Dajte mi ešte jeden klystír! Hypochonder, ktorý neverí vede, je lacná korisť

Drzá slúžka Tónka jednými dverami odchádza a druhými vchádza prestrojená za ďalšieho šarlatána, aký už z jej pána vytiahol slušnú fúru peňazí. Nenúka mu ďalšie klystíry a nehovorí o nezdravej slezine. Za všetkými ťažkosťami svojho pána Argana vidí pľúca. Choré pľúca môžu za to, že sa mu z úst dejú nadávky, aj za to, že sa mu po obede chce driemať. „Užívate aspoň raz mesačne panenskú krv?“ pýta sa slúžka v prestrojení za liečiteľa a sľubuje, že aj s jej pomocou zbaví Argana všetkých neduhov.

Keď tento komický výstup Molière písal, príznaky tuberkulózy už bezpochyby pociťoval. Ešte však netušil, že po odohraní štvrtej reprízy komédie s baletom s názvom Zdravý nemocný sa nebude vládať prísť ukloniť publiku a o pár hodín zomrie vo svojom dome.

A už vôbec nemohol tušiť, že hra o podvodníkoch, ktorí kupčia so zdravím a naivitou ľudí, bude natoľko aktuálna aj po vyše tristopäťdesiatich rokoch. Slovenské národné divadlo uviedlo inscenáciu Molièrovej hry Zdravý nemocný v réžii Pavla Viechu.

Zdravý nemocný bez WHO

Možností, akými by jedna z najslávnejších hier európskeho divadelného kánonu mohla na javisku našej prvej scény zaznieť v aktuálnych tónoch, je veľa. Na domácej aj zahraničnej politickej scéne sa z WHO stáva nadávka, kolabujúce slovenské zdravotníctvo nie je premiérskou témou a sociálne siete sú plné šarlatánov, ktorí bohatnú na neúčinných a často aj škodlivých nezmysloch. Veda dostáva výprask od hlúposti a niekedy to už dokonca nie je ani smiešne.

Napriek mnohým až rukolapným aktualizačným témam sa tvorcovia rozhodli nepoužiť žiadny presah do dneška a vytvoriť komédiu, ktorá bude iba baviť a v žiadnom prípade nie provokovať. Tento minutý potenciál možno časť publika zamrzí, je však vykúpený poctivou komikou a vynikajúcimi hereckými výkonmi.

Režisér Pavol Viecha, ktorý sa vo svojej doterajšej tvorbe venoval najmä autorskému divadlu, sa v prvom stretnutí so svetovou klasikou opiera najmä o herectvo súboru. Spolu s dramaturgom Martinom Krčom vytvárajú vzdušnejšiu úpravu a svet hypochondra Argana nechávajú jednou nohou vo svete, keď hra vznikla. Molièrova hra vznikla ako takzvaná komédia s baletom - žáner populárny na kráľovskom dvore Ľudovíta XIV. Tanečných výstupov a sprievodnej hudby síce v inscenácii nie je veľa, no celá scéna je koncipovaná ako baletná sála.

Pravidlá a zákony sa dajú ľahko preskočiť

Tanečné tyče pozdĺž celej šírky javiska slúžia najmä mladej Arganovej manželke Beline, ktorá poctivo trénuje v tanečnom trikote a tylovej sukni. Ohýba sa a predkláňa v ladných pózach, kým jej muž sotva vstane z kresla. Tyče sú však aj symbolom istých zábran, hraníc a zákonov, za ktoré by sa nemalo ísť. No z času na čas sa nájde niekto, kto ich hravo preskočí, inokedy sa šúcha po hrane, potom zas cez ne hravo spraví otočku.

Viecha sa nebojí využiť ani frašku, ktorá sa v závere prejaví ako prúd veľmi

nekorektného humoru. Kde-tu sa objavia moderné technológie ako prvok, ktorý prudko kontrastuje s historizujúcimi kostýmami a nájde sa aj priestor na improvizáciu, v ktorej si herci uťahujú sami zo seba. Toto všetko rozbíja pomyselnú čistotu a vytvára komplexnú komédiu, ktorá si na úplný koniec krvou na vreckovke hlavného hrdinu pripomenie aj svojho autora. V tomto všetkom vykonal Viecha dobrú a poctivú prácu.

Najviac sa však sústredí na prácu s hercami. Emil Horváth ako hypochonder Argan absolútne napĺňa očakávania, ktoré sú kladené na túto veľkú postavu.

Jeho komika nespočíva v karikatúre, ale v priam dychtivej a úprimnej snahe po zdravotných ťažkostiach. Horváth si ako Argan priam voľká v akomkoľvek náznaku zlého zdravia, no zároveň sa mu darí negatívnu postavu budovať najmä na svojej hlúposti a naivite.

Zábava, ktorá ničím neodradí a nevyruší

Ďalším silným prvkom inscenácie sú ženské herecké výkony. Jana Kovalčiková ako Belina vynikajúco stvárňuje mladú ženu, ktorá sa snaží čím skôr ovdovieť a zbaviť sa bremena nerovného manželstva.

K Arganovi sa správa ako k dieťaťu, tíši ho, obkladá vankúšmi, sľubuje mu ďalší klystír a ako baletka teší aj jeho oči. V pravú chvíľu sa však zmení vo vampa, ktorý má bujnú sexualitu a jasné predstavy o svojej budúcnosti. Ani pri jednej z týchto vecí manžela nepotrebuje.

Nemenej pôsobivé sú výkony Jany Oľhovej ako slúžky Tónky, ktorá v Molièrovej komédii zastáva stranu zdravého rozumu, a hosťujúcej herečky Kamily Heribanovej ako dcéry Angeliky. Heribanovej ženský a plný temperament je element, ktorý v SND v mladšej generácii chýba a činohre by prospelo, ak by sa mohla prejaviť aj vo výraznejších postavách.

Celkovo je Zdravý nemocný v SND kus, ktorý je určený pre širšie publikum, divákov bez väčších divadelných skúseností alebo dokonca pre divákov, ktorí prichádzajú po prvý raz. Prináša čistú zábavu, ktorá ničím neodradí a nevyruší.

Podobné inscenácie iste majú v repertoári svoje miesto. Ak ich nebude väčšina.