Eva Pavlíková: Rozumný človek nemôže podľahnúť nostalgii za socializmom

Hovorí, že od princezien sa prehrala k čarodejniciam, od satana k anjelovi, v divadle stále tancuje i spieva, dokonca lepšie ako kedykoľvek predtým.

Herečku EVU PAVLÍKOVÚ od januára môžeme vidieť aj v dvoch seriáloch, v Dotyku života a Sľube. V prvom, ktorý sa odohráva v pôrodnici, hrá ženu, ktorá sa bojí ísť na preventívnu prehliadku.

V tom druhom, ktorý sa odohráva v socializme, hrá manželku funkcionára a opičiu matku, aké sú i dnes, len ona má pri tom natupírované vlasy.

Nostalgiou za socializmom rozhodne netrpí, dobre si pamätá, čo to bol za režim, preto nechce, aby sme sa vracali do čias pod nadvládou Sovietskeho zväzu a ľudí, pre ktorých bola dôležitejšia funkcia ako schopnosti.

Nebojí sa ozvať a odrážať nenávistné útoky, teší ju, že medzi mladými kolegami má v tomto smere dôstojných nástupcov.

Od 13. januára vás môžeme vidieť v novom dennom seriáli Sľub. Čo vás presvedčilo zobrať rolu práve tomto seriáli?

Herečka Eva Pavlíková (16 fotografií)

Potešilo ma, že to je seriál z osemdesiatych rokov, ktoré som zažila. Presvedčili ma aj skvelé dievčatá z produkcie a tvorcovia, s ktorými sme spolu robili seriál Oteckovia.

No a manžela mi bude hrať Pišta Skrúcaný, s ktorým sme ešte na VŠMU v osemdesiatych rokoch účinkovali vo Fujarovej šou a v Rýchlokurze geniality. Sme úplne rovnaká krvná skupina a máme na väčšinu vecí rovnaký názor. Keď som v jeho spoločnosti, je to perfektné.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herečka Lucia Siposová: V neľahkých obdobiach sa človek veľa dozvie o sebe aj o druhých Čítajte 

Teším sa z každej práce, na ktorú ma oslovia a má zmysel. A seriál z 80. rokov v situácii, v akej sa dnes nachádzame, má veľký zmysel. Rovnako, ako seriál Dunaj.

Nebojíte sa, že seriál skôr vyvolá ešte väčšiu nostalgiu za socializmom?

30 rokov som prežila v socializme a 35 rokov v demokracii po roku 1989. Tých 35 rokov bolo oveľa slobodnejších, voľnejších a ja som za ne veľmi vďačná.

Viem to porovnať a myslím si, rozumný človek nemôže podľahnúť spomienkovej nostalgii za predošlým zriadením. Samozrejme, boli za socializmu aj dobré veci, nedá sa povedať, že všetko bolo zlé, ale to zlé, čo sa dialo, bolo obludné. Nechcela by som to zažiť znovu.

Čo konkrétne?

Napríklad, že iné sa hovorilo doma a iné navonok. Tí, čo chodili do kostola, to museli robiť potajomky. Mňa osobne ako mladú osobu tiež veľmi štvalo, že sme mali v škole päť hodín ruštiny a štyri hodiny slovenčiny.

Iste, mám rada ruskú literatúru, ruské umenie, dokonca som dvakrát navštívila Leningrad. Bola som na recitačnej súťaži vysokých umeleckých škôl Čitánie stichov Jachontova.

Alebo povestné prvomájové sprievody a lampiónové sprievody z príležitosti VOSR, kde sa museli kričať heslá – So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.

V divadle pred každou premiérou prišla preberacia komisia zložená z členov komunistickej strany, z ktorých niektorí boli sústružníci alebo robotníci od pásu. Dôležitejšie ako odbornosť bolo členstvo v strane. A to nehovorím o ŠtB. Vôbec to nebolo slobodné zriadenie, ale diktatúra.

Uvidíme, ako sa s tým vysporiada seriál. Aká je Magdaléna Valentová, ktorú v ňom hráte?

Hrám manželku predsedu mestského národného výboru, veľkého komunistu, ktorý všetko zariaďuje, vybavuje, lebo má na to styky. Status privilegovanej manželky jej veľmi vyhovuje, ale na druhej strane musí znášať, že manžel je sukničkár.

Aký má vzťah k seriálovému synovi?

Nepáči sa jej žena, do ktorej sa zamiluje a má pocit, že o tom musí rozhodovať. Obaja seriáloví rodičia sa mu snažíme dirigovať život, hoci je už lekár. Otec mu vybavil byt a preto máme pocit, že hocikedy mu do toho bytu môžeme prísť.

Syn sa tomu bráni, zatiaľ slušne, chce si žiť svoj vlastný život, nechce dievča, ktoré sme mu dohodili, našiel si inú, s dieťaťom, ktoré ani nie je jej. Jej kamaráti sa zabili na aute a ona vychováva ich dieťa.

To, že rodičia chcú hovoriť do života svojim deťom, sa deje vlastne aj dnes, akurát ja mám pri tom natupírované vlasy.

To som sa práve chcela spýtať, ako ste sa vizuálne museli prispôsobiť dobe?

Vizuálne pripomínam Noriku Beňačkovú a Elenu Galanovú z tých čias. Dievčatá z maskérne robia super prácu, ale to tupírovanie a natáčanie trvá hodinu a pol, čo ma trošku štve.

Veľmi som chcela mať parochňu, aby som si nemusela ničiť vlasy, ale moja postava, našťastie, nie je až taká veľká, aby mi ich ničili denne. Tých pár dní do mesiaca sa dá zvládnuť.

Mali ste pri tvorbe postavy predobraz – nejakú reálnu ženu z vašej minulosti?

Nie, nemala, snažím sa hrať opičiu matku takú, aké sú aj dnes. Nebola to len otázka socializmu. A v podstate aj to, že využíva výhody manželovej pozície, platí stále. My sme národ vybavovačov, netreba na to socialistické zriadenie, každý hľadá známych a všetko rieši cez nich.

Vtedy to len bolo vyostrené, lebo bez známosti ste nemali ani toaletný papier, stáli sa naň šóry pred obchodmi, keď dostali tovar. Banány a ananás sa kupovali v októbri zelené, aby do Vianoc zožltli, zväčša niekde odložené aj rovno zhnili.

Maďarskú salámu mali len v bufete na krajskom výbore strany, mama tam mala známu bufetárku, ktorá to tam pašovala. To sme mali ako relikviu. Možno raz za týždeň na jazyk. Alebo Tuzex, kde som si kúpila svoje prvé rifle, na ktoré som si zarobila 600 československých korún na brigáde.

Keď sme išli z VŠMU do Talianska na festival vysokých divadelných škôl, tak išiel s nami v autobuse aj eštebák, aby sme náhodou nezdrhli. Na dovolenky sa inak chodilo do Bulharska, Rumunska a niektorí možno na Soči do Sovietskeho zväzu. Raz som bola v Juhoslávii, aj to sme si museli vybavovať doložku.

A bez devízového prísľubu ste nemohli mať v zahraničí peniaze, iba ich kúpiť načierno.

Presne, marky, ktoré sme si zohnali na čiernom trhu, sme mali poschovávané v hygienických potrebách alebo v žemli. Na hraniciach boli kontroly, či nemáme valuty. Dnes si to ľudia možno ani nevedia predstaviť. Keď sme prešli hranicu, opili sme sa v autobuse od šťastia a moja kolegyňa Adelka Gáborová vykrikovala, že mopslíka nenašli.

A to nehovorím o tých, ktorí sa snažili nelegálne prekročiť hranice a emigrovať za železnú oponu, koľkí položili životy? Kto si toto všetko pamätá, nemôže mať nostalgiu za socializmom. Nechcem, aby sme sa vrátili zasa do tých čias a pod nadvládu Sovietskeho zväzu, preboha!

Verejnoprávna televízia začala po Novom roku vysielať osemdielny seriál z prostredia pôrodnice Dotyk života, v ktorom hráte tiež. Akú postavu?

Hrám chemickú laborantku a mamu hlavnej predstaviteľky, ktorú stvárňuje Janka Kolesárová. Má to aj edukačný rozmer, pretože stvárňujem zrelú ženu, ktorá má gynekologický problém, nechodí na preventívne prehliadky a bojí sa dcére zdôveriť. Tá ju napokon donúti ísť ku gynekológovi a ten problém sa vyrieši.

Ženám mojej generácie to pripomína dôležitosť preventívnych prehliadok a že sa nie je čoho báť. Je to zároveň aj vtipný a dojemný seriál, lebo narodenie malého dieťaťa je vždy veľmi emočne silné. Som veľmi rada, že som toho súčasťou, lebo to bola tiež skvelá práca.

Seriál vznikol podľa dánskej predlohy, nie je príliš ďaleko od reality slovenských pôrodníc?

Dnes je to aj tu úplne iné, ako keď som rodila ja. Žena si môže vybrať, či chce injekciu proti bolesti. Keď som rodila ja, akurát som mala šťastie na výborného gynekológa. Muži neboli pri pôrodoch, ale ja by som to ani nechcela, len by tam narobil ďalšiu starosť.

Aj vek rodičiek sa stále zvyšuje. Ja som rodila v 29-ich a bola som stará rodička. Dnes rodia 40-ročné.

Kde vás ešte budeme môcť vidieť?

V novembri sme mali v Divadle Andreja Bagara premiéru muzikálu Na skle maľované v skvelej réžii Ondreja Spišáka, lebo máme 75. jubilejnú sezónu.

Koho hráte?

Anjela.

Toho, čo hrala Milka Vašáryová?

Áno, toho, ale je to iný anjel, materský anjel, v úplne novej režijnej koncepcii. Nech nikto nečaká reinkarnovaného Michala Dočolomanského, valašky a kroje. Napokon aj pôvodný muzikál, ktorý vznikol v Poľsku na začiatku 70. rokov, sa inšpiroval muzikálom Hair alebo Jesus Christ Superstar.

Celé sa to odohráva na hudobnom festivale a témou je sloboda, láska, smrť. Predstavenie má tri časti – ako sa narodil, ako miloval a ako zomrel. Bez pauzy, rocková verzia so živou štvorčlennou kapelou, veľká energia ide z toho.

Pesničky sú z pôvodného muzikálu?

Áno, ale v novej úprave Janka Cibulu, ktorý hrá aj v tej kapele na klávesoch.

Spievate a tancujete aj vy?

Áno, spievam a tancujem v rámci mojich možností.

Ako to vládzete?

Zatiaľ ešte vládzem. Je to môj sedemnásty muzikál...

Ja si vás pamätám ako Svetielko v Modrom vtákovi z roku 1988 v réžii Jozefa Bednárika. Tam ste boli taká éterická baletka.

A v poslednom muzikáli o Jánovi Pavlovi II. nazvanom Povolanie pápež som hrala satana. Za mojich 42 rokov v divadle som sa prehrala od princezien k čarodejniciam a od satana k anjelovi. Celkom dobrý oblúk.

A v televízii?

Prvú moju postavu Konôpku som hrala v rozprávke. Od rozprávkových bytostí a princezien – tiež som hrala kladné dievčiny – som sa prehrala do charakterových a záporných rolí.

Čo vás čaká v roku 2025? Na čo sa tešíte?

Budem pokračovať v šansónových koncertoch, s ktorými začal na Slovensku v roku 2011 a do 2013 Jozef Bednárik. Nesieme jeho štafetu ďalej.

A na čo sa teším? Na každú dobrú ponuku a na spoluprácu. Črtá sa nejaké nakrúcanie filmu, o ktorom ešte nemôžem hovoriť. Sú obdobia, že nerobím nič, a potom príde toľko ponúk, že sa nezastavím. Samozrejme, musím prihliadať aj na to, že keď sa ráno zobudím a nič ma nebolí, tak sa zľaknem, že som mŕtva. Už to prichádza, to zdevastovanie telesnej schránky divadlom a mojou prácou.

Ale ešte stále ma to baví a teší a musím neskromne povedať, že ešte stále mi to dobre spieva. Dokonca mám pocit, že vďaka hlasovej pedagogičke Eve Banči sa mi spieva lepšie ako kedykoľvek doteraz. Neviem, dokedy to vydrží a neviem, dokedy mi tvárička a telíčko bude držať pokope, ale zatiaľ to ešte ide.

Aká je atmosféra v nitrianskom divadle?

Veľmi dobrá. Budeme mať novú riaditeľku a veľmi sa z toho tešíme.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Eva Pavlíková: Skončíš v pekle, písali mi ľudia. Najviac hejtu mi prišlo po výroku o veriacich Čítajte 

Nemusíte bojovať ako v národnom divadle?

Nie, ale kolegom vo všetkých sférach kultúry, či v národnom, či v galérii veľmi držím palce a som súčasťou otvoreného boja proti vedeniu nášho rezortu, lebo je to podľa mňa to najhoršie, čo kedy bolo, bez ohľadu na zriadenie.

Nekompetentní ľudia ničia to dobré, čo v kultúre existuje. Nesmieme byť k tomu ľahostajní.

Vždy ste boli taká bojovníčka?

Áno, to mám po mojom otcovi. On podpísal za socializmu rezolúciu proti vstupu sovietskych vojsk. Vyhodili ho zo strany, ale stále bojoval proti zlu a proti bezcharakterným ľuďom. Takže asi som to podedila po ňom, s tým sa nedá nič robiť.

Nebojíte sa, že otvoreným vyjadrovaním názorov stratíte časť divákov, ktorí tých súčasných nekompetentných volili?

Tí diváci, ktorí ma videli hrať v divadle, ktorí si ma vážia a majú ma radi, tak tí pri mne zostanú. Lebo úctu a vážnosť si nezískate nijako inak, len tým, že viete a ste dobrý v tom, čo robíte, aj keď majú diváci možno iný politický názor ako ja.

Hoci musím sa priznať, že sme terčom príšerných hejtov, nadávok, anonymných listov a udaní. Úsmevné je, keď mi do starých kráv nadávajú ženy staršie o desať rokov odo mňa.

Otázka je, či to nie sú trollovia skrytí za profily starších žien s mačičkami a kvetinkami.

No veď presne. Nadávajú mi do tupých svíň a liberálneho hnoja a neviem ako ešte, tie nadávky len tak nevymyslíte. Sú to podľa mňa ľudia, ktorí v živote neboli v divadle. Lebo ľudia, ktorí sú zušľachtili umením, by neboli schopní týchto hejtov.

Cieľom je rozdeliť spoločnosť a vytvárať nepriateľov či už z LGBTI alebo z umelcov, lekárov, novinárov. To všetko sa deje zámerne, aby spoločnosť nebola jednotná a aby bola ľahšie manipulovateľná. Ale zatiaľ to nesiem veľmi dobre.

Nebojíte sa, že slovná agresia prerastie do fyzickej?

Bojím sa občianskej vojny a ono sa to hrotí tak, že už je to na hrane. Ale keď sa s tým zmierime, rezignujeme a necháme to tak, tak si budú s nami robiť, čo chcú. Radšej stratím časť divákov, ktorej sa moje vyjadrenia nepáčia.

Keď sme bojovali za to, aby sa riaditeľom divadla stal víťaz výberového konania, bola som pyšná a dojatá, že sa toho zúčastnili moji najmladší kolegovia. Povedala som si, že už mám pokračovanie a môžem odísť so zdvihnutou hlavou.

Rozhovor vznikol pre programový magazín TV OKO/TV SVET.