Médiá prichádzajú s kriminálkami, horormi, true crime príbehmi aj seriálmi, kde vystupujú negatívni hrdinovia, lebo si spoľahlivo nájdu okruh konzumentov a zaistia si sledovanosť, myslí si psychológ Anton Heretik.
V najsledovanejšom slovenskom seriáli súčasnosti Dunaj, k vašim službám sa s antihrdinami stretávame pravidelne už dva roky v hlavnom vysielacom čase.
Seriál zobrazuje vymyslené príbehy na pozadí Slovenského štátu, ktorý bol najsmutnejším obdobím našich dejín. Sprevádzal ho rastúci vplyv Hlinkovej gardy prenasledovanie Židov, arizácia, deportácie či odchod slovenských vojakov na východný front.
„Obdobie, v ktorom sa seriál odohráva, nám určuje, kto bude dobrý a kto zlý. To generuje drámy a konflikty,“ hovorí hlavná scenáristka seriálu Evita Twardzik, ktorá verí, že ľudia pri pozeraní seriálu aj premýšľajú.
Lenka Rusňáková z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave si myslí, že televízii sa darí udržať si diváka nielen pre obdobie, ale aj preto, že prichádza s novými postavami, ktoré sú kontroverzné alebo odkrývajú tabuizované témy.
Kým tvorcovia dokážu nachádzať "“wau efekty", dovtedy bude seriál pre divákov zaujímavý.
Podľa Rusňákovej sa jeden takýto prekvapivý moment odohral hneď na začiatku seriálu, keď televízia obľúbenému hercovi Jánovi Koleníkovi vybrala rolu dôstojníka SS, Waltera Klausa.
Za streamovacie služby si v roku 2025 priplatíme. Zdraženie potvrdila najnovšie aj Joj play Čítajte Radi sa pozeráme na nacistu aj na despotu
Klaus je typická záporná postava – nacistický dôstojník, ktorý posluhuje nemeckému vodcovi a organizuje deportácie Židov.
Negatívnou postavou Dunaja je aj Anton Holubec, ktorého hrá Filip Tůma. Je to násilník s despotickým vzťahom k ženám, ktorý nemá problém podviesť rodinu.
„Obidve postavy sú typickým príkladom fundamentálneho antihrdinu, ktorý je zloduchom, ,diablom‘ a nie je možné akceptovať jeho zlé činy,“ vysvetľuje Rusňáková.
Scenáristi však často menia charakter postáv a otáčajú dej. Aj negatívna postava môže neskôr vzbudzovať dojem, že sa mení na kladnú.
V istom momente sa napríklad v príbehu objavil väčší „zloduch“, nacistický dôstojník Horst Grabe, ktorého hral Ján Bakala.
V predposlednej sérii tiež Klaus ukázal pozitívnu emóciu k bratovi –- Wolfiemu (Šimon Jakuš), ktorý trpel Downovým syndrómom, za čo bol zo spoločnosti vylúčený. Nemci považovali fyzicky a psychicky ochromených ľudí za nedokonalých, a preto sa ich potrebovali zbaviť.
Evita Twardzik hovorí, že brat bol pre Klausa zrkadlo. Mal šancu sa zmeniť, ale neurobil to.
„Stal sa obeťou vlastného presvedčenia a systému, ktorý mu chcel zabiť brata len preto, aký bol, a donútil ho vziať mu život vlastnými rukami, aby netrpel pri pokusoch. Bol dobrý iba pri svojom bratovi. Mnohí najväčší pohlavári boli v princípe milujúci otcovia,“ dodáva.
Takéto „poľudštenie“ môže byť podľa Rusňákovej dôvodom, prečo mali diváci tendenciu ospravedlniť jeho negatívne vlastnosti: že zabil, že posiela Židov do koncentračných táborov.
Pozitívne vnímanie esesáckeho hrdinu podľa nej vyplýva aj z obsadenia hercom Jánom Koleníkom. Ten je na obrazovkách väčšinou spájaný s kladnými rolami a preto divák jeho správanie zjemňuje – „je to Janko Koleník, on nemôže byť taký zlý“.
Kritici filmu Miki vyčítajú, že z Černáka robí hrdinu. Snímka v tejto podobe nemala vôbec vzniknúť Čítajte Negatívna postava je trend
Spôsob vykreslenia charakterových vlastností hlavných hrdinov súvisí so sociálnou-kultúrnou realitou obdobia.
„Počas druhej svetovej vojny a tesne po jej skončení diváci očakávali morálne silných hrdinov. Neskôr vznikli rôzne subkultúry ako napríklad hippies a potreby divákov sa zmenili. Hrdinami sa stali tí, ktorí boli autentickejší a priblížili sa ich životom,“ hovorí Rusňáková.
Koncom osemdesiatych rokov sme zaznamenali absolútnu dominanciu akčného žánru s populárnymi hrdinami ako Jackie Chan, Arnold Schwarzenegger či Sylvester Stallone. Súvisí to s rozvojom počítačovej technológie a objavovania vesmíru.
„Ľudia sa začali obávať rozvoja technológií, ako aj možnosti potenciálneho života mimozemšťanov. To je dôvod, prečo od hrdinov očakávali, že ich hoci nie reálne, ale aspoň cez filmové plátno, ochráni,“ dodáva odborníčka.
Dnes sa stretávame s tým, že hlavným hrdinom sa môže pokojne stať aj antihrdina, podobne ako je to v seriáli Dunaj, k vašim službám.
Najväčšie televízne sklamania roka 2024. Nezaujala Iveta, Zradcovia, končí aj Mama na prenájom Čítajte Ľudia sú presýtení pozitívnymi hrdinami, akoby otvorili Pandorinu skrinku a vo filmových a seriálových úlohách vyhľadávajú negatívne postavy.
„Vidíme to na popularite dokumentu bratov Menendezovcov či prípadu Dahmer, ktoré vychádzajú z reálneho života. Namiesto toho, aby sme jednoznačne pomenovali negatívne posolstvo, analyzujeme, čo sa im stalo, že takto konajú,“ konštatuje Rusňáková.
Tenké hranice ku glorifikácii
Dobrým príkladom je aj film o mafiánovi Černákovi – Miki, kde hlavnú postavu stvárnil Milan Ondrík. Pri jeho uvedení časť odborného publika spájal názor, že filmy o masových hrdinoch sa nemôžu robiť v čase, keď dotyčná osoba žije.
Kritici filmu Miki vyčítajú, že z Černáka robí hrdinu. Snímka v tejto podobe nemala vôbec vzniknúť Čítajte V roku 2010 v Česku uviedli film o Jiřím Kajínkovi, ktorého za dvojnásobnú vraždu odsúdili na doživotie. Podarilo sa mu ale utiecť z najstráženejšej väznice Mírov, čím sa stal fenoménom.
„Filmy o reálnych postavách, ako sú napríklad Kajínek či Černák, vedú k zbytočnej glorifikácii antisociálnych ľudí. Preto by sa takéto umenie nemalo o reálnych postavách produkovať prinajmenšom za ich života,“ myslí si okrem Rusňákovej aj psychológ Anton Heretik.
Rizikové to je preto, že časť divákov ich môže glorifikovať, ich činy bagatelizovať a znesväcovať ich obete. Podľa Heretika nehrá rolu, aký herec ich hrá, ale že ten antihrdina ešte žije.
„Aj mafiáni či nacisti milovali svoje manželky a matky, ale to ich konanie nijako neospravedlňuje,“ dodáva.
Otázne je tiež, nakoľko je divák uvedomelý a dokáže rozoznať zámer príbehov. Preto je podľa Rusňákovej dôležité, aby bol divák mediálne gramotný, vedel informácie správne interpretovať a neznižoval násilie.
V seriáli Dunaj, k vašim službám sa autori nesnažia zľahčovať totalitný režim slovenského štátu, naopak, prostredníctvom konania postáv presne definujú negatívne faktory, ktoré vojnové obdobie prinieslo. Scenár je od začiatku plný kontroverzných scén – znásilnenie, psychické týranie v manželstve.
„Bolo by zaujímavé vyhodnotiť, ako dokáže seriál ovplyvniť ľudí a ich názory na slovenský štát, prípadne politickú scénu na Slovensku. To povedať neviem,“ konštatuje Rusňáková.
Agresivita je súčasťou osobnosti
Rovnaká otázka sa ponúka, aj v súvislosti s vnímaním agresivity na obrazovkách a následnou možnosťou ovplyvnenia správania divákov. Psychológ Heretik zastáva názor, že agresivita je súčasťou osobnosti každého človeka. „
Za istých okolností sa môže stať vrahom každý z nás,“ tvrdí odborník.
Týka sa to aj ľudí viac či menej inteligentných, sexuálne atraktívnych aj tých menej príťažlivých. Kontrast medzi výzorom a charakterom zvyšuje účinok a zosilňuje zážitok.
„Tým, že pozeráme kriminálky, horory i true crime story si celkom bezpečne, zo svojej obývačky, odžívame vlastnú agresiu. Umenie, najmä to komerčné, je spolu so športom sociálne akceptovateľný spôsob kanalizovania – vlastnej agresivity,“ konštatuje Heretik. (Kanalizícia označuje formu uspokojujúceho správania alebo vybitie pudovej energie – pozn. red.)
Médiá prichádzajú s týmito žánrami, lebo si spoľahlivo nájdu okruh konzumentov a zaistia si sledovanosť.
Na otázku, či by televízie mohli príbehmi, kde vystupujú antihrdinovia, deformovať charaktery divákov, psychológ jednoznačne odpovedá, že nie.
„To rozhodne nehrozí. Vo veku od 15 rokov sú už agresivita a do značnej miery aj charakter a sociálne správanie u človeka sformované.“
Nanajvýš sa môžeme inšpirovať spôsobmi, ako sa dá kriminálne správanie uskutočniť. Podľa odborníka nám však naše morálne zábrany a aj strach vo väčšine prípadov zabránia zlo napodobňovať.
