Toto už nie je hra. Keď dieťa nalieha na blízkych, aby sa nehádali

Detské vnímanie neradno podceňovať. Aj zdanlivá maličkosť sa môže zahniezdiť v hlave a zamávať dieťaťom. Tak, že si aj po dlhých rokoch vybaví do detailu situáciu, ktorá ho vtedy tak zneistila. Prečo sa mama tak tajnostkársky odvrátila a čosi tlmene hovorila kamarátke? Prečo mala taký meravý výraz v tvári, keď ma zbadala, ako ju spýtavo pozorujem?

Podobné spomienky na detstvo si možno vybavila česká scenáristka a režisérka Beata Parkanová. A možno nie. V každom prípade nakrútila film, v ktorom detskú hrdinku obklopuje kríza vo vzťahu mamy a otca.

Nazvala ho Svetielka.

Čakanie na príležitosť

Šesťročná Amálka leží vo svojej izbe a z útrob domu sa ozývajú naježené hlasy dospelákov. Malé sympatické dievča zabíja čas, zdá sa, že už je jej osamote dlho. A tak sa vydá na prieskum situácie.

Žiari nevinnosťou a energiou zvedavého dieťaťa.

Rodičia však akosi vyhasínajú. Nedokážu sa navzájom normálne rozprávať, unikajú pred sebou. A Amálke sa zdá, že sa v nej vynára čudný pocit. Neistota, ohrozenie, obavy...

Ešte že má starých rodičov. Aspoň s nimi je zábava.

Aby nedošlo k omylu, priamo k Amálke sa nikto nespráva zle. Nekomunikujú s ňou kričaním, nečastujú ju výchovnými, nedávajú jej najavo, že ich nezaujíma.

Tých dospelých však aktuálne zamestnáva čosi iné. Natoľko, že Amálka musí čakať na svoju príležitosť.

Aby nedošlo k inému omylu, aj keď sa k dieťaťu nik nespráva surovo, tie drobné momenty, keď ju niekto zahriakne či napomenie, dokážu zraniť. Dôjde k nim len párkrát. Vždy je to, dajme tomu, istý prehrešok, ale Amálka zaň schytá hubovú polievku od ľudí, ktorí sú vlastne pôvodcami jej "previnenia".

Cíti to ako nespravodlivosť.

Veronika Žilková stvárňuje starú mamu. (zdroj: CinemArt SK)

Nehádajte sa!

Režisérka Beata Parkanová má za sebou dva celovečerné filmy a oba vzbudili pozornosť. Debutovala snímkou Chvilky, za ktorou nasledovalo Slovo. Teraz sú to Svetielka, opäť čosi iné. No opäť prezrádzajú autorkin cit pre mapovanie vnútorných stavov človeka cez presvedčivo zinscenované situácie, ktoré majú charakter bežných.

Vo Svetielkach sa zdanlivo nič veľké nedeje. Nie je to film poskladaný z vyhrotených dramatických momentov. A predsa je tam pár chvíľ takpovediac obyčajne vyhrotených. Obyčajne v tom zmysle, že také zažil azda každý z nás. Neraz. V detstve si chtiac-nechtiac uložil v sebe, i keď si to rodičia ani nemuseli všimnúť.

Príbeh sa odohráva počas jedného letného dňa a sleduje predovšetkým malé dievča. No čo sa týka váhy slov, tú majú predovšetkým tie dospelácke. V rozhovoroch, ktoré sa konajú najmä za zatvorenými dverami alebo kdesi bokom, kým Amálku pošlú hrať sa do bezpečnej vzdialenosti.

Bolo by to znesiteľné, keby sa po tých utajovaných debatách vrátilo zase všetko do starých koľají. No akosi to nefunguje. Len so starými rodičmi je ešte celkom pohoda.

Lenže starká v tom svojom nezadržateľnom prúde slov až pričasto lamentuje nad svojou dcérou. Nepáči sa jej, ako sa správa. Azda to ani nemyslí zle, ale do Amálky sa to všetko zapisuje. (A kedysi sa tá nespokojnosť zapisovala do jej dcéry.)

Aspoň že starý otec sa snaží s humorom udržiavať rovnovážny stav, aby reči starkej neprevážili a nepovláčili ich po zemi. A tak sa navzájom neškodne doťahujú.

Amálka však v jednom momente napriek tomu zo seba dostane: Nehádajte sa!.

Dospelý pozorovateľ by ich „doťahovačky“ ako hádku nevyhodnotil, no jej vnútorná stabilita je už naštrbená. Nepokojná situácia doma podmyla jej istoty a tie sa začínajú rúcať. Možno aj preto sa pri hre posadnuto snaží postaviť pyramídu z kameňov či zo šišiek.

Malý film o veľkých pohyboch

Beata Parkanová to citlivo pozoruje a veľmi dobre sa osvedčila vo výbere hereckej zostavy. Mnohé záviselo najmä od výkonu detskej predstaviteľky a Mia Bankó svoju úlohu zvládla. Je detsky bezprostredná, miestami presvedčivo zasnívaná, zamyslená, srdečne ľúbiaca, zmätená aj protivná.

Mia Bankó v hlavnej úlohe. (zdroj: CinemArt SK)

Bezproblémovo dopadol aj výber dospelých hercov (Martin Finger a Veronika Žilková ako starí rodičia, Marek Geišberg a Elizaveta Maximová ako rodičia). Prejav hercov mohol byť o to presvedčivejší, že sa mohli zachytiť dobrých dialógov (Parkanová je aj scenáristkou).

Vďaka tomu všetkému nepôsobia Svetielka ako kŕčovitý konštrukt, ktorému verí azda len sám autor. Alebo ako Amálkina stavba z kamienkov, ktorá nie a nie stáť.

Parkanová postavila svoje rozprávanie na detskej hrdinke a pracovala s veľmi úspornou dĺžkou 78 minút. Postavy Amálkiných rodičov tak ostávajú skôr v náčrtoch a nie je úplne zrejmé, čím presne si prechádzajú. Isté je len to, že sa jeden druhému odcudzujú.

Kameraman Tomáš Juríček v kontraste so znepokojivým dianím vytvára obrazy s lákavým slnečným svetlom. Vytvára dojem bezstarostného detského letného prežívania. Z obrazov cítiť útulnosť dlhých letných dní ako stvorených na výlety či potulky záhradnými zákutiami.

To všetko je pre dieťa príjemnejšie, ak to robí v spoločnosti niekoho blízkeho. A cíti tak bezpečie rodinnej súdržnosti. Amálka tieto pocity, zdá sa, ešte má. Ale rozvírili sa v nej už aj ďalšie, a tie sú znepokojivé.

Jej svetielko slabne.

Ani Svetielka nežiaria ako veľký filmový ťahák. Sú nenápadné. Ale je to vydarený malý film.