Nový Nosferatu nie je márny. Nemusí sa zahanbene krčiť v kúte v porovnaní s jeho slávnymi predchodcami

Mladá žena šepká do tmavej noci svoje prosby, aby prišiel. V čase nočných prízrakov vychádza do záhrad honosného sídla. Deje sa s ňou niečo zvláštne. Po niečom neznesiteľne túži. Láka ju to, vábi.

V rýchlom prestrihu sa odrazu zjavuje ohavná bytosť.

Hneď v krátkom úvode filmu Nosferatu sa divákovi dostávajú jeho dva dôležité stavebné prvky. Podmanivá obrazová atmosféra, ktorá môže vyniknúť najviac vtedy, ak sa rozprávanie neženie dopredu, a typické hororové „ľakačky“ (obohratá pesnička).

Nosferatu zo Slovenska, Nosferatu z Čiech

Do vytúženého príbehu o čudáckom grófovi z odľahlého kúta sveta sa tentoraz pustil režisér Robert Eggers. Upírsky námet však spracovali už mnohí vrátane legendárnych filmárov, akými sú Francis Ford Coppola či Werner Herzog.

Dodnes je pôsobivá aj verzia, ktorá je viac než sto rokov stará – Upír Nosferatu (1922) v réžii Friedricha Wilhelma Murnaua. Nemecký tvorca vtedy nakrúcal aj na Oravskom hrade.

Američan Eggers nakrúcal pre zmenu v Čechách. S hororovým žánrom už pritom skúsenosti mal (Čarodejnica, Maják). Už v týchto tituloch ukázal, že s atmosférou vie pracovať dobre.

Projektu Nosferatu obetoval podľa vlastných slov desať rokov, takže by sa zdalo, že je to vec, na ktorej mu špeciálne záležalo.

„Moja adaptácia Nosferatu je v mnohých ohľadoch môj najosobnejší film,“ povedal Robert Eggers.

„Je to príbeh, ktorý som síce nenapísal ja, ale s ktorým som žil, v ktorom som žil a o ktorom som sníval od detstva.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pred 100 rokmi bol Dracula na Orave: Jeho kočišom bol Slovák Čítajte 

Prebudila démona

Do hlavnej ženskej úlohy svojho filmu obsadil Lily-Rose Deppovú, dcéru Johnnyho Deppa a Vanessy Paradisovej. Stvárňuje mladú Ellen, čerstvo vydatú za Thomasa, ktorého stále uisťuje o svojej láske.

Možno to trochu vyzerá, že sa o nej presviedča aj sama. Pretože v sebe cíti aj akési spodné prúdy, ktoré jej naháňajú strach.

Sužujú ju nočné mory. A tuší, že čosi (v sebe) prebudila.

Ťažko skúšanú Ellen stvárňuje Lily-Rose Depp. (zdroj: CinemArt Sk)

S o to väčšou nevôľou prijme od manžela správu, že musí pracovne odcestovať kamsi „na východ od Čiech“. Obáva sa, že bez Thomasa naberú u nej temné predstavy na sile. Že ju môžu pohltiť.

A kým sa neborák trmáca svetom až do odľahlého horského sídla grófa Orloka, Ellenin stav sa naozaj zhoršuje. Lenže aj Thomas je na tom čoraz horšie. Rýchlo zistí, že Orlok je temnejší než transylvánska noc. A že bude zázrak, ak túto návštevu vôbec prežije.

Každý, kto tento príbeh pozná, vie, že v tomto momente má do konca ešte ďaleko. No približne do týchto častí je Eggersov film najlepší. Najmä preto, že stojí prevažne na atmosfére.

Chlad vonku, chlad vnútri

S kameramanom Jarinom Blaschkem vytvárajú goticky temné obrazy, pracujú s tieňmi, zahaľujú krajinu do nepreniknuteľnej hmly (výborná scéna s príchodom Orlokovho koča uprostred lesa), takže už zo samotného obrazového ladenia vanie na diváka chlad. Je vďačný, ak do studenej sivosti vstúpia plamene ohňa z kozuba a farebne trochu zohrejú. Lenže so žiarou ohňa sa zároveň prehlbuje temnota okolia.

Je však trochu škoda, že ten chlad sa spája aj so samotnými postavami. Väčšina z nich je mdlá a film miestami trpí nedostatkom životnosti. Herci síce plnia príkazy režiséra, ale neraz to pôsobí práve ako „hranie na povel“, bez presvedčivého vnútorného nasadenia.

Neplatí to pre všetkých a neplatí to vždy, no cítiť to a je to rušivé. Oslabuje to divákovu väzbu s udalosťami na plátne, najmä u tých, ktorí samotný príbeh dobre poznajú (a takých je pravdepodobne väčšina).

Nezachráni to ani Eggersova snaha o prienik do psychiky Ellen a erotizáciu (ako kontrast medzi nevinnou, romantickou láskou a „zakázanou“ sexuálnou divokosťou), ani príchod Willema Dafoea na scénu v druhej časti snímky.

Otváranie truhiel k filmu, samozrejme, patrí. (zdroj: CinemArt SK)

Pôsobivý, hoci skôr chvíľkovo

Rozprávanie, zvlášť na (priveľkej) ploche 132 minút, nefunguje ideálne. Tvorcovia dokážu strhnúť pozornosť obrazovo podmanivými scénami, vedia publikum chvíľami vydesiť, prikvačiť ho ťaživou atmosférou, prípadne znechutiť nejakým explicitne zobrazeným extrémom.

Už menej sa im však darí vyvolávať permanentné znepokojenie, aktívnu účasť na príbehovom dianí a zvedavosť, ako budú vyzerať nasledujúce peripetie.

K dobru možno Eggersovi prirátať znalosť hororovej klasiky, keď do svojho filmu vplieta odkazy na ňu. Občas sa mu podarí aj nečakaný vtip („Je tak povediac jednou nohou v hrobe,“ opisuje Thomasov nadriadený starého grófa, za ktorým má mladík vycestovať.)

Lenže aby to nebolo voči Robertovi Eggersovi a jeho filmu nespravodlivé: jeho Nosferatu vôbec nie je márny. Nemusí sa zahanbene krčiť v kúte v porovnaní s jeho slávnymi predchodcami, hoci ich neprekonáva.

Ono je to však aj vec očakávaní – mnohí z filmu boli nadšení, sám režisér o ňom hovoril ako o vysnívanom projekte, a tak divák očakáva zázraky. Možno sa Eggersovi nepodarilo zhmotniť svoj sen úplne tak, ako chcel. Ale možno áno a problém je skôr to, že divák sníval trochu iný sen.