Napísal vyše dvoch desiatok básnických zbierok, prekladal verše Puškina a Byrona, T. S. Eliota aj Ginsberga, zaoberal sa antickou literatúrou.
Popredný slovenský básnik JÁN BUZÁSSY bude mať v apríli 90 rokov. Je svedkom posledného storočia, zažil vojnu, stalinizmus, okupáciu aj pád totality a nástup nacionalizmu, príchod tretieho tisícročia.
Hovorí, že básne začal písať, aby zachránil čistotu jazyka uprostred toho, ako ho deformoval a prznil totalitný režim.
„V 50. rokoch bola hrozná atmosféra, ale aj jazyk bol hrozný. Mal som bytostnú potrebu vytvoriť si v hlave akúsi alternatívnu realitu, uniknúť z toho, čo nás obklopovalo,“ hovorí. „Keď píšem, neviem, čo napíšem. Hľadám to, čo možno nie je.“
V rozhovore sa dočítate:
- ako prežil vojnu, aká bola stará Bratislava a prečo nemal rád poéziu,
- o tom, v akej atmosfére žila spoločnosť počas stalinských 50. rokov a ako sa propaganda valila na mládež,
- prečo sa rozhodol napísať prvé básne a stať sa básnikom,
- aké boli bohémske 60. roky medzi umelcami v Bratislave a čo stratil po okupácii v roku 1968,
- prečo píše nové verše a či plánuje vydať novú zbierku básní.
Čoskoro budete mať deväťdesiat rokov. Cítite sa na ten vek?
Neviem, čo to vlastne má byť. Že starnem, to cítim. Obmedzujem aj rozsah myslenia. Ak mám pri niečom pocit, že s tým nebudem mať nič do činenia, nechávam to bokom. To som však robil v literatúre vždy. Nemal som napríklad rád to, čo sa dnes nazýva fantasy, a tak som sa tým nezaoberal. To neznamená, že nesledujem správy, nečítam noviny. Mám rád detektívky, pretože detektívka je vlastne príbeh celého života, len opačne, začína sa smrťou, ale napokon sa musí vyriešiť.
A čo umelecké dielo?
Aj umelecké dielo vzniká preto, aby sa niečo vyriešilo. Vytvárame niečo, čo nie je. Je to tak aj pri písaní básní. Zjednodušene povedané, oproti programovým básňam stojí naivné básnictvo, teda, keď píšem, a neviem, čo napíšem. Hľadám to, čo možno nie je. Právo? Slobodu?
Správy váš nerozčuľujú? Koľko sa narozprávalo o tom, že už bude lepšie, že nebude vojen ani autokratov, a stále sme v tom.
Za minulého režimu to boli takpovediac socialistickí rozprávkari. Hovorili, že zavedú nový systém, kde sa toto všetko vyrieši. Figu borovú. Kresťanstvo to rieši tak, že zomrieme a potom bude všetko v poriadku, bude lepší svet.
Budúci básnik pred nástupom na vysokú školu. (zdroj: Archív J. B.)Tento rok je to súčasne 60 rokov odvtedy, ako vám vyšla debutová básnická zbierka Hra s nožmi v roku 1965.
Vidíte, to mi ani nenapadlo. Trvalo mi to dlho, kým som ju vydal. Nebol som socialistický človek. Môj otec bol četník za prvej republiky, bol presvedčený čechoslovakista a masarykovec. Jazdili vtedy ešte na bicykloch. Bol kriminalista a v 50. rokoch vystúpil z polície na vlastnú žiadosť, lebo pochopil, že úloha bezpečnosti sa zmenila.
Narodili ste sa v roku 1935, spomínate si na tie prvé roky?
Keď som sa narodil, ešte žil Masaryk aj jeho oponent Hlinka. Môj otec sa narodil ešte za monarchie. Naša demokracia nebola silná. Nemali sme úctu k človeku ako takému. Ešte tak poníženosť ku grófom, panstvu. Bol som len dieťa, keď sa rozpadlo demokratické Československo.
Básnik Štrpka: Už zase sme v čase, keď počúvame o zahnívajúcom Západe a zvrhlej kultúre Čítajte Trvalo to príliš krátko, nie?
Keď vzniklo Československo, spravilo zrazu, z ničoho nič, z 19. storočia 20. My, Slováci, sme na vlastnú republiku neboli pripravení. Pri jej vzniku sme ani nevedeli hovoriť po slovensky, každý hovoril len dialektom svojho kraja a s obmedzenou slovnou zásobou. Rozprával som sa kedysi s básnikom Emilom Boleslavom Lukáčom, ten okrem vlastných básní prekladal aj Baudelaira, Valéryho, Petőfiho, a hoci bol zo stredného Slovenska, vzdelaný evanjelik, hovoril mi: ja som sa po roku 1918 musel učiť slovenčinu.
Vy ste rodák od Považia, boli ste dedinské dieťa?
Narodil som sa v Kočovciach pri Novom Meste nad Váhom, lebo mama chcela porodiť doma, ale boli sme tam len niekoľko týždňov. Vrátili sme sa za otcom, ktorého prekladali na četnícke stanice na rôzne miesta, výhodou bolo, že som bol jedináčik. Tak sme boli na Podpoľaní, potom v Lučenci, no keď juh Slovenska v roku 1938 zabralo Maďarsko, preložili otca do Liptovského Mikuláša. Neskôr po vyhnaní Čechov zo Slovenska sa zistilo, že majú málo odborníkov, tak otec nastúpil do Bratislavy. To sa už četníci poslovenčili na žandárov.
Za prvej republiky v službe na bicykli, básnikov otec je druhý zľava. (zdroj: Archív J. B.)Spomínate si na obdobie vojny, bombardovanie Bratislavy?
Nie, pretože sme boli evakuovaní pre čoraz častejšie nálety. Chcel, aby sme boli v bezpečí a Záhorie bolo pokojnejšie, boli sme v Máste, to je dnes súčasť Stupavy, kým otec musel slúžiť v Bratislave. Ku koncu vojny sme šli s mamou do rodnej obce. Aj neskôr som do Kočoviec chodil na prázdniny. Považujem za dobré, že hoci som žil v Bratislave, neodtrhol som sa celkom od dediny. Pre človeka, ktorý píše, to bolo veľmi dôležité, lebo mám vzťah k farbám, vôňam, zmyslovým veciam, to ľudské vo fyzickom svete. Keď je človek mladý, je dobré byť na dedine, nemať okolo seba veľký svet. Mesto je chaotické.
Ján Buzássy (1935)
- Narodil sa v 10. apríla 1935 v Kočovciach, s rodičmi sa sťahoval na viaceré miesta, napokon vyrastal v Bratislave,
- v polovici 50. rokov 20. storočia zmaturoval, potom študoval knihovedu a slovakistiku na Univerzite Komenského,
- prvé básne publikoval na jar 1956 v Smene, knižne debutoval v roku 1965 zbierkou Hra s nožmi,
- v roku 1961 nastúpil ako redaktor mesačníka Mladá Tvorba, neskôr bol šéfredaktor, po okupácii 1968 časopis zrušili, pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, po páde komunizmu bol predsedom Asociácie spisovateľov Slovenska a šéfredaktorom obnoveného Kultúrneho života,
- je držiteľom početných ocenení za básnickú tvorbu, zatiaľ poslednou knihou je Reči bokom z roku 2022.
A čo Bratislava, aká bola vtedy?
Bolo tu veľa jednoizbových, malých bytov, kde sa celú zimu kúrilo drevom a uhlím, takže v meste bol veľmi ťažký vzduch. Bola oveľa menšia. Ale pyšná. Bratislavčan, to bol niekto. Bratislava bola malá, ale mala pekné veľké zaujímavé predmestia, to všetko je už preč.
Po nábreží som rád chodil peši z Líščieho údolia do mesta do redakcie. Za komunizmu zničili „proletári“ židovňu a zlikvidovali aj podhradie, ktoré bolo proletárske. To, čo dnes postavili na Vydrici, sú kasárne, veľa okien, hromada skla, je to hrozné, už len pozerať sa na to z električky. Niečo podobné postavili namiesto starej Petržalky.
