Ulovil najväčšiu rybu, no nezostala z nej iba hlava

Tá ryba bola obrovská! Jeho loď ťahala ďalej a ďalej od brehu a Santiago netušil, koľko síl zostáva. Jemu aj rybe.

Súboj päťstokilogramovej ryby a starca sa stal základom novely Ernesta Hemingwaya Starec a more. Dielo, ktoré mu prinieslo Nobelovu cenu za literatúru, patrí k základným dielam literatúry 20. storočia, svojím metaforickým príbehom stále priťahuje čitateľov a často je aj súčasťou povinného čítania.

Iste aj tieto okolnosti viedli k tomu, že divadlo Ludus pripravilo jeho divadelnú adaptáciu. Ani zďaleka však nejde len o inscenáciu, s ktorej pomocou budú môcť školy preskočiť vyučovaciu hodinu. Ide skôr o nadstavbu pre divákov, ktorí knihu dobre poznajú a hľadajú aj iné rozmery. Dielo, pod ktorým je podpísaná hneď trojica režisérov: Milan Kozánek, Jan Lepšík a Ivan Martinka, má navyše pomalú až meditatívnu atmosféru, akú viac ocení dospelý divák.

Starec a jeho samota

Na javisku nie je žiadna napodobenina člna a starec v prúžkovanom tričku. Javisko oveľa viac pripomína dielňu. Pracovný stôl, dosky, káble, laná a rozhovor dvoch mužov. Zhovárajú sa, či niekedy mohli odovzdať to, čo vedia, nejakému dieťaťu. Niekomu, kto sa zaujímal o ich prácu a inšpirovalo ho to, čo robia.

Táto debata nie je náhodná.

Starec a more v divadle Ludus (6 fotografií)

V príbehu, ktorý sa veľmi často zjednodušuje na boj starca Santiaga s rybou a morom, totiž vystupuje aj Manolin. Práve vzťah rybára a chlapca, ktorý sa od neho učil a sprevádzal ho mnoho dní, keď Santiago nič nechytil, je pre inscenáciu zásadný. Manolinom sa príbeh začína aj končí, dodáva mu jemnosť a krehkosť.

Bábka vo veľkosti chlapca je po celý čas prítomná, hoci ju na dlhý čas usadia do obecenstva medzi divákov. Keď si ju však starec, ktorého v inscenácii stvárňuje Jan Lepšík, znova usadí na koleno a nasadí mu svoju čiapku, pôsobí ako jeho vnuk.

Nemenej dôležitou témou je samota - v príbehu Santiaga, ktorému sa smola lepí na päty a svojím spôsobom je vylúčený z komunity. Inscenáciu dopĺňa aj prednahraný rozhovor účinkujúcich hercov o tom, ako vekom vnímajú samotu. Jeden z hercov jej potrebuje viac, druhý sa jej snaží vyhnúť. Akokoľvek je ich rozhovor zaujímavý a podnetný, je to ďalšia zo situácií, ktorú viac ocení staršie publikum ako mládež.

Z inscenácie Starec a more v divadle Ludus (zdroj: Igor Stančík)

Táto inscenácia nie je celkom pre mladých

A potom je tu, samozrejme, ryba. Inscenácia nepotrebuje pracovať s celou rybou a pracuje s ohromnou hlavou veľkého plachetníka.

Formálne inscenácia prináša množstvo zaujímavých výtvarných, zvukových a svetelných efektov. More sa vytvára s pomocou naživo vznikajúceho výtvarného dizajnu.

Prostredníctvom projektora sa na javisko prenášajú ilúzia mora, ktoré je niekedy pokojné ako kvapky modrej farby, inokedy sa rozbúri alebo po útoku žraloka sa sfarbí načerveno.

Kreatívne je aj využitie hydrauliky na vytvorenie Santiagovej lode. Ide o drevenú plošinu, ktorú na začiatku predstavenia dvojica hercov poskladá a ku koncu opäť zloží. Podľa potreby sa nakláňa do rôznych smerov. Tvorcovia navyše používajú aj kamery, ktoré snímajú hercov a bábky z rôznych uhlov.

Napriek tomu, koľko vizuálnych a myšlienkových podnetov inscenácia prináša, je pomerne pomalá a jednoliata. Pre dospelých divákov je isto meditatívna atmosféra príjemná a podmanivá, no pre diváctvo v tínedžerskom veku môže ísť o istú bariéru.

Divadlo Ludus prináša mladému publiku mnoho kvalitnej produkcie, ktorá sa vyhýba skratke, gýču a zjednodušovaniu. Starec a more je ďalším príspevkom do ich kvalitného repertoáru, treba však rátať s tým, že dielo svetovej klasiky podávajú najmä z pohľadu mužov po štyridsiatke.