Mama slávna herečka, otec legendárny režisér. Všetko hralo v prospech toho, že aj ona raz bude herečkou.
No ISABELLA ROSSELLINI sa toho bála. Keď o nej písali kritici, mala pocit, že stojí pred tribunálom a pred nakrúcaním ju zvieral strach, že aj tak sa svojej mame nikdy nevyrovná. A tak jej mama vynadala: Máš takú obrovskú šancu, a ty ju premárniš len preto, že sa bojíš porovnania so mnou?
Dcéra Ingrid Bergmanovej a Roberta Rosselliniho sa nakoniec dala presvedčiť. Netrvalo dlho a aj vďaka filmu Modrý zamat sa stala hviezdou, múzou, legendou, jedným zo symbolov svetovej kinematografie.
A predsa, keď sa s ňou rozprávate, získate pocit, že pred vami stojí mladé dievča, ktoré keď dostane Oscara, bude bežať domov, aby ho hrdo ukázalo svojim rodičom a šťastne si pri tom hovorilo: Dokázala som to!
Denník SME mal príležitosť sa s ňou rozprávať počas kampane na Zlaté glóbusy. Isabella Rossellini je na túto prestížnu hollywoodsku cenu nominovaná za úlohu mníšky, ktorá z pozadia pozoruje voľbu pápeža vo Vatikáne, a hoci má v hierarchii cirkvi len vedľajšiu úlohu, nakoniec urobí poriadky s kardinálmi, ktorí sa snažia získať moc.
Jej malá rola vo filme Konkláve má už dokonca fanklub v USA.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo obdivovala na mníškach, ktoré ju učili na katolíckej škole,
- prečo si nemyslí, že by bolo treba opravovať obraz, ktorý majú mníšky v kinematografii,
- čo si myslí o novom postavení žien v cirkvi,
- aká veta z filmu Konkláve na ňu zapôsobila,
- čo je zákerné na malej, ale významnej role vo filme,
- čo zdedila po rodičoch,
- prečo sa bála byť herečkou a prečo jej mama zúrila,
- čo ju povzbudilo, aby sa herečkou nakoniec stala,
- aký má dnes pohľad na film Davida Lyncha Modrý zamat,
- prečo sa nechce pozerať do minulosti,
- čo by pre ňu znamenal Oscar.
Prečo v tomto filme tak málo hovoríte?
V katolíckej cirkvi mníšky nerozprávajú veľa. Majú podriadenú úlohu. Takže aj sestra Agnes, ktorú hrám, je väčšinu filmu ticho. Neznamená to však, že nemá žiadnu autoritu. Naopak.
Taká je aj moja skúsenosť. Narodila som sa v Ríme, chodila som na omše, dokonca ma rodičia zapísali do katolíckej školy, kde nás učili mníšky. Mali sme pred nimi veľký rešpekt. Už len pre to, aký život si zvolili, aký osud. Poslúchli volanie. Boli tiché, ale rozhodne nie slabé či bezmocné.
Zostala vám zo školských čias v pamäti nejaká mníška?
Viaceré mi boli blízke, zdalo sa mi, že sú to dosť nezávislé ženy. Niektoré sa mi dokonca zdali nezávislejšie, ako boli kamarátky mojej mamy. Nehovoriac o kamarátkach mojej starej mamy, ktorá bola veľmi pobožná a ako jediná z našej rodiny chodila pravidelne do kostola.
Nie všetci rodičia schvaľovali, aby sa z ich dievčaťa stala mníška a nie poslušná manželka. Jednej mníšky, ktorú som si v škole veľmi obľúbila, som sa spýtala, ako jej rodina reagovala, keď im oznámila svoju voľbu. Vraj jej mama plakala a plakala. Prečo? pýtala sa jej. Veď sa môžeš modliť, koľko chceš, môžeš chodiť do kostola, koľko chceš. Prečo však musíš byť mníškou? Prečo mi nedopraješ, aby som bola starou mamou?
Prosby jej mamy boli nástojčivé, no ona svoje rozhodnutie nezmenila. Cítila, že život mníšky je jej cesta a nedala si do toho hovoriť. To na mňa urobilo veľký dojem.
Nicole Kidman o submisívnej pozícii: Ak ide o prežívanie sexuality, mladší dnes učia starších Čítajte V histórii kinematografie nemali mníšky vždy najlepšie meno, v mnohých filmoch sú zlé a chladné. Ako ste chceli tento obraz zmeniť?
Myslíte, že sú až také zlé? Napríklad moja mama (Ingrid Bergmanová, pozn. red.) hrala jednu vo filme The Bells of St. Mary, a to bola veľmi šarmantná mníška. Učila mladých chlapcov, ako sa biť. Alebo Whoopi Goldberg vo filme Sestra v akcii, to bola tiež veľmi vtipná rola. Dá sa na to pozrieť aj z tejto strany.
To, čo vy nazývate chladom, môže byť len prejavom profesionality a disciplíny, toho, že človek vie, kde je jeho miesto. Disciplinovaná, taká jej aj sestra Agnes, ktorú hrám ja. Nechcela som zasahovať do toho, ako bola napísaná, ani som nechcela vyvolávať dojem, že takéto sú všetky mníšky.
Keď som na kompozícii Agnes začala pracovať, mala som na mysli najmä moju učiteľku, ktorá sa vydala cestou služby Bohu, hoci jej mama chcela, aby sa vydala. Pre mňa to znamená, že mala v sebe dušu rebelky a to mi je sympatické. V tom vidím veľkú silu.
Čo by sa podľa vás zmenilo, keby sa do vedenia cirkvi dostalo viac žien alebo viac predstaviteľov rôznych menšín?
Neviem. Bola by som veľmi rada, keby boli ženy viac zapojené do spoločenského života a keby prestali byť na jeho periférii. Ale čo má robiť cirkev, to neviem.
Mali by ženy slúžiť omše? Mali by sa zúčastňovať na voľbe pápeža? Mala by sa cirkev meniť tak dynamicky, ako sa menila spoločnosť a reagovať na to, že už majú volebné právo alebo právo mať vlastný účet v banke? Alebo by sa mala držať svojich tradícií? Nemám na to názor.
V mojom živote mali aj tak väčšiu dôležitosť ako kňazi. Mali na mňa väčší vplyv, už len preto, že som sa s nimi mohla rozprávať o tom, čo súviselo s fyzickými zmenami, ktoré sprevádzajú prechod z dievčenského sveta do sveta dospelej ženy.
Aj keď som dostala prvýkrát menštruáciu, išla som za mníškou. Keď som mala trinásť rokov, nebolo v podstate inej autority, ktorej by som sa pýtala na názor alebo žiadala o radu.
Vo filme Konkláve síce o tieto veci vôbec nejde, ale aj tak vidno, akú majú mníšky moc. Tým, že sú vylúčené z mocenského boja, môžu ho pozorovať z diaľky a získať tak informácie, ktoré sú v konečnom dôsledku tou najvyššou kartou.
A čo muži cirkvi? Ako sa vďaka tomuto filmu zmenil váš pohľad na nich?
