Bolo to v roku 1908, keď sa v nemeckých novinách Blätter für Bibliophilen objavila zvláštna správa. Týkala sa policajného záťahu, ku ktorému došlo v Prešporku. Namierený bol proti tamojšiemu vydavateľstvu, ktoré sa špecializovalo na produkciu pornografickej literatúry.
Záťah sa týkal „veci rozširovania obscénnych obrazov a spisov“, vydavateľstvo bolo v živom styku so zvyškom monarchie a polícia „prostredníctvom domových prehliadok a vďaka zhabaniu poštových zásielok získala značne priťažujúci materiál“.
Nemecké noviny, ktoré priniesli správu, patrili jednému z najznámejších vydavateľov erotickej literatúry Willymu Schindlerovi.
Existencia pornografického vydavateľstva v Prešporku, ktoré na začiatku 20. storočia produkovalo sadomaso tituly, bola donedávna úplne neznáma. Dokladá, že pornografia tu je už storočia. Hoci spočiatku niesla politické posolstvá, už za čias Štúra skĺzla do konzumu.
Jedna z kníh vydavateľstva Hartleb, opisuje dobrodružstvá v sadomaso penzióne.Sadomaso v Prešporku
„Vydavateľstvo sa volalo Hartleb a dnes ho poznáme vďaka údaju na titulných listoch, kde sa uvádza ako miesto vydania Pressburg,“ hovorí Ivona Kollárová z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. „Vydalo približne tridsať eroticko-pornografických bibliofílií medzi rokmi 1905 až 1910. V jeho pozadí stál niekdajší major holandskej koloniálnej armády Hermann Hartleb a produkcia sa orientovala výlučne na knižky s pornografickým obsahom.“
Historička objavila prípad tajomného vydavateľstva v našom hlavnom meste a svoje zistenia nedávno publikovala v štúdii.
Oficiálne dejepisectvo ani historici kníhtlačiarstva si existenciu tohto subjektu dosiaľ nevšimli.
Ide zatiaľ o jediné známe vydavateľstvo pornografickej literatúry na našom území z obdobia pred vyše sto rokmi.
Keď som spala na seňe, prišlo ku mne strašeňie. Bartók zapísal aj erotické a vulgárne slovenské ľudové piesne Čítajte „Bratislava bola od 18. storočia živým centrom knižnej kultúry,“ približuje historička. „Sídlili tu kníhtlačiarne, vydavateľstvá a kníhkupectvá. Môžeme sa na ňu pozrieť ako na súčasť európskej siete knižného obchodu so silným prepojením nielen na Viedeň a Budapešť, ale aj na nemecké veľtrhové centrá ako Lipsko. Obchod s pornografiou predstavoval v tomto období podobnú sieť a Hartlebovo podnikanie bolo jeho súčasťou.“
Vydavateľstvo Hartleb stihlo až do policajného záťahu a zhabania pornografických kníh zásobovať zvyšok krajiny. Pôsobenie ukončilo ešte pred prvou svetovou vojnou.
Medzi titulmi sú klasické aj menej známe diela pornografickej literatúry, vydalo aj dielo markíza de Sade a prevádzkovalo edíciu, v ktorej pozadí stál sekretár známeho autora pornografických románov Leopolda von Sachera-Masocha.
Knihy sú v nemčine, ktorou vtedy hovorila aj väčšina mesta. Zdobí ich navzájom podobná grafika, napríklad ilustrácie paničiek trestajúcich bičíkom pánov či rozmarné dobrodružstvá v sadomaso penzióne.
Prešporok v druhej polovici 19. storočia, grafika Ludwiga Rohbocka a rytca Juliusa Umbacha. (zdroj: Slovenská národná galéria, SNG, inv. č. G 14221)Výtlačky sú dnes ťažko dostupné, dva zdigitalizované kusy sme našli v Austrálskej národnej knižnici, ktorá spolupracuje s Britskou knižnicou. V slovenských knižniciach sa podľa našich informácií aktuálne žiadna produkcia od Hartleba nenachádza.
Zahalené v hmle
„Mohli by ste milovať dievča, ktoré ešte doma trestajú ako nejakú školáčku? Bola by som pre vás žiaduca aj v prípade, že ma otec doteraz fyzicky trestá? - Viac než ktorékoľvek iné dievča, Katka. Ako som vám už vravel, v sedemnástich rokoch človek ešte potrebuje výchovu. - Dobre, ale pomocou prúta? - V prípade potreby aj pomocou prúta.“
Úryvok pochádza z knihy z Hartlebovej produkcie a dej pokračuje, pričom prút je narážka na sadomasochistické techniky, no výraz v nemčine súčasne označuje aj mužský pohlavný úd.
Titul z vydavateľstva Hartleb v dobovom knižnom katalógu. (zdroj: British Library)Samotné vydavateľstvo Hartleb zostáva zahalené otázkami. Objavili sa aj názory, že firma Hartleb v skutočnosti neexistovala a knihy obsahovali falošné impresum, teda vydavateľský údaj na obálke, prípadne, že firma mohla byť len kamufláž pre iného vydavateľa na pornografickom trhu alebo filiálkou, tlačiarňou či distribučným skladom neznámeho väčšieho podniku.
Historička však podotýka, že zmienka o vydavateľstve sa nachádza aj v Polunbi-Katalog, čo bol dobový policajný súpis podozrivých a nemravných kníh zo začiatku 20. storočia.
„Pôsobenie Hartlebovho vydavateľstva je dnes v akejsi hmle,“ pripúšťa historička. „Máme k dispozícii niekoľko faktov, ale aj zopár nejasností a nad nimi sa naozaj vznáša veľa otáznikov. No stále máme správu o reálnej protipornografickej ofenzíve polície v Uhorsku a o razii v reálnom bratislavskom vydavateľstve, čo môžeme považovať za indíciu, že Hartlebovo podnikanie tu v nejakej podobe naozaj bolo. Viac odpovedí hádam v budúcnosti získame výskumom v policajných archívoch z tohto obdobia.“
Bohatá produkcia
Ivona Kollárová uvádza tri desiatky dosiaľ známych titulov z dielne vydavateľstva Hartleb.
Niektoré však mali viac vydaní a do úvahy možno brať aj ďalšie tituly, ktoré síce neuvádzajú meno Hartleb, ale mohol stáť za nimi, čo naznačuje porovnanie sadzby.
Medzi prvými zväzkami bol Diabol v tele od francúzskeho novelistu a dvojitého tajného agenta Andrého de Nerciat, ďalej sadomasochistický román Eduarda Droza pod názvom Die Kallipygen. Ďalším zväzkom bola Sadova Filozofia v budoáre.
Mnohí autori zostávajú neznámi. Kollárová napríklad upozorňuje, že jedným z najvydávanejších Hartlebových autorov bol Konrad Schaumburg. Žiadny Schaumburg v skutočnosti neexistoval, skrýval sa za ním zrejme drážďanský profesor Burckhard, o ktorom sa dnes nevie oveľa viac než to, že používal aj pseudonym Carlo Antonio. Ďalším autorom je Kurt Rombach, pri ňom sa nevie ani to, či ide o skutočné meno, alebo pseudonym. Viaceré tituly sú od autora či autorky skrytej pod pseudonymom Severin.
Otázniky visia nad prešporským pornografickým vydavateľstvom aj preto, lebo išlo o súčasť vydavateľskej stratégie. Utajovanie nebolo samoúčelné: producenti „nemravnej“ literatúry čelili vtedy protipornografickej trestnej legislatíve a policajnej represii.
Podľa Kollárovej platil v monarchii zákonný článok z roku 1879, ktorý obsahoval paragrafy o zločinoch a prečinoch proti mravnosti. Trestom bolo odňatie slobody do troch mesiacov alebo peňažný trest pre každého, kto „vystaví na verejnom mieste, predáva alebo rozširuje necudný spis, tlačivo alebo vyobrazenie, pretože sa dopúšťa prečinu proti mravnosti“, súčasťou trestu bola aj konfiškácia a likvidácia tovaru.
Archívy obsahujú nielen dokumenty o konfiškáciách, ale aj rukopisy autorov, ktoré, ak obsahovali čokoľvek, čo cenzor označil za „ohrozenie mravnosti“, nemohli byť vytlačené.
Tento tlak však súčasne vyvolal protitlak.
Vydavatelia pornografie používali všemožné praktiky a vytvoril sa doslova systém tajného knižného obchodu, ktorý zahŕňal sieť výrobcov, predajcov a kupcov. Vo vozoch sa ukrývala medzi zásielkami konformných kníh politická revolta i explicitná erotika.
„Cenzorské pramene a rôzne izolované zmienky nám napríklad hovoria o dvojitých dnách transportných debien, odkrývajú aj zatajovacie manévre kníhkupcov a špeditérov ako napríklad priväzovanie zakázaných kníh do zväzkov s povolenými a podobne, čím vytvorili pre cenzorov neprehľadný systém. To, čo vieme, je len špička ľadovca,“ približuje Ivona Kollárová.
Erotika a pornografia neobišli umelcov zvučných mien a ani Slovensko Čítajte „Súčasne z drobných zmienok je zrejmé, že zatajovacie stratégie boli účinné. Napríklad nekonformný jozefínsky spisovateľ Johann Friedel, okrem iného autor zakázaných kníh s mnohými šteklivými pasážami, napísal, ako ľahko a rýchlo si vedel v Bratislave zohnať akúkoľvek zakázanú knihu. Stačila mu na to objednávka na kúsku papiera a investovať pár grajciarov.“
Ďalší titul z vydavateľstva Hartleb. (zdroj: National Library of Australia)Proti konformite
Dejiny pornografie sa nedajú oddeliť od dejín kníhtlače. Tá spôsobila na starom kontinente skutočnú revolúciu myšlienok. Netlačili sa len Biblie a knihy s modlitbami, ale aj nové myšlienkové smery, pohľady na človeka a vesmír, kritika pomerov, cirkvi, monarchizmu a volanie po oslobodení človeka.
V tomto prúde sa ocitala aj pornografia, ktorá pôvodne vôbec nebola len stimulom pre sexuálne vzrušenie.
Francúzsky historik Robert Muchembled v knihe Orgazmus na západe, ktorá má podtitul Dejiny rozkoše od 16. storočia do súčasnosti, uvádza, že od polovice 17. storočia sa objavili pornografické diela veľmi odlišné od galantných, veselých či neviazaných príbehov z minulých storočí.
Je najstaršou slovenskou milostnou básňou. Šteklivé verše vyvolávajú úsmev Čítajte „Jedným z hlavných rozmerov je popieranie autorít a zavedených pravidiel. Eros sa búri proti ťažkej konformite. Pornografia je literatúra prekročenia a ako prvé prekračuje pravidlo slušnosti. Svoju úlohu hrá aj oslabenie konceptu hriechu, život ľudí sa atomizuje a individualizuje,“ píše. „Represie pôsobia skôr ako stimul než ako skutočne odstrašujúci prostriedok a navzdory policajnému dohľadu a konfiškovaniu zakázaných kníh je obchod veľmi čulý, čo svedčí o rozvoji trhu dostatočne veľkého, aby zvládol s tým spojené riziká.“
Na to, kedy dorazila pornografická literatúra do strednej Európy a na slovenské územie Uhorska, neexistuje jednoznačná odpoveď. Muchembled v uvedenej knihe hovorí doslova o invázii pornografie distribuovanej po celej Európe, ktorú datuje rokom 1650.
Britská knižnica obsahuje sekciu pornografických a obscénnych kníh Private Case. (zdroj: Europeana)Pornografická produkcia je typická nielen tým, že dookola opakuje a vŕši rovnaké klišé, ale súčasne od začiatku aj porušovaním všemožných noriem a tabu. Stručne sa dá zhrnúť, že súloží každý s každým, mníšky aj princezné, aristokrati aj kočiši, hetero aj homosexuáli, nechýbajú antimonarchizmus, výsmech autoritám aj zneuctenie svätých.
V ranom období bola totiž pornografia súčasne nositeľom politických akcentov.
„V obscénnych sexuálnych obrazoch bolo zašifrované filozofické a antiklerikálne posolstvo,“ vysvetľuje Kollárová.
„Za pornografickú klasiku dnes považujeme napríklad diela Pietra Aretina alebo romány Venuša v kláštore či Akadémia dám od Nicolasa Choriera, za špičkové dielo sa považuje kniha Tereza filozof. Od 17. storočia bol tento žáner spojený s libertinizmom, reprezentoval revoltu horných vrstiev spoločnosti proti konvenčnej morálke a náboženskej ortodoxii. Libertíni boli otvorení sexuálnym a aj literárnym experimentom.“
Akt zo začiatku 20. storočia. (zdroj: Österreichische Nationalbibliothek)Vyprázdňovanie pornografie nastúpilo až následne.
Dovtedy sa háklivé tituly dali nájsť v knižniciach vzdelancov a v katalógoch zámockých knižníc, teda privilegovaných vrstiev obyvateľstva. S príchodom masovej produkcie tlače sa začala tvoriť vrstva čitateľskej verejnosti, predovšetkým v mestskom prostredí. A súčasne sa obrusoval pôvodný tŕň sexu a skrytých politických významov.
Pornografia sa stala tým, čím je dnes.
Na Slovensku prvýkrát prekladajú básne z hieroglyfov. Sú plné erotiky a inšpirovali aj biblickú Pieseň piesní Čítajte V prudérnom 19. storočí sa na európskom kontinente roztrhlo vrece s titulmi, ktoré dosvedčujú, že romantické a vlastenecké diela neboli zďaleka jedinou vtedajšou literárnou produkciou, ako nás učili na hodinách literatúry.
Pornografické tituly boli často označené ako Privatdruck, „bibliofilské“ či „raritné“. Bola to však vlastne šifra a súčasť utajovacích stratégií vydavateľov, navyše to pomáhalo odbytu.
Popri knihách zahŕňal obchod s erotikou aj rytiny a neskôr pohľadnice. Explicitné ilustrácie a drevorezy zobrazujúce pohlavný styk obsahujú už knihy zo 17. storočia spomínané v tomto článku, nepublikujeme ich vzhľadom na legislatívu o pornografii platného Trestného zákona.
„Treba si uvedomiť, že pojem pornografia je premenlivý kultúrny konštrukt, ktorý sa vyvíjal ako výsledok konfliktu medzi spisovateľmi a umelcami na jednej strane a cirkvou, cenzormi a políciou na druhej strane,“ vysvetľuje Ivona Kollárová. „Ako segment knižného trhu sa formovala až s postupným formovaním masového knižného obchodu. V katalógoch kníhkupcov 18. storočia nájdeme kategóriu ‚livres philosophiques‘, čo bola nevyhranená skupina obsahujúca napríklad filozoficko-materialistické spisy aj dobovú pornografickú klasiku.“
Aj Robert Muchembled v uvedenej knihe píše, že hoci pôvodne bola pornografická literatúra namierená proti malomeštiactvu, postupne sa v nej prejavil konzumerizmus.
„Pornografia sa v storočí priemyslu stáva meštiackou záležitosťou,“ píše Robert Muchembled. „Jej pôvodná väzba na myšlienky opozície a slobodného myslenia, dávne dedičstvo libertínov 17. storočia, postupne slabne až do 19. storočia. Čoraz viac sa prispôsobuje trhu, žáner prekvitá, z pornografie sa v Európe stáva menší priemysel.“
Kollárová dopĺňa: „Pornografia definitívne stratila svoje politické asociácie a rozvíjala smerom ku komerčnému hardcore štýlu. Dopyt po takýchto knihách nám umožňuje vnímať dychtivý záujem o sexualitu, ale aj niečo iné. Len v pornografickom románe bolo možné, aby sa prostitútka z verejného domu vydala za zákazníka z vyššej sociálnej vrstvy, alebo aby mal sluha sexuálny pomer so svojou paňou, príslušníčkou privilegovanej vrstvy. To bolo v časoch príkrej spoločenskej stratifikácie a minimálnej sociálnej mobility z psychologického hľadiska oslobodzujúce.“
Medzi údajne škodlivými knihami boli aj kvalitné diela svetovej literatúry. (zdroj: Europeana)Dozor nad všetkým
„Nemohla mať viac než osemnásť rokov. Stála v hrdej a nádhernej nahote. Mladý Talian bol len v košeli a uprene na ňu hľadel, uchvátený pohľadom na všetku tú krásu, ktorá by dokázala rozohniť aj pustovníka. Ako sa tak pred ním otáčala, jeho lačné oči ju priam hltali. Jeho ruky sa v túžbe za pôžitkom slobodne túlali po všetkých zákutiach jej tela a nebolo možné prehliadnuť, ako sa mu košeľa vpredu nápadne vydula, ukazovala stav vecí a...“
Úryvok pochádza z erotického bestselleru o kurtizáne Fanny Hillovej z roku 1748 od anglického spisovateľa Johna Clelanda. Ďalšie pasáže sú príliš otvorené na citovanie.
Román vyšiel v nespočetných vydaniach a množstve prekladov. Považuje sa za prvý skutočne pornografický román v dnešnom chápaní a súčasne je dokladom perzekúcií. Počas storočí ho mnohokrát zakazovali a cenzurovali, ešte v roku 1963 žiadali v puritánskych USA súdny zákaz tejto knihy.
Súčasne s rozšírením kníhtlače totiž nastúpila aj kontrola myšlienok, štátny a cirkevný dozor a cenzúra.
Už v roku 1564 zneli cenzorské inštrukcie katolíckej cirkvi vydané pápežom Piom IV.: „Knihy, ktoré vykladajú alebo učia o veciach oplzlých a obscénnych a ktoré škodia nielen viere, ale aj morálke, sú úplne zakázané a tí, ktorí ich vlastnia, musia byť biskupom prísne potrestaní.“
Zoznam zakázaných diel cirkev publikovala v súpisoch Index librorum prohibitorum. Tie nezahŕňali len diela s kacírskymi myšlienkami, osvietenskou filozofiou Jeana Jacqua Rousseaua a Voltairovými či Kopernikovými heliocentrickými názormi a Galileovými astronomickými pozorovaniami, ale aj diela, v ktorých cenzori videli narúšanie morálky. Medzi zakázanými knihami sa nachádzalo napríklad šteklivé dielo Umenie milovať od antického básnika Publia Ovidia Nasa, v ktorom by dnes nikto nevidel ani kúsok pornografie.
V Číne vás odsúdia aj za rozprávkovú knižku o ovečkách. Diktatúra chce len poslušných Čítajte „Význam termínov sa v čase menil. Cirkev reagovala na kníhtlač tak, že napríklad už Boccacciove novely považovala za mravne neprípustné od 15. storočia,“ pripomína znalec dejín stredoeurópskej kníhtlače Petr Voit z Karlovej Univerzity.
Nebol to len Boccaccio, ale stovky autorov. Petr Voit vo svojej Encyklopédii knihy uvádza, že Index librorum prohibitorum vychádzal opakovane, vždy doplnený o nové tituly. Posledný vyšiel v roku 1948, doplnili ho v roku 1954 a až v roku 1966 ho oficiálne Vatikán zrušil s tým, že čítanie uvedených spisov zostáva naďalej hriechom, ale vinníkovi už nehrozí cirkevný trest.
Medzitým sa cenzúra sekularizovala a opraty prevzal štát. Pohon bol o to intenzívnejší, o čo masovejšie rysy nadobúdala pornografická produkcia.
Podľa Kollárovej však moralistický naratív úpadku vznikol až v osvietenstve.
Meštianske predstavy o sexualite formovali atmosféru aj čoraz prísnejšiu kontrolu knižného trhu. Pod tlakom sa ocitla nielen explicitná erotika, ale aj kvalitná literatúra, Gustave Flaubert sa za román Pani Bovaryová musel zodpovedať na súde a podobné problémy mali Victor Hugo, Alexander Dumas a ďalší renomovaní literáti.
„Chrániť štát, náboženstvo a morálku – to boli tri základné, navzájom sa mierne prelínajúce opodstatnenia cenzúry naprieč storočiami, hoci procedúry kontroly sa vyvíjali a hranica povoleného a zakázaného bola pohyblivá,“ hovorí historička.
„Na prelome 19. a 20. storočia bol dozorný tlak čoraz intenzívnejší. Konfiškácie a tresty hrozili za predaj všetkého, čo nejakým spôsobom zobrazovalo ľudské telo alebo opisovalo sexuálny akt, dokonca vrátane zdravovedných príručiek. Debata o škodlivosti pornografie vrcholila okolo roku 1900. V jej eliminovaní sa angažovali predovšetkým náboženské mravnostné spolky, ktoré sa snažili nahradiť pornografickú lektúru ‚mravnými‘ knihami aj bojkotovať obchodníkov. Štát v tomto úsilí nezaostával – vyvíjal pornografickú legislatívu a jej vymožiteľnosť mala zabezpečiť polícia.“
V tých časoch zasiahol policajný záťah aj prešporské vydavateľstvo Hartleb.
Kníhtlač v druhej polovici 19. storočia. (zdroj: Europeana - Deutsches Buch- und Schriftmuseum der Deutschen Nationalbibliothek)Za fasádou slušnosti
Dobovej pornografii, ktorá sa skrývala za fasádou falošnej zdvorilosti, zbožnosti a slušnosti, sa venuje aj americký literárny kritik Steven Marcus v knihe Iní viktoriáni.
„V storočí národných literatúr dala pornografia vzniknúť korpusu spisov skutočne medzinárodnej povahy. Je často nemožné určiť, či je pornografický román dielom pôvodným, alebo preloženým - stačí len pozmeniť mená postáv a pôvod takého diela je úplne zastrený,“ píše.
Erotika a fekálie majú v Mozartových listoch popredné miesto Čítajte Súčasne Steven Marcus polemizuje s tým, či je pornografia vôbec literatúrou.
„Väčšina literárnych diel má začiatok, stred a koniec, väčšina pornografických diel naopak nie. Typický kus bude mať chabú zámienku pre úvod, ale len čo sa spustí, ide sa ďalej a ďalej a nikde sa neskončí,“ uvádza.
„Všetci muži sú v pornografii vždy a donekonečna potentní, všetky ženy oplývajú žiadostivosťou a neustále pretekajú šťavou. Všetci sú na všetko ochotní, nikto nikdy nežiarli, je nepatričné hovoriť o vzťahoch medzi ľudskými bytosťami, sú to len juxtapozície ľudských tiel, ich častí, údov a orgánov. Markíz de Sade to doviedol k logickému záveru a keď jeho orgie zahŕňajú konzumáciu výkalov a vraždu s kanibalským zámerom, len explicitne vyjadrujú smer, ktorým sa uberajú takmer všetky pornografické diela. Vnútri každého pornografa je dieťa revúce po prsníku, od ktorého ho odtrhli,“ píše Marcus.
Dobová pornografická literatúra sa dnes dá objaviť na antikvárnom trhu.
Literatúra obsahuje aj kapitoly, o ktorých nás v škole neučili. (zdroj: Wellcome Collection)No ako nám potvrdil bratislavský antikvár Peter Uličný, ceny sa bežne šplhajú rádovo až do stoviek eur.
„Výskyt pornografickej literatúry na antikvárnom trhu je pomerne zriedkavý a ceny sú často beštiálne,“ približuje.
Kým v susedných Čechách vyšli v 20. a 30. rokoch minulého storočia viaceré diela klasikov žánru, pornografia ako typický produkt mestskej kultúry sa na rustikálnom Slovensku omeškala o niekoľko desaťročí. Jednou z prvých lastovičiek bola až pornografická básnická skladba Eva Ave od klasika Jána Smreka z roku 1942, ktorá parodovala ľúbostnú poéziu a jej explicitné sexuálne verše kolovali v strojopise.
„Pornografia si však vždy hľadala rôzne obskúrne chodníčky, ako sa dostať k zvedavým očiam, takže medzi pospolitým ľudom kolovali ručne písané a opisované šteklivé verše, texty a obrázky.“
Oslobodiť od predsudkov
Napriek tomu, že dnes s príchodom internetu môžeme mať pocit, že pornografia je niečo nové, nie je.
„Internet zmenil najmä dostupnosť, umožnil pohodlnejší prístup k oveľa väčšiemu množstvu komerčnej pornografickej vizualizácie, odsunul do úzadia knihy a časopisy. Ide tu však len o mediálnu premenu, nie premenu obsahu,“ konštatuje historička.
Pornografia sa iba zriedkakedy uchováva vo verejných inštitúciách. No napríklad výskum v Britskej knižnici umožnil vznik sekcie týchto titulov pod názvom Private Case, ktorá zahŕňa stovky kníh s erotickým, obscénnym, vulgárnym obsahom. Nachádzajú sa v nej aj tituly vydané Hartlebom.
Kafka začmáral háklivé slová, otec Anny Frankovej vynechal z jej denníka intímne pasáže Čítajte Téme pornografie sa donedávna vyhýbali aj bádatelia. Podľa Kollárovej je to nesprávne.
„Hoci sa nám z tisícok pornografických kníh a obrázkov dodnes zachovalo len torzo, pornografiu v kultúrnych dejinách nemožno ignorovať. Jej skúmanie oslobodené od predsudkov a tabuizácie ukazuje, akú premenlivú a neprehliadnuteľnú rolu hrala v knižnom obchode a literatúre. Bola produktom fantázie v alternatívnom svete, v slobodných fiktívnych priestoroch ľudskej mysle,“ uzatvára.
Pornografia ako súčasť kultúry
„Moderná psychológia po Freudovi nám umožňuje vnímať sexualitu v jej zložitosti ako civilizačný fenomén a pornografiu ako súčasť kultúry, bez puritánskych filtrov a europocentrických fokusov. Nabúrať naše tunelové a nesprávne vnímanie nám umožní napríklad poznanie japonskej sexuálnej a pornografickej tradície a jej potláčania,“ podotýka Ivona Kollárová.
V zemi vychádzajúceho slnka boli pôvodné erotické drevoryty šun-ga veľmi populárne v období Edo v 17. – 19. storočí.
„V 30. rokoch 20. storočia, v období, keď si vzostup japonského militarizmu podal ruku s puritánskou represiou, zmizli. Nové normy vylučovali všetky podoby sexu, ktoré neboli určené k plodeniu,“ hovorí historička.
„Tento tlak si však našiel poistný ventil v podobe hnutia Ero guru nansenzu a jedným z prejavov bol silný prúd brakovej literatúry, v ktorej sa spájala erotika s fantazijným a morbidným ako reprezentant a zdroj kolektívnej predstavivosti Japoncov. Bolo to nevyhnutné: v politicky autoritárskom a strnulom prostredí si ľudské bytosti takto hľadali cestu k slobode. Po ukončení 2. svetovej vojny sa uvoľnil cenzúrny tlak a napriek tomu, že porazená krajina bola blízko hladomoru, pornografia zažila vydavateľskú explóziu.“
