických tlakov, ju posúva do celkom inej roviny.

Je poctou všetkým ľuďom, ktorí podobne ako Güntherová-Mayerová robia roky svoju mravenčiu, často neviditeľnú prácu. Ľuďom, ktorí pracujú v múzeách, galériách, pamätných izbách, starajú sa o zbierky či opravujú hrady. Tým, ktorí sa na rozdiel od veľkohubých vlastencov starajú o identitu a pamäť národa a ktorí sú momentálne z rôznych inštitúcií prepúšťaní ako nadbytoční.

A je inšpiratívny aj pre ostatných, pretože Güntherová-Mayerová bola naozaj až chorobne optimistická a láskavá.„To je národ mladý, to je ako deti, to je mladý národ, ten má svoje chyby, ale je obdivuhodné, čo dokázal,“ vravievala.

Inscenácia Bratislavské srdce je súčasťou dramaturgickej línie DPOH, v ktorej divákom prinášajú príbehy zaujímavých Bratislavčanov a Bratislavčaniek. Pre vytvorenie hry o zaujímavej žene, mohla sotva riaditeľka divadla Valeria Schulczová vybrať lepšiu autorku než Annu Gruskovú. Táto dokumentaristka a divadelníčka sa dlhodobo venuje osudom dôležitých a neraz prehliadaných žien.

Svoje poctivé a mnohoročné výskumy následne pretavuje do divadelných či rozhlasových hier, filmov aj kníh. Oživila tak príbehy Gisi Fleischmannovej, Chavivy Reikovej či Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej. Okrem dramatických životných zvratov ju fascinuje, koľko práce za sebou tieto neúnavné ženy spravili. Záber Alžbety „Lili“ Güntherovej-Mayerovej je tomto smere až neuveriteľný.

Anikó Vargová v strede, Peter Kadlečík, Kristína Tormová, Henrieta Mičkovicová , Alexander Maďar, Andrea Kružliaková, Barbora Medeková, Kristína Uhlíková. (zdroj: Robert Tappert)

Súdruhov presvedčila, že slobodomurári boli robotníci

„Mama pracovala šestnásť hodín denne,“ hovorí v jednej chvíli postava syna Petra. ktorý Lili pomáhal katalogizovať všetky predmety. Tie v kaštieli Betliar zostali po pôvodných majiteľoch Andrássyovcoch. Do hospodárskych budov v Betliari ich komunisti presunuli uprostred treskúcej zimy 1952. Vysokoškolsky vzdelaná odborníčka na umenie a históriu sa mala zamestnať ako dojička a len s využitím všetkých predchádzajúcich známostí mohla začať pracovať v kaštieli.

„Dámske topánky hnedé, čierne lakované, hnedá jelenica, hnedé s breckou, jeden pár pánske lovecké topánky, jeden pár dámske okované lovecké topánky, jeden pár zachovalých pánskych topánok, šedá jelenica, štyri páry bošniackych krpcov. Podšitá kožušina líšky. Vypchatý tchor. Eskimácky úbor. Hubertus.“ Diktovanie a zapisovanie zoznamu trvá niekoľko minút, v divadle takmer neznesiteľné a monotónne odriekanie zoznamu, počas ktorého sa na javisko sypú kartotečné lístky.

Sotva však niekedy niekto lepšie zobrazil podstatu práce ľudí so zbierkami. Keď súpis, ktorý mimochodom v Betliari používajú v istej podobe dodnes, dokončí, je šťastná. Takáto práca však netrvá divadelné minúty, ale zvyčajne celé roky.

Güntherovej sa však v kaštieli podarili aj iné husárske kúsky. „Veď slobodomurári, to boli tiež takí remeselníci, vlastne robotníci, slobodní murári, ktorí budovali stavby. A na ich pamiatku je postavený tento pavilón, preto je potrebné ho zachovať,“ prihovárala sa súdruhom, keď chcela získať prostriedky na obnovu slobodomurárskeho pavilónu. Podarilo sa.

Alexander Maďar v inscenácii Bratislavské srdce (zdroj: Robert Tappert)

Dobrosrdečná, láskavá a nekonečne optimistická

Inscenácia sleduje viaceré podobné pracovné úspechy, prácu so študentami, lásku k umeniu a k histórií v tej najrýdzejšej podobe. Nepotrebuje sa ním predvádzať ani zviditeľňovať, potrebuje ho len mať blízko seba.

Dokonalou ukážkou je scéna, ktorá zachytáva, ako Güntherová aj so synom v tínedžerskom veku, žila deväť rokov v miniatúrnej internátnej izby vo veľkosti kúpeľne.

Univerzita, na ktorej mohla znova začať učiť, nesplnila svoj sľub o pridelenom byte, no Güntherová bola aj v týchto obmedzených podmienkach šťastná. Režisérka v jednej chvíli vprace do maličkej miestnosti všetkých osem účinkujúcich. Hercov, herečky aj speváčky z Paper Moon Trio, ktoré po celý čas vytvárajú hudobnú časť inscenácie.

Výbornou voľbou bolo herecké stvárnenie Lili Güntherovej-Mayerovej herečkou Anikó Vargovou. Dobrosrdečnú, láskavú, nekonečne optimistickú vedkyňu hrá bez pátosu a vychádza zo svojho naturelu.

Protiváhou je Kristína Tormová ako vecná novinárka a Peter Kadlečík ako často otrávený Lilin syn Peter, ktorých rozhovory pre potrebu výskumu posúvajú dej dopredu.

Inscenácia prináša aj zaujímavé vizuálne prvky, najmä prácu s projektorom a fotografiami, ktoré ju prinavracajú k jej dokumentárnemu pôvodu, ale aj projekcie a animácie.

Za slabinu inscenácie by sa za iných okolností mohlo považovať to, ako neústupčivo sa autorka aj režisérka zamerali práve na prácu Lili Güntherovej-Mayerovej a ako obchádzali osobnú rovinu. Vzťahy, rodina ale aj veľké spoločenské zmeny sa síce v inscenácii spomínajú, no sú vlastne len kulisou k zobrazovaniu toho, ako neúnavne popri tomto všetkom pracovala. V dnešnom kontexte je však táto koncepcia hry aj inscenácie, ktorá z nej vznikla, inšpiratívna.