Ľudia sa vďaka Šimonovej účasti v Let' s Dance naučia vymeniť ľútosť za súcit, hovorí liečebný pedagóg

Televízie by intelektuálne znevýhodnených nemali brať ako objekt záujmu pre diváka, ale ako rovnocenných partnerov, myslí si liečebný pedagóg a divadelník ERIK FORGÁČ.

Práve účasť Šimona Jakuša, herca s Downovým syndrómom, v tanečnej šou Let’s Dance môže zmeniť spôsob, akým verejnosť vníma intelektuálne znevýhodnených ľudí.

„Ľudia sa prirodzene naučia vymeniť ľútosť za súcit,“ myslí si Forgáč. „Súcit so sebou prináša nádej, túžbu spoznať iného človeka. Práve to prinesie Šimonova účasť."

Diváci sa na Šimona podľa neho nebudú pozerať ako na „chudiatko“, ale ako na človeka. A tak by sme k tomu mali pristupovať všetci. „Znevýhodnených totiž stále nevnímame ako seberovných,“ hovorí.

Erik Forgáč je jeden zo zakladateľov občianskeho združenia Up-Down syndrom, pod ktorým funguje aj divadlo Dúhadlo, v ktorom vystupuje aj Šimon.

Šimon Jakuš sa stane prvým intelektuálne znevýhodneným účastníkom v Let’s Dance. Je rok 2025, nie je to neskoro?

Nad podobnou otázkou sme sa zamýšľali aj v našom združení.

Povedal by som, že do roku 2010 sme mali na mnohé veci na Slovensku dobre našliapnuté: v zdravotníctve, školstve, sociálnych službách. Veľmi pekne bola rozbehnutá integrácia, ktorá zotrvala v spoločnosti do súčasnosti.

Na Slovensku sa dá však ťažko hovoriť o inklúzii. Proces integrácie smerom k inklúzii je pomalý a neprináša želané výsledky. Stále sme ako spoločnosť nenaplnili základné potreby pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ideme len po povrchu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Dúfam, že diváci pochopia, že viem hrať aj niekoho iného ako Wolfiho, hovorí Šimon Jakuš Čítajte 

Ako sa pozeráte na zobrazovanie ľudí s intelektuálnym znevýhodnením v televíziách na Slovensku?

Okrem epizódnych rol som nepostrehol, že by dostávali šancu. Ak nerátame bežné relácie či reportáže, kde sa objavujú pravidelne. No dať niekomu pracovnú príležitosť pre jeho talent, je skôr výnimočné.

Napríklad v USA sú organizácie, ktoré od 80. rokov bojujú za to, aby ľudia s intelektuálnym a iným znevýhodnením dostávali viac príležitostí práve vo filmovom odvetví.

V tomto smere však musíme ešte ako spoločnosť dozrieť.

No aj tak som vďačný, že sa Šimon teraz dostal do šou. Je síce pionierom, no ani vo svete to nie je samozrejmosť. Nespomínam si, že by v kreatívnom priemysle bol nejaký veľmi známy herec so zdravotným znevýhodnením.

Ešte stále sa deje, že vo filmoch hrajú ľudí so zdravotným znevýhodnením intaktní herci (bez znevýhodnenia, pozn. red.), ktorí sa do úlohy nacítia, zistia si informácie. No vnímam pozitívne tendencie obsadzovať znevýhodnených hercov a nehercov, hlavne vo filmovom priemysle západných krajín.

U nás sa zviditeľnil Šimon v markizáckom seriáli Dunaj. Môžeme tak hovoriť o akomsi začiatku tohto trendu na Slovensku?

Šlo o náhodu, za čo patrí vďaka kreatívcom v seriáli, ktorí dali Šimonovi viac než len epizódnu postavu. Divák tak mal šancu ho nacítiť a spoznať bližšie jeho charakter.

Len čo dáme znevýhodneným príležitosť, spoznáme ich ako ľudí a otvorí sa nám množstvo dverí. Šimon si počas účasti v Dunaji získal mnohých fanúšikov a je to aj vďaka času, ktorý strávil na televíznej obrazovke. Aj keď, samozrejme, hral, hovoril repliky a bol štylizovaný do určitej postavy.

Okrem toho je znevýhodnenie pre ľudí svojím spôsobom fascinujúce. Už 18 rokov pracujem s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením a stále sa stretávam s tým, že verejnosť prirodzene zaujímajú, no nemajú priestor sa o nich viac naučiť.

No televízie by intelektuálne znevýhodnených nemali brať ako objekt záujmu pre diváka, ale ako rovnocenných partnerov.

Teraz bude Šimon v tanečnej šou sám za seba, nebude nikoho hrať. Budú sa na neho ľudia dívať inak?

Ideme do reality. Som veľmi zvedavý na reakcie, pretože diváci ho teraz uvidia v jeho plnej kráse, aj s jeho nedokonalosťami. Chcem to však vyzdvihnúť, pretože v súčasnosti staviame veľmi na výkone a dokonalosti, no vďaka nemu uvidia diváci prirodzenú ľudskosť.

Prinesie to množstvo výhod. Ako spoločnosť môžeme byť za to veľmi vďační. A to práve v tomto období, keď sa nachádzame v ťažkej spoločensko-politickej situácii. O to bude jeho účasť silnejšia.

Šimonova účasť v šou prinesie podľa liečebného pedagóga Erika Forgáča množstvo výhod. (zdroj: Archív E.F.)

Televízia Markíza uviedla, že Šimon má ukázať, že tanec je pre každého – bez ohľadu na prekážky či stereotypy. Aké stereotypy môže jeho účasť búrať?

Určite celospoločenskú nevedomosť o ľuďoch s mentálnym znevýhodnením. Vďaka šou sa ukáže reálnosť Šimonovho prežívania.

V minulosti u nás, ale aj všade vo svete, boli totiž podobní ako Šimon dehumanizovaní: skrývaní v zariadeniach, ktoré boli ďaleko od spoločnosti, išlo o hanbu. Myslím si, že tento pocit hanby do istej miery akosi stále pretrváva, napríklad ak má niekto v rodine člena s určitým znevýhodnením.

Práve Šimon dodá odvahu mnohým rodinám, v pozitívnom zmysle slova, bojovať za svoje práva, nebáť sa. Ukáže, že môžu viesť život aj v centre spoločnosti, nielen na okraji. Ide o výzvu aj pre rodinu a rodičov, aby mali odvahu s nimi pracovať a požadovať od spoločnosti a systému ako takého pomoc.

Všetko totiž nemôže zostať len na pleciach rodiny či sociálnych zariadení. Štát sa bohužiaľ stará a zaujíma veľmi málo. Osobne poznám rodičov, ktorých deti sú stále doma, hoci sú dospelé. Nemajú sa kde stretávať, majú slabú podporu.

Na Slovensku totiž máme len inkluzívne prvky. Napríklad v školách sa na deti so znevýhodnením zabudlo. Dostanú asistenta a musia sa prispôsobiť danému stavu v škole. Nielenže by to tak nemalo byť, práve naopak, mali by sme ťažiť z toho, čo človek so zdravotným znevýhodnením prináša.

Čo to je napríklad?

Dokáže scitlivovať spoločnosť, ako aj ukazovať, že sa netreba hanbiť za znevýhodnenie. Podpora pre takéto dieťa je však na Slovensku veľmi malá.

Napríklad umelecké terapie sú nadstavbou, ktoré štát nepreplatí, pritom aj vďaka nim môže človek nadobudnúť jedinečné životné zručnosti.

Okrem toho neexistujú pracovné príležitosti pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Môžeme hovoriť o chránených dielňach, za ktoré sme vďační, no väčšinu voľnočasových či pracovných aktivít supluje neziskový sektor, ktorý je u nás našťastie rozvinutý. Preto ma mrzí, ako je démonizovaný a očierňovaný, pritom je nenahraditeľný.

Môže Šimonova účasť zmeniť spôsob, akým verejnosť vníma intelektuálne znevýhodnených?

Jednoznačne. Už len vďaka autenticite. Ľudia sa prirodzene naučia vymeniť ľútosť za súcit.

Mám na mysli ľútosť v negatívnom slova zmysle: strach z niečoho nového, zo znevýhodnenia, ktorý bol do nás vštepovaný.

Súcit však so sebou prináša nádej, túžbu spoznať iného človeka. Práve to prinesie Šimonova účasť.

Diváci sa na neho nebudú pozerať ako na „chudiatko“, ale ako na človeka. Uvedomia si, že možno aj vo svojom okolí majú niekoho, ako on, a budú viac všímaví.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Farkašová z Let´s Dance: Snažili sa vo mne vyvolať pocit menejcennosti Čítajte 

Myslíte si, že budú diváci k Šimonovi féroví a neskĺznu pri hlasovaní do ľútosti?

Nemôžeme tomu úplne zabrániť. Asi sa tomu nevyhneme. Určite ho budú diváci podporovať aj preto, že je „zlatý“. No zároveň je aj veľmi šikovný. Ale nebude prvý ani posledný, kto sa pomýli v tanečných krokoch. A práve vtedy by mala prísť férovosť. Je to aj pre Šimona skvelá škola. Často sa s ním rozprávame aj o tom, že k životu patria výzvy, aj pády.

Spätná väzba, či už pozitívna alebo negatívna, vie človeka posúvať dopredu.

Šimon je hercom, ale aj šikovným športovcom. Čo mu môže účinkovanie v šou priniesť?

Paradoxne práve voľnočasové aktivity suplujú pre ľudí ako Šimon pracovné príležitosti. Šimon okrem toho, že je excelentným športovcom, začal hrať v divadle Dúhadlo. To bolo na počiatku jeho túžby stať sa hercom. Nešlo o školu či systémovú pomoc, ale voľnočasovú aktivitu, ktorá v ňom vzbudila a podporila túžbu hrať, a rodičia ho v tom podporili.

Už teraz má množstvo fanúšikov, je to aj vďaka Dunaju. Najväčšou výzvou preňho bude teraz udržať si autenticitu a pocit pohody. Budeme mu v tom pomáhať my aj rodičia, spolužiaci, priatelia.

Okrem toho môže aj on vďaka svojej popularite podporiť ostatných vo svojom okolí.

Herec Ján Koleník je pre Šimona veľkou inšpiráciou. (zdroj: Archív Šimona Jakuša)

Aké by bolo ideálne zobrazovanie napríklad ľudí s Downovým syndrómom v médiách, aby sa zachovala rovnosť a neposilňovali sa stereotypy?

Cestou nie je včleňovať znevýhodnených ľudí do systému majoritnej spoločnosti, ktorá nedbá na znevýhodnenie ako také, ale vytvoriť nové prostredie, ktoré je rovnocenné pre každého.

Rovnako je potrebné ukázať, že ľudia z médií myslia na človeka so zdravotným znevýhodnením. So Šimonom sa často stretávame s tým, že ľudia chcú od neho rozhovor. No málokedy mu pošlú otázky dopredu, čo by veľmi pomohlo, aby sa mohol pripraviť.

Sú nejaké štandardy, ktoré by mala televízia dodržiavať?

Televízne šou hrajú vždy na emócie, no nemyslím si, že by mali prekročiť istú hranicu. Určite by bolo vhodné, keby z televízie viac komunikovali so Šimonovými rodičmi, prípadne si prizvali nejakých odborníkov.

Uvidíme, ako sa k tomu postavia organizátori, no povzbudzujem ich. Máme množstvo odborníkov, ktorí vedia školiť, či dať rady, ako pracovať s ľuďmi s intelektuálnym znevýhodnením, ale sú tu aj rodičia, ktorí svoje deti poznajú najlepšie.

Ako to vnímajú Šimonovi rodičia?

Ide o veľkú školu a obrovskú príležitosť dať čiastočnú slobodu svojmu dieťaťu. Je totiž náročnejšie dopriať slobodu dieťaťu so zdravotným znevýhodnením, než tomu, ktoré žiadne nemá.

Pri tom množstve sklamaní zo systému, a sociálnych služieb, ktoré sú poddimenzované, majú rodičia šancu načerpať niečo pozitívne: že ich dieťa má šancu nájsť si prácu, byť samostatné a spravodlivo ohodnotené.

Keď rodič vidí, ako je dieťa prijaté v spoločnosti, máme vyhraté všetci. Je to nádej pre našu spoločnosť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nechce byť atrakciou pre svoje znevýhodnenie. Chce, aby zaňho hovoril talent a schopnosti Čítajte 

Bude niekto pri Šimonovi a pomáhať mu v príprave Let’s Dance?

Nie som v organizačnom tíme, no zatiaľ o tom neviem, ale možno sa to už časom zmenilo. Zo združenia konzultujeme so Šimonovými rodičmi niektoré kroky. Nedávno sme sa zhovárali o tom, že budú trvať na tom, aby dopredu dostával viaceré informácie, napríklad k rozhovorom.

Je však dôležité, aby nedošlo opäť k segregácií či k tvorbe špeciálnych podmienok pre Šimona.

Let’s Dance je relácia, ktorá je vysielaná naživo, nebude to pre Šimona stresujúce?

Určite áno, no Šimon má našťastie skvelý podporný systém vo svojej rodine aj v nás.

Niekto musí byť tým prvým, kto prebije bariéry. Ak sa aj stane nejaká chyba, či nedokonalosť, je to prirodzené. Každý z nás potrebuje do života výzvy, aj Šimon.

Veľkou súčasťou šou ako Let's Dance je aj bulvár, ktorý pristupuje k účastníkom častokrát surovo, rovnako hrá hlavne na emócie. Ako sa s týmto dá vyrovnať?

Bulvár taký vždy bol a zrejme aj bude. Aj keď má Šimon dobrý podporný systém, zrejme sa mu nevyhne.

Pri zobrazovaní intelektuálne znevýhodnených ľuďoch však často chýba kritické myslenie, ktoré je potrebné budovať.

Sú ľudia, ktorí čerpajú informácie hlavne z bulváru. No na druhej strane máme médiá, ktoré prinášajú relevantné informácie aj na túto tému.

Verím, že v konečnom dôsledku ľudia uveria relevantným zdrojom, a nie informáciám, na základe ktorých si budú šepkať klebety.

Niekedy je cennejšie skúsiť si veci na vlastnej koži než počuť tisíc slov. Môžeme napríklad navštíviť kaviareň či reštauráciu, kde pracujú ľudia so znevýhodnením, vyhľadať chránenú dielňu vo svojom okolí, alebo zájsť do divadla, kde účinkujú.

Ako môže jeho účasť pomôcť iným znevýhodneným ľuďom?

Otvorí dvere príležitostí. Tých je pre intelektuálne znevýhodnených ľudí veľa, no nám ako spoločnosti chýba odvaha a dôvera. Budem rád, keď sa začne viac hovoriť o systéme podpory pre intelektuálne znevýhodnených ľudí. Nemyslím tým však invalidný dôchodok.

Forgáč s hercami a herečkami divadla Dúhadlo. (zdroj: Archív E.F.)

Ľudia ako Šimon zároveň nemajú príliš veľa možností, napríklad pri štúdiu. Na špeciálnych školách sa venujú pomocným prácam, no ak by ich bavilo niečo iné, nemajú priestor.

Presne. Zhovárame sa o integrácii a inklúzii, no všetci zvyčajne skončia na jednej škole s odbormi pomocných prác. Po skončení štúdia sa ich rodičia snažia udržať v tomto systéme čo najdlhšie tým, že pokračujú v študovaní iného odboru. Robia tak pre rutinu a harmonogram, no nejde o trvalé riešenie.

Nemalo by byť všetko na pleciach rodičov a rodinných príslušníkov.

Ak dieťa ako Šimon dostane od narodenia pomocnú ruku v podobe terapií, má otvorenú cestu k iným možnostiam. S takýmito deťmi treba pracovať: napríklad s ich rečou, pohybovými aparátmi, pamäťou. Aj toto supluje neziskový sektor, nejde o dostupnú systémovú pomoc.

V niektorých mestách je ponuka umeleckých terapií dostupná, no ide najmä o mestské časti, čiže ak niekto pochádza z dediny či z menšieho regiónu, je na rodičoch, ktorí musia logisticky riešiť ako, kedy a kde dieťa dopravia. Zostáva to teda zase na ich pleciach.

Prichádza Šimonova účasť v najsledovanejšej televízii teraz aj preto, že sme ako spoločnosť otvorenejší a citlivejší k ľuďom so znevýhodneniami?

Postupne odhaľujeme ich talenty, sny, zisťujeme, že môžu byť prínosom. Sme viac vyzretejší a citlivejší.

Napríklad nedávno som zaregistroval, že v Banskej Štiavnici otvárajú kaviareň, kde budú pracovať len ľudia so zdravotným znevýhodnením. A takýchto príkladov je po celom Slovensku viac. To, čo bolo kedysi nepredstaviteľné, je realitou. Vidíme to aj v našom divadle Dúhadlo, kde sa počas rokov vystriedali mnohí dobrovoľníci, či rodinní príslušníci hercov a herečiek.

Vyrástla nám nová generácia, ktorá má osobnú, vzťahovú skúsenosť s intelektuálne znevýhodnenými ľuďmi. Z prvej ruky videli, že „nehryzú“, neboja sa inakosti, ale naopak, rátajú s ňou. Tento svoj pohľad ukazujú aj vo svojom terajšom pracovnom prostredí.