Ako rýchlo dokážeme prísť o vyspelosť, kultivovanosť, jazykové vzdelanie, chuť cestovať a prijímať cudzincov? Veľmi rýchlo, hovorí germanista a prorektor Univerzity Komenského pre medzinárodné vzťahy JOZEF TANCER.
Pred pár rokmi robil výskum s pamätníkmi trojjazyčnej Bratislavy, ktorí svoju mladosť prežili počas prvej republiky a boli zvyknutí na náročné študijné osnovy. Dnes má študentov, ktorí sú vystavení ideologickej hrubosti a vulgárnosti z najvyšších miest.
Myslí si, že univerzita ako inštitúcia nerobí dosť pre to, aby vyjadrila svoj postoj, keď sa v spoločnosti deje niečo nebezpečné. Keďže však politiku považuje za tému, ktorá na akademickej pôde nesmie chýbať, so študentmi o nej diskutuje pomocou literatúry, pozoruhodných úkazov v jazyku alebo aj teórií Immanuela Kanta, ktoré sú v niektorých historických chvíľach výrečnejšie, ako boli pri svojom vzniku.
Vidí, že Bratislava je dnes príťažlivá najmä pre študentov z Iránu, Indie a Bangladéša, no stále vidí cesty, ako a čím byť príťažlivým pre tých, ktorí sú našimi partnermi v Európskej únii.
V rozhovore sa dočítate:
- čo si kedysi mohla dovoliť stredná trieda
- akú životnú úroveň mali učitelia a aké bonusy mali
- ako rýchlo sa zo spoločnosti môže vytratiť vysoká životná úroveň a kultivovanosť
- aký svet sa mu otvoril pri štúdiu nemeckej literatúry
- ako sa nemeckí spisovatelia, vysokoškolskí pedagógovia, vysporadúvali s ideológiou
- ako nám ideológia zasahuje do jazyka
- čo si myslí o liste Ficovi
- čo si myslí o tom, že študenti sa dnes nevedia zorganizovať a prejaviť názor
- prečo má byť politika zásadná téma univerzity
- z akých krajín majú študenti záujem študovať v Bratislave
- čo môžeme vedcom a študentom zo sveta ponúknuť
Odkiaľ pramenila taká vysoká kvalita stredného školstva za prvej republiky?
Často sa stretávame s názorom, že úroveň stredných škôl bola za prvej republiky vyššia, ako je dnes. Ja si to nedovolím celkom tvrdiť. Skôr by som povedal, že školstvo malo vtedy iný profil.
Aj stredoškolskí profesori mali iný profil. Očakávalo sa od nich nielen to, aby boli dobrí pedagógovia, mali byť aj vedci a mali aj publikovať. Viacerí neskorší univerzitní profesori vtedy začínali svoju kariéru ako stredoškolskí učitelia.
Škola mala vtedy iný prístup k vzdelávaniu. Omnoho viac sa memorovalo, omnoho viac museli žiaci čítať a osvojovať si encyklopedické vedomosti.
Dnes už sa vytratil konsenzus, že vzdelaný človek má poznať dejiny literatúry, hudby a výtvarného umenia. Menej čítame a menej čítame klasické diela svetovej literatúry. Na druhej strane, viac sa dbá na to, aby boli deti kreatívne a vedeli kriticky myslieť.
Súčasné školy teda nie sú horšie ako vtedy, sú prosto iné. Takisto nezabúdajme, že prvorepublikové stredné aj vysoké školstvo bolo pomerne elitárske. Deti zo sociálne slabých vrstiev boli podpriemerne zastúpené.
Mne sa zdá pozoruhodné, že stredoškoláci čítali Goetheho v origináli.
To je pravda, je to pozoruhodné. Ale pozor, cieľom učenia sa cudzieho jazyka vtedy nebolo hovoriť v cudzom jazyku, ale čítať v ňom.
Moderný cudzí jazyk sa učil rovnako ako latinčina alebo stará gréčtina. Stredoškoláci vedeli čítať po anglicky, po nemecky, po francúzsky, ale rozprávať nevedeli. Rozprávať sa naučili len vtedy, keď odišli do zahraničia.
Vaši respondenti hovorili, že chodili na súkromné hodiny francúzštiny a angličtiny. To bolo tiež preto, aby sa naučili čítať?
Nie. To už bolo s cieľom, aby sa jazyk naučili aj používať.
Ako a kde ho mohli vtedy využiť?
Dobre situované meštiacke rodiny - nie extrémne dobre situované rodiny, prosto len stredná trieda - veľa cestovali. V zime nešli na lyžovačku do Nízkych Tatier, išli na lyžovačku do Davosu. Alebo šli do francúzskych Álp.
V lepšie postavených meštianskych rodinách bolo bežné darovať dieťaťu po zložení maturity takzvanú Maturareise. Ich destináciami bolo Taliansko, Francúzsko a boli už na to jazykovo pripravení. Patrilo to k výbave vzdelaného človeka, tak ako dnes hovoríme, že k výbave vzdelaného človeka patrí dohovoriť sa po anglicky.
Okrem toho, francúzština bola jazykom diplomacie a kultúrnych elít.
Človeku až zostane smutno, aké bolo vtedy Československou vyspelou krajinou.
Veľa ľudí vtedy nemalo auto. Ale mali šoféra, ktorý ich tam zaviezol. Mohli si ho najať.
Viete si predstaviť, aký by ste mali životný štýl, keby ste boli prorektorom vtedy?
Nadštandardný. V Archíve Univerzity Komenského máme zachované pracovné zmluvy profesorov za prvej republiky. Prvý riadny profesor germanistiky na UK František Kalda zarábal v roku 1933 51 600 korún československých. To bolo vtedy asi štyrikrát viac ako priemerný plat kvalifikovaného robotníka či úradníka. Predpokladám, že prorektori zarábali ešte viac než profesori.
Ak by sme vychádzali z dnešného priemerného mesačného platu asi 1400 eur, tak profesor Kalda zarábal na dnešné pomery 5600 eur mesačne. V rámci platu dostávali profesori rôzne príspevky na ošatné, knihy, cestovanie.
Vysokoškolský profesor sa teda mohol venovať výlučne vedecko-pedagogickej činnosti. Nemusel mať vedľajšie zárobky, ako je to dnes.
Spomínali sme súkromných učiteľov angličtiny a francúzštiny. Z akého dôvodu chodili do Československa? Ako sa tu ocitli?
Boli to rôzne osudy. Učitelia taliančiny, francúzštiny, angličtiny sa sem často vydali alebo priženili. Často to boli ženy, pretože ženy strednej vrstvy za prvej republiky zväčša neboli zamestnané a toto bola pre ne možnosť, ako si privyrobiť. Medzi nimi bola napríklad manželka sochára Roberta Kühmayera, autora Kačacej fontány na Šafárikovom námestí, ako Francúzka dávala hodiny francúzštiny.
Viaceré rodiny mali na francúzštinu švajčiarske guvernantky. Žili tu aj ruské šľachtičné. Nemali žiadne povolanie, ale vďaka výchove vedeli jazyky.
Mojím obľúbených prípadom je Elsa Grailich, sociálna demokratka a sufražetka, narodená v roku 1880. Ako novinárka bola zosieťovaná s rôznymi feministkami z Európy, vďaka znalosti jazykov s nimi čulo korešpondovala.
Pôvodom bola Rakúšanka, tu v Bratislave žila až do roku 1969. Oficiálne nemala takmer žiadny dôchodok, živorila z toho, že súkromne vyučovala angličtinu, francúzštinu a nemčinu.
Komunisti, ktorí po vojne nastúpili, vymietli okrem buržoázie aj spomínanú kultivovanosť. Nahradili ju kultúrou hrubosti. Ako dlho trvalo, kým sa úcta k ušľachtilosti, umeniu a viacjazyčnosti vytratila?
To sa dá zabiť veľmi rýchlo. Za pár rokov.
Kultúra umenia a viacjazyčnosti, ktoré meštianstvo a buržoázia podporovali, z Bratislavy zmizla za roky 1939 až 1948. Židia boli deportovaní a zavraždení, Nemci boli vyhnaní, Maďari presídlení, mešťania odsunutí na vidiek.
A tí, čo zostali, sa báli jazyky používať. Museli?
Áno. Oficiálna štátna kultúra, nové písané aj nepísané pravidlá boli také, že ľudia sa prispôsobili režimu. A my všetci sme za komunizmu ochoreli jednojazyčnosťou.
Viacjazyčnosť takmer nikto nepestoval vedome. Mnoho viacjazyčných rodín si povedalo: nechceme, aby mali naše deti problémy. Prispôsobíme sa.
Ak vedeli po slovensky, nepadlo im to zaťažko. No ak v rodine zostala nejaká babička, ktorá po slovensky nevedela, bolo ju treba upratať, aby nebola nápadná. Takže niečo, čo sa pestuje generácie, možno veľmi rýchlo zničiť.
Našťastie, niekoľko generácií spomienka na viacjazyčnosť ešte v rodinnej pamäti pretrvá, čo platilo najmä pre veľké mestá ako Bratislava alebo Košice. Tam sa generácia vnukov emocionálne identifikovala so svetom starých rodičov a dnes sú otvorenejší svetu ako iní.
Podobný prípad sú východoslovenské rodiny tých, čo odišli do Ameriky zarobiť peniaze. Dnes sa ich pravnukom nelení, zdvihnú sa a idú tiež. Majú to v rodinnej pamäti, že toto je recept. Ak to v rodinnej pamäti chýba, ľudia sedia doma a čakajú, že sa o nich postará štát.
Zisťujem, že aj študenti, ktorí pochádzajú z rodín s takouto jazykovou minulosťou, sú oveľa viac motivovaní ako ich spolužiaci.
Ste odborníkom na nemeckú literatúru. Ako vznikal váš vzťah k nej?
