V zábere kamery sú dve staršie ženy. Jedna z nich drží v ruke zožltnutý dobový časopis a s ironickým úškrnom číta.
„O'Brienová, nová členka Newyorskej filharmónie, vbehla jedného daždivého večera do budovy, minula mužskú šatňu a prezliekla sa v umyvárni. Jediné dievča v 104-člennom orchestri je raritou, takže zatiaľ nemá svoju šatňu.“
Ženy sa na seba pozrú, prehodia pár uštipačných slov a pokračujú v čítaní dobovej tlače.
V článkoch z konca 60. rokov minulého storočia sa o Orin O'Brienovej objavujú prívlastky ako krásavica, jej postavu prirovnávajú k nástroju, na ktorý hráva. Píše sa o tom, ako sa jej kolegovia počas turné predbiehajú, aby jej mohli niesť tašky. Najviac ich však rozčúli táto veta: „Ženský život žien v orchestri nie je taký dlhý ako život mužov. V šesťdesiatke skrátka nie je taká dobrá ako muž.“
O'Brienová má v dokumente 87 rokov a je to len pár mesiacov, čo odišla do dôchodku.
Krátky dokument Jediné dievča v orchestri nie je len portrétom mimoriadnej kontrabasistky. Dáva možnosť nazrieť do podstaty práce hráčov v orchestroch a uvažovať nad postavením žien v týchto stále mužských baštách.
Keď som bola nahnevaná, hrala som celé hodiny
Hoci k dobrému vzdelaniu žien v strednej vrstve vždy patrila aj hra na hudobné nástroje, predstava žien v orchestroch bola dlho absurdná. V Amerike ešte dlhšie ako v Európe.
Slovenská filharmónia mala prvé členky v roku 1949.
Orin O'Brienová sa stala prvou ženou v New York Philharmonic v roku 1966, teda v čase, keď ju viedol Leonard Bernstein. Ten bol jej fanúšik a vravel, že je svetlom v orchestri.
„Vždy sa mi páčilo hrávať s inými hudobníkmi,“ odpovedá O'Brienová vo filme na otázku, prečo sa rozhodla hrať práve na kontrabas. „Nemala som ambície byť sólistkou alebo tak podobne, vždy sa mi páčilo byť v úzadí,“ vraví v úvode dokumentu, ktorý je nominovaný na Oscara.
Jeho autorkou je Molly O'Brienová, Orinina neter a jediná žijúca príbuzná.
V dokumente sa postupne dozvedáme viac o tejto zvláštnej rodine, najmä o rodičoch Orin. George O'Brien a Marguerite Churchillová boli filmové hviezdy 30. rokov minulého storočia. Obaja patrili k celebritám, ktoré si slávu a pozornosť ľudí užívali, často na úkor svojich detí.
Byť nenápadnou kontrabasistkou, členkou veľkého hudobného telesa, sa jej videlo byť dobrým životným maskovaním. Intenzívne hrať začala počas tínedžerských rokov.
„Počas celého môjho dospievania som mala veľmi zlé pocity a úzkosti, pretože moji rodičia sa rozvádzali, čo bolo veľmi ťažké, dramatické a prinášalo to rôzne problémy. Ale keď som hrala Beethovenove sonáty, cítila som veľké emocionálne uvoľnenie. Keď som bola nahnevaná, hrávala som celé hodiny, hudba mi pomáhala utriediť si myšlienky,“ vraví v dokumente.
Ženy by vraj narušili emocionálnu jednotu orchestra
Vo svetových, najmä európskych filharmóniách ojedinele hrávali ženy už v prvej polovici 20. storočia. Medzi prvé členky orchestrov patrila napríklad francúzska klaviristka Nadia Boulangerová, ktorá v roku 1936 hrala s Londýnskou filharmóniu. Slovenská filharmónia mala štyri huslistky už v roku svojho založenia, teda v roku 1949. Boli nimi Magdaléna Hradská, Mária Jelinková, Marta Országhová a Anna Poláková.
Prielom však nastal až v 60. rokoch, keď sa ženy dostávali po prvý raz do orchestrov väčšiny veľkých filharmónií. Viaceré inštitúcie si však udržiavali predsudky o ženách ešte dlhšie. Prvou ženou, ktorá sa stala členkou Berlínskej filharmónie, bola švajčiarska huslistka Madeleine Carruzzo až v roku 1982 a priam šokujúce je, ako neskoro k tejto revolúcii došlo vo Viedni.
Viedenská filharmónia založená v roku 1842 zmenila po politickom a občianskom tlaku svoje stanovy až v roku 1997. Dovtedy mohli byť členmi zboru výhradne muži. Ak ženy s filharmóniou v ojedinelých prípadoch hrali, tak len ako externistky. Prítomnosť hudobníčok v zbore by totiž vraj narúšala „emocionálnu jednotu orchestra“.
Veľkým prekvapením bolo, keď v roku 2003 odohrala s Viedenskou filharmóniou tradičný novoročný koncert huslistka Ursula Plaichinger. Médiá však vtedy opäť filharmóniu vo Viedni kritizovali, lebo Plaichingerovej nepovolili žiadne rozhovory.
Nechcite vytŕčať!
Introvertnej O'Brienovej naopak mediálna pozornosť prekážala. „V ten rok, keď som nastúpila do filharmónie, vzniklo veľa reklamných fotografií, za ktoré som sa hanbila. Bola som radovou členkou, nebola som riaditeľkou ani sólistkou. Robil sa veľký rozruch a to sa mi nepáčilo,“ vraví vo filme. Je to len jedna z mnohých situácií, keď o sebe O'Brienová hovorí ako o tímovej hráčke.
To napokon učí aj svojich študentov, ktorých má po celom svete „asi milión“.
Jediné dievča v orchestri
- Dokumentárny film, ktorý bol nominovaný na Oscara v kategórii Krátkych dokumentov. Trvá 35 minút.
- Režisérkou je Molly O'Brien
- Dostupný na streamovacej službe Netflix.
„Nechcite vytŕčať! “, vraví v triede mladých kontrabasistov a rozpovie im príbeh, ako v mladosti zbytočne rozvibrovala jeden tón, prehlušila zvyšok orchestra a rozhnevala dirigenta.
„Ste ako podlaha, ktorá sa pod všetkými zrúti, keď nebude stabilná. Buďte hrdí na to, že ste oporou,“ vraví mladým ľuďom.
Hoci je O'Brienovej skromnosť sympatická, na iných miestach dokumentu hraničí s imposterovým syndrómom. Predstava, že si ľudia nezaslúžia svoj úspech a že dobré výsledky dosiahli iba zhodou okolností, je vo väčšej miere záležitosťou žien. „Necítim sa byť nijako výnimočná, všetko to bola náhoda,“ vraví v dokumente.
