Vo svojich obrazoch kombinuje fotografie, výšivky, maľbu. Na folklór a tradície sa díva kriticky. Vie, že jej diela môžu pôsobiť provokatívne, že v obrazoch vystrkuje rožky aj že im niekedy nerozumejú ani členovia jej vlastnej rodiny. Napriek tomu vraví, že k tvorbe pristupuje s vľúdnosťou a láskou.
"Poďme sa vzájomne liečiť, ošetriť rany, ktoré krvácajú celé generácie. Je tu veľa ľudí, ktorí vedia a chcú hovoriť o tom, čo ich trápi. Chcú hovoriť nahlas o toxických a boľavých veciach," vraví výtvarníčka ALEXANDRA HREHOVÁ, ktorá sa v roku 2023 stala jednou z finalistiek súťaže Maľba a aktuálne má svoju prvú samostatnú výstavu s názvom Past-viny.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo žije mimo veľkých miest a čím jej vyhovuje život na hranici Šariša a Zemplína.
- Kto sú ženy na jej obrazoch a prečo majú na tvári masky.
- Prečo sa rozhodla napodobňovať fotografie Karola Plicku.
- Ako do jej obrazov vstupuje generačná trauma a obavy z budúcnosti.
- Čím staršia generácia šikanuje mladšiu.
Žijete v Hanušovciach nad Topľou. Nelákalo vás presťahovať sa do väčšieho mesta, kde je koncentrované umenie a viac príležitostí?
Šesť rokov som žila v Banskej Bystrici, čo je veľmi príjemné mesto, a som veľmi otvorená tomu, čo mi moja budúcnosť prinesie. Nevylučujem život vo väčšom meste ani v zahraničí. Momentálne som však v situácii, že si veľmi vyberať nemôžem. Po ukončení školy som si, ako väčšina absolventov umeleckých škôl, musela nájsť bežné zamestnanie.
Som rada, že doma mám možnosť mať ateliér a venovať sa tvorbe, ktorú stále dotujem zo svojho zamestnania v kaviarni. Nateraz, ako čerstvej absolventke, mi vyhovuje, že mám svoj pokoj.
Vo vašej tvorbe je veľa folklórnych a prírodným motívov. Je pre vás dôležité aj to, v akom regióne pôsobíte?
Žijem na hranici Šariša a Zemplína, pôsobili na mňa oba vplyvy a chytilo sa na mňa aj rusnáctvo. Od ôsmich rokov som totiž pôsobila vo folklórnom súbore, ktorý prepájal všetko spomínané. Keďže v sérii Past-viny pracujem aj so svojimi osobnými témami, väzbami a koreňmi, prostredie je celkom určite veľmi dôležité. Je však možné, že keď sa budem venovať iným témam, už pre mňa nebude až také kľúčové.
Keď vravíte, že pracujete s osobnými témami, čo presne máte na mysli?
Na vysokej škole sa u mňa otvorila najmä veľká téma generačnej traumy, ktorá mi pomohla zorientovať sa v tom, čo vnútorne cítim, ale aj nájsť veľa možností pre moju tvorbu.
Pod generačnú traumu patria aj témy ženskosti, rodové stereotypy, prenášanie toxických vzorcov z generácie na generáciu. A nad tým všetkým je, ako sa s týmto všetkým vyrovnám ja sama. Ako budem pracovať s tým, čo mi cez ťažkosti, ktoré nechceli, nevedeli alebo nemohli vyriešiť, zanechali moji starí rodičia a rodičia.
V sérii Past-viny reflektujem aj neviditeľnú ženskú prácu, pohrávam sa so ženskou pasivitou, ktorú prináša folklór a ktorá sa aj jeho prostredníctvom ďalej šíri do spoločnosti. Pracujem so vžitými predstavami, že ženy nemajú príliš vyskakovať, majú byť ticho, byť cudné a tiché.
Na svojich sociálnych sieťach zdieľate, ako vaše maľby vznikajú. Samotným maľbám predchádzajú štylizované fotografie vás v kroji. Prečo je to tak?
Na začiatku obrazu je u mňa nejaká idea alebo koncept, ktorý si zvyčajne načrtnem. Až potom si oblečiem šaty podobné kroju alebo jeho časti a na nejakých konkrétnych miestach nafotím sériu fotografií. Neraz ich aj dosť kolážujem a inak upravujem, aby boli čo najbližšie k mojej pôvodnej predstave. A podľa týchto fotografií potom vzniká maľba.
