Slovenská filharmónia hrá novú verziu štátnej hymny. Autor: TASR
BRATISLAVA. Hudba je abstraktné umenie a komponovanie akt, o ktorom sa dá len ťažko hovoriť, uvažuje Oskar Rózsa.
"Všetci veľkí umelci sa zhodujú, že vnuknutie, nápad, to invencio, prichádza niekde z mima, zhora. Nie je to racionálny proces, je to čosi magické," vraví v dokumente, ktorý je venovaný tomu, ako vznikla jeho nová verzia slovenskej štátnej hymny.
Slovenská televízia ho pod názvom Nad Tatrou sa blýska odvysielala 1. januára na Dvojke v prestávke novoročného koncertu Slovenskej filharmónie.
Hymna, ktorá nepriniesla šťastie
Dokument sa v úvode venuje aj textu hymny, v krátkosti zhŕňa, ako k nemu Janko Matuška dospel.
Matušku predstavuje ako milovníka literárnej podoby modernej slovenčiny, básnika, ktorý v krátkej básni vyjadril náladu Slovákov počas národného obrodenia.
Keď ju spojil s ľudovou melódiou, ktorú si obľúbil počas svojich prechádzok po Gemeri, jeho súčasníci si ju vraj okamžite začali pospevovať, v podstate ako potenciálny hit.
"Matuškovi skladba Nad Tatrou sa blýska nepriniesla šťastie," hovorí sa vo filme. Informácia, čo si pod tým máme predstaviť, žiaľ, v dokumente chýba.
Dokument nie je dlhý, má pätnásť minút ako koncertná prestávka. Viac sa venuje Oskarovi Rózsovi, čo je prirodzené, pretože na slovenskej hymne je dnes zaujímavé najmä to, že má novú verziu.
Advokát Kvasnica mladší je DJ a hudobný fanúšik Rózsu. Pozrel sa na jeho zmluvu k hymne Čítajte Rózsa privítal televízny štáb u seba doma v Banskej Štiavnici, kde žije s manželkou, speváčkou Zdenkou Prednou.
Že sa celý život venuje hudbe, je prirodzené, venovali sa jej obaja jeho rodičia, začína svoje rozprávanie.
"Veľmi rýchlo som sa zaujímal o aranžovanie, hral som si na klavíri, na basgitare. A potom som išiel študovať na bratislavské konzervatórium. Nastúpil som do nultého ročníka ako mimoriadny talent," hovorí.
Machalovi vyhŕkli slzy
V Banskej Štiavnici býva od roku 2012. Spresňuje, že myšlienkou nanovo upraviť hymnu sa zaoberal už od roku 2011, keď ešte žil a tvoril v Bratislave. Mával vtedy večer zapnutú televíziu, a teda často počul hymnu na záver vysielania.
"Provokovalo ma to," hovorí o verzii, ktorá vznikla v roku 1993. "Socialistický, historický otisk je tam prezentný."
Jeho muzikantské cítenie vraj bolo iné. "Cítil som, že by som vedel urobiť melodickejšiu, majestátnejšiu verziu, možno nie až takú pochodovú. Sadol som si teda za svoje prístroje a urobil skicu, ako by nová hymna mohla znieť. A zrazu sa predo mnou začal otvárať úžasný, harmonický vesmír," spomína.
Prekombinované, gýčové, viac smutný pohrebný soundtrack ako hymna, hodnotia odborníci Čítajte Rózsa vraví, že pri aranžovaní našiel veľa možností, ako hymnu naplniť "vnútorným obsahom, ktorý človek na prvé počutie nezaregistruje, ale ktorý ho bude baviť počúvať a objavovať pri ňom malé detaily".
Hrdý je najmä na špecifický slovenský prvok v závere. Dlho vraj hľadal možnosť, "ako do toho dostať našu unikátnosť, niečo, čo máme naozaj len my". Vraví: "Samozrejme, prvé, čo človeka napadne, je fujara. Fujara je náš najoriginálnejší inštrument."
Túto prirodzenú voľbu však zároveň hodnotí ako "nápad, ktorý prišiel niekde zhora".
“Cítil som, že by som vedel urobiť melodickejšiu, majestátnejšiu verziu, možno nie až takú pochodovú. Sadol som si teda za svoje prístroje a urobil skicu, ako by nová hymna mohla znieť. A zrazu sa predo mnou začal otvárať úžasný, harmonický vesmír.
„
Problém nastal až po skončení kreatívnej časti práce. Rózsa vraví, že nevedel, za kým by mal s novou verziou ísť.
To sa zmenilo nedávno, "keď som to pustil konkrétnemu človeku, ktorému doslova vyhŕkli slzy, keď to počul", rekapituluje Rózsa.
Meno Lukáša Machalu v tomto momente v dokumente nepadne, no už je známe, že to bol práve on. "Poskytol mi priestor na realizáciu a tak som sa pustil do práce."
Je to veľké a grandiózne
Zo zmluvy, ktorú s firmou Oskara Rózsu uzavrelo ministerstvo kultúry, podľa expertízy právnika nie je zrejmé, kedy k realizácii novej verzii hymny došlo. Či ešte predtým, ako došlo k podpisu, či až po nej.
