"Keď ideme na protesty a sú tam aj slovenské vlajky, cítim, že mám tu vlajku rád a som hrdý, že visí na budovách škôl, ale keď vidím štyri slovenské vlajky v niečej záhrade, bojím sa, o čo ide," hovorí komik FRANTIŠEK KOŠARIŠŤAN, známejší ako FERO JOKE.
Pracoval v nemocnici, učil v škole, dodnes chodieva za deťmi na onkológiu, venuje sa intelektuálne znevýhodneným ľuďom. Otvorene sa hlási k LGBTI komunite, a neraz preto čelil útokom. Jeho veľkou parťáčkou je border kólia Ťapka.
Séria rozhovorov o vlastenectve
Vlastenectvo – slovo, ktoré v sebe nesie emócie, históriu aj osobné presvedčenie. Niekto ho cíti v hrdosti na slovenské hory a doliny, iný v každodennej práci pre svoju krajinu. Ale čo to vlastne znamená byť vlastencom dnes?
V SME nám záleží na Slovensku, na tom, akým smerom sa uberá, aké hodnoty si ctí a ako sa v ňom žije ľuďom z rôznych kútov krajiny a s rôznymi skúsenosťami. Preto sme sa rozhodli pýtať. Rozprávali sme sa s ľuďmi rôznych profesií, veku a pohľadu na svet, aby sme pochopili, ako vnímajú vlastenectvo oni. Výsledkom je séria rozhovorov, v ktorých hľadáme odpoveď na otázku: Čo to dnes znamená byť vlastencom na Slovensku?
Ako sa vám žije na Slovensku?
Som rozčúlený a veľmi sa bojím, že tu nastáva normalizácia. Bojím sa o slovenskú kultúru a keď sa bojím o slovenskú kultúru, tak sa bojím aj o celé Slovensko.
Čoho konkrétne?
Som komik, ľudový zabávač a bojím sa toho, že mi ako umelcovi bude môcť niekto zakázať niečo robiť. Teraz môžem parodovať najmä verejne exponované osoby. Blíži sa to však k tomu, že to možno nebudem môcť robiť a ako divák možno nebudem môcť ísť do divadla na premiéru, ktorá bude musieť prejsť schvaľovaním ako za socializmu.
Mám pocit, že ideme týmto smerom, že politici nám budú diktovať, čo môžeme tvoriť a čo nie.
Ako umelec a ani ako občan nechcem byť obmedzovaný. Chcem robiť, čo robím a čo je slušné. Samozrejme ani ja nemôžem parodovať niekoho tak, že mu spôsobím ujmu.
V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo sa Fero Joke bojí na Slovensku normalizácie,
- ako sa vyhýba hejtu a čo mu ľudia najviac píšu,
- či má v živote dosť lásky,
- kedy sa ide zblázniť od radosti.
Kde máte hranicu toho, z čoho si ešte robiť vtipy a z čoho už nie?
Pri politikoch by nemala byť extra veľká hranica. Samozrejme tým nemyslím, že by sa malo na niekoho nadávať či si robiť vtipy z jeho vierovyznania alebo rasy, to v žiadnom prípade.
Snažím sa však viac si robiť žarty zo stereotypov, ktoré všetci vnímame. Idem už skôr týmto smerom.
Napríklad z paní predavačiek alebo bufetárok. Sú zlaté a aj ony pomáhajú fungovať tomuto štátu. Robím to tak, aby sa zasmiali aj ony, necielim na konkrétnu pani bufetárku zo Zlatých pieskov.
Ale aj mňa sa už dotýka "normalizácia", aj ja už musím dvakrát rozmýšľať, čo urobím. Pokiaľ ide o influencerov, som, myslím si, jediný na Slovensku, kto sa tak aktívne venuje politike a parodovaniu politiky, a myslím si, že je to veľmi potrebné.
Prečo?
