Za vzťah s nepriateľom ju zavreli do pivnice. Pauhofová sa na javisko vracia a exceluje

„Beznohý pes. Ľudia, deti. Rany. Kričiace, popálené deti,“ hovorí žena o tom, čo videla v Hirošime a pokračuje, aj keď jej muž vraví, že nič z toho vidieť nemohla.

„Jedlo naháňa strach. Smrteľné jedlo. Celé mesto zachváti hnev. Celé mestá sú zachvátené hnevom. Dvestotisíc mŕtvych. Osemdesiattisíc ranených. Za deväť sekúnd. Desaťtisíc stupňov na Zemi, desaťtisíc sĺnk. Asfalt horí,“ opisuje hrôzy toho, čo sa na sklonku druhej svetovej vojny udialo v japonskom meste Hirošima.

Ona sama však naozaj nič z toho nezažila. Je herečka, ktorá sa len poctivo pripravuje na svoju rolu.

Podobne ako pre väčšinu Európanov, aj pre ňu boli udalosti v Hirošime spočiatku len dobrou správou, že vojna sa definitívne skončila. Lenže byť na mieste, kde peklo nadobudlo pozemské rozmery, človeka zmení. Rovnako ako ho zmení peklo, ktoré si nosí v sebe.

Divadlo Aréna, ktoré sa po niekoľkoročnej rekonštrukcii len prednedávnom otvorilo pre divákov, uviedlo krátko pred Vianocami inscenáciu Hirošima, moja láska.

Žiadne divácke barličky

Film režiséra Alaina Resnaisa podľa scenára Marguerite Durasovej patrí dodnes k medzníkom kinematografie. Uviesť ho v divadle je výzva, ktorá budí mnohé očakávania.

Ako si divadelníci poradia s umeleckým konceptom filmovej básne? Znesie vyše šesťdesiatročná téma prechod do súčasnosti? A dokážu herci stvárniť emócie, ktorým vo filme pomáha aj strih či detail?

Pre režiséra Martina Čičváka je však experimentovanie základom tvorby, téma jadrového konfliktu je opäť hrozivo aktuálna a na inscenácii spolupracoval s Robertom Rothom a Táňou Pauhofovou. Výsledkom je náročná, znepokojivá a podmanivá inscenácia, ktorú po celý čas sprevádza sláčikový kvartet Smrť a dievča Franza Schuberta.

Dramaturgička Saša Sarvašová a režisér Čičvák sa veľmi správne rozhodli neponúkať žiadne divácke barličky, nepokúšajú sa o žiadne školácke vysvetľovanie deja, ktorý autorka Durasová a filmový režisér Resnais na seba vrstvili spolu s hrôzostrašnými dokumentárnymi výjavmi z miesta jadrovej katastrofy.

Vzťah muža a ženy, minulosť, ktorú vlečú so sebou, aj nejasná budúcnosť sa aj v divadle prelína a diváci, ktorí nepoznajú filmovú predlohu, môžu líniu deja lapať o dačo dlhšie ako „pripravení“ diváci. Nie je to však na škodu. Okrem intelektuálneho dobrodružstva sa vyhnú porovnávaniu s filmom a budú si nachádzať vlastné východiská.

Aj vďaka hereckému obsadeniu je najpriamejšou cestou čítania inscenácie cez príbeh ženy.

Robert Roth a Táňa Pauhofová v inscenácii Hirošima, moja láska. (zdroj: Bara Podola)

Za vzťah s nepriateľom jej oholili hlavu

Pauhofová sa po dlhšej divadelnej pauze vracia v mimoriadnej hereckej kondícii. Stvárňuje postavu ženy, ktorá v minulosti prežila vášnivý, osudový a hlboký vzťah s nemeckým vojakom a v každom ďalšom mužovi hľadá jeho tieň.

Až mrazivé je jej rozprávanie o tom, ako ju rodina a okolie potrestali za vzťah s nepriateľom. „Starostlivo mi holia hlavu, celkom dohola. Veria, že je to ich povinnosť, vystrihať ženu dohola. Sú mladí. Hrdinovia. Víťazi bez fantázie .“

Ako kolaborantku ju jej rodina skrýva či skôr väzní v pivnici, vyhlási za mŕtvu a napokon prinúti odísť z malého mesta do Paríža. Tam ju zastihne správa o Hirošime.

Pauhofová širokým emočným rozptylom slávnej herečky, ktorá študuje utrpenie ľudí a mesta po jednej z najväčších katastrof ľudstva a ženy, ktorá sa nikdy nevymanila z traumy, akou skončila jej prvá láska, prechádza úplne prirodzene. Zložitý jazyk plný obrazov, metafor a zároveň krátkych viet si prispôsobuje, osvojuje a využíva na to, aby podala ohurujúci výkon.

Je škoda, že podobnú možnosť nemá aj jej herecký partner Robert Roth, toho však najmä text odsudzuje do pozície sekundanta. Napriek tomu sa mu darí vytvárať plnohodnotné divadelné bytosti. Človeka, ktorý na rozdiel od svojej rodiny prežil zhodenie jadrovej bomby, pretože ako väčšina mužov svojej generácie bojoval. Na nesprávnej strane.

Stvárňuje aj muža, ktorý je hypnotizovaný neznámou ženou, chce byť v jej prítomnosti, hoci tento vzťah má len veľmi krátku životnosť.

Sláčikový kvartet na mieste katastrofy

Hirošima, moja láska však nie je len rozprávaním o komplikovaných vzťahoch poznačených ešte komplikovanejšou minulosťou. Tvorcovia si za cieľ kladú aj pripomenutie, že svet je aj dnes príliš krehké miesto. Celý je rozdelený na názorovo nezlučiteľné tábory, za dverami je bezprecedentná vojna a jadrová hrozba je aktuálnejšia ako počas studenej vojny.

Túto atmosféru Čičvákova inscenácia vytvára veľmi presvedčivo aj vďaka hmatateľnému obrazu katastrofy -– trosiek lietadla. To je na javisku ako výkričník, pripomienka zbytočných obetí a zároveň sa stáva dôležitou súčasťou deja.

V okienkach sa premietajú dokumentárne výjavy z filmu. Postava Herečky, ktorej nomádsky život ilustruje stále pootvorený kufor, sa k nemu vracia a vzďaľuje ako všetci, ktorí pred vzťahmi a spomienkami utekajú stále ďalej a ďalej.

Významným prvkom je aj sláčikové kvarteto, ktoré je na javisku prítomné po celý čas. Štyri hudobníčky sedia v prepadlisku obohnanom bezpečnostnou páskou, ktoré okrem iného symbolizuje aj kráter po bombardovaní. Aj skladba, ktorú hrajú, teda sláčikové kvarteto d mol Smrť a dievča, dokonale vystihuje istú fatálnosť celej situácia.

Hirošima, moja láska je silná inscenácia, ktorou divadlo stavia svoju náročnejšiu repertoárovú líniu.