BRATISLAVA. Doteraz si pamätá, ako večer pred začiatkom invázie mňaukala jej mačka a nervózne pobehovala po byte. Ukrajinská spisovateľka Anna Siedykh s rodinou nerozumeli, čo sa deje. „Zrejme pociťovala úzkosť, ktorá pramenila aj z nás,“ zamýšľa sa.
Každý na Ukrajine vraj intuitívne cítil, že sa niečo stane. Siedykh vo svojom okolí vnímala napätú atmosféru.
„Ráno pri príprave praženice vtlačím vlhký prst, do soli, olížem ho - potrebujem aspoň niečo cítiť,“ napísala si doma v Kyjeve deň pred ruskou inváziou v roku 2022. Bola vtedy študentkou literárnej vedy. Vlani vydala na Slovensku svoju debutovú zbierku básní Cudzinečnosť, ktorá patrila k najpredávanejším knihám kníhkupectva Artforum.
„Očakávali sme, že sa vo februári niečo stane. V spoločnosti panovala úplná neistota: nevedela som, ako sa k tomu postaviť a čomu veriť. Trvalo to tak dlho, že som bola z toho unavená. Cítila som aj totálnu bezmocnosť, ktorá pretrváva dodnes,“ hovorí Siedykh.
V deň začiatku invázie mala naplánovanú večeru s kamarátkou. Nestretli sa dodnes.
Prečo by nás niekto zabíjal?
Pred vojnou študovala literárnu vedu na Kyjevsko-mohyljanskej univerzite. Bol to jej splnený sen a doteraz to považuje za jednu z najkrajších vecí, ktoré sa jej v živote stali.
„Chodili sme s priateľmi na prednášky, diskusie, koncerty. Kyjev žil a neustále žije, aj keď život je už iný,“ vysvetľuje.
Holuby vnímam ako absurdné symboly mieru, hovorí ukrajinská umelkyňa Sadovenko Čítajte Keď prišiel 24. február 2022, pôvodne chceli s rodinou v Kyjeve zostať. S mamou a sestrou tu mali vybudovaný domov. „Nevedeli sme, či je bezpečné odísť na neznáme miesta. Rusi boli v prvé dni len hodinu autom od môjho bytu. Keby sme sa rozhodli pre odchod, nevedeli sme, či ich nestretneme a nechceli sme na ceste naraziť na ruský tank,“ spomína.
Po dvoch týždňoch však začal jej otec naliehať, aby odišli. Hovoril, že keď prídu Rusi, nastolia úplne peklo, budú zabíjať, znásilňovať a všetko zničia. „Najskôr som sa tomu smiala, nevedela som pochopiť, prečo by to niekto robil. Teraz sa za to cítim previnilo. Napokon sme odišli a neskôr sme sa dozvedeli, čo Rusi urobili v Buči, či v Irpini,“ opisuje.
Buču a Irpiň obsadili ruské sily v prvých dňoch vojny. Po pár mesiacoch sa podarilo mestá oslobodiť, no Rusi za sebou zanechali obrovskú spúšť: o dianí v Buči sa dnes hovorí ako o ruskom masakri. Ukrajinské jednotky našli ulice plné mŕtvych civilistov, obete v pivniciach domov aj masové hroby.
Siedykh sa s rodinou vydali k starej mame, ktorá býva na rumunsko-maďarsko-slovenskom pohraničí, v Zakarpatsku. „Otec celú cestu konzultoval s kamarátom vojakom. Vedel, ktorým diaľniciam a cestám sa má vyhnúť, aby sme nečelili nebezpečenstvu,“ hovorí.
Rusi ho zranili, vyzliekli a použili ako štít. Reportáž zo zničených miest, kde sa vracia život Čítajte Cesta bola dlhá a nepríjemná. U starej mamy zostali spoločne s mamou so sestrou, otec sa vrátil do Vyšneve, na predmestie Kyjeva, keďže ho potrebovali v práci.
Siedykhino štúdium sa zastavilo, no naskytla sa jej príležitosť výmenného študijného pobytu na Slovensku.
Uznanie verejnosti aj literárnych kritikov
Vo svojej literárnej tvorbe sa Siedykh venuje téme exilu, neporozumenia či cudzieho sveta. Toto všetko už spoznala predtým, keďže na Slovensku po prvýkrát študovala už v roku 2018. Po invázií však tieto pocity zosilneli. „Vo svojej tvorbe reflektujem vojnu, to som predtým nerobila. Písala som o nej skôr okrajovo, pretože sa ma priamo nedotýkala. Po februári 2022 som však mala na situáciu iný pohľad,“ hovorí.
Na Slovensku si podala žiadosť o podporu vo Fonde na podporu umenia (FPU). „Dostala som štipendium, aby som mohla napísať zbierku Cudzinečnosť. Bola som z toho prekvapená. Stretla som sa s podporou a so záujmom,“ spomína Siedykh.
V písaní ju podporoval aj profesor z Trnavy, ktorý ju predtým učil autorské literárne praktikum. Keď dokončila rukopis básnickej zbierky, každý mesiac jej písal, aby ju poslala do vydavateľstva. Posunul jej aj kontakt.
„Mala som vtedy zvláštne obdobie, nevidela som v tom význam. No keď mi poslal kontakt, povedala som si, že to aspoň pošlem, aby som mu mohla napísať: vidíš, nikto nemá o moju knihu záujem,“ smeje sa. Vydavateľstvo OZ F.A.C.E. však prejavilo záujem knihu vydať.
Siedykh v zbierke Cudzinečnosť píše v dvoch jazykoch: v rodnej ukrajinčine a v slovenskom jazyku.Siedykh v zbierke Cudzinečnosť píše v dvoch jazykoch: v rodnej ukrajinčine a v slovenskom jazyku. V básňach vytvára priestor, v ktorom sa ukrajinčina a slovenčina prelínajú, vedú rozhovor a odkazujú na seba.
Písanie v slovenčine prirovnáva k situácií, keď sa človek nasťahuje do nového bytu a nevie, čo sa kde nachádza, oboznamuje sa s priestorom. „Keď začnem písať báseň v slovenčine, je to akoby som stála v tme a musím zistiť, čo sa okolo mňa nachádza. Stále cítim neistotu. Preto musím pracovať s editormi a editorkami, ktorí radia,“ vysvetľuje.
Keď vlani Cudzinečnosť vyšla, získala si nielen verejnosť, ale aj literárnych kritikov. „Keď kniha vyšla a bola prvou najpredávanejšou v kníhkupectve, napísala mi kamarátka. Musela som sa tam ísť pozrieť a presvedčiť sa na vlastné oči, lebo som tomu neverila,“ usmieva sa Siedykh.
Ľudia ju pozývali do rozhovorov, diskusií a na čítačky. Kniha sa dostala do rôznych odporúčaní magazínov a novín.
Som v krajine, ktorá mi veľmi pomáha, no nemám v nej minulosť, hovorí speváčka Mila Medvedovska Čítajte Svoj úspech však najskôr spochybňovala. Myslela si, že kniha má úspech len preto, že je Ukrajinka a píše o vojne. „Chcela som, aby mi niekto povedal, čo v zbierke nie je dobré. Ide o akési neracionálne, emočné vnímanie, že si úspech nezaslúžim. Určitú dobu som naň neverila. Viem totiž, že mám obrovský priestor na zlepšenie,“ vysvetľuje.
Ukrajinská a slovenská osobnosť
Kniha sa však stretávala s priaznivými reakciami kvôli jej talentu a pohľadu, ktorý priniesla. V zbierke Siedykh píše o vnútornom prežívaní vojny z pohľadu oboch jej ‚osobností‘: ukrajinskej aj slovenskej. Jej ukrajinský pohľad na situácie je podľa nej hypersenzitívny.
„Vojna zmenila môj prístup k slovám. Niektoré veci zrazu znejú inak. V ukrajinskom jazyku som človek, ktorý je nerozhodný, premýšľa, aké slová zvoliť. Môže sa to zdať bizarné, ale jednu báseň som musela konzultovať s ukrajinskými autormi a autorkami - nevedela som, či si môžem dovoliť voliť určité prístupy. Nechcela som totiž prejsť nejaké červené čiary,“ vysvetľuje.
V slovenčine sa zasa snažila pocit vojnovej skúsenosti zaradiť do niečoho univerzálnejšieho: aby ju ľudia pochopili, aj keď sa s vojnou nestretli. „Snažila som sa byť trochu všeobecnejšia, pracovala som s inou symbolikou. V slovenčine som viac metaforická,“ pokračuje s tým, že v ukrajinskom jazyku metafory skoro nepoužívala. Vojna totiž zmenila jej prístup k ním: pripadali jej patetické a nepotrebné.
mytológia krajiny (ukážka z knihy Cudzinečnosť)
tak pekne rozprávaš po slovensky
ani prízvuk nemáš
ani náznak prítomnej minulosti
možno len podľa priezviska
by sa dal odhaliť netunajší pôvod
odkiaľ je?
Z čudnej krajiny
ukrytej do vyblednutosti bájok
do vravy starších a múdrejších
píšu písmom privolávajúcim diabla
rozprávajú jazykom podobným tým druhým
rovnako sa aj žehnajú
toľko chudoby a sĺz
klebiet a výhovoriek
sa už nedá zniesť
ie
je biela a plochá
je hlučná a zavádzajúca
zobrať ju na kolená
hojdať ľahko láskavo
učiť ju
učiť sa s ňou
dovoliť jej byť kým sa jej len zachce
a niečo aj znamená?
s - ako sloboda
ie - ako prítomnosť príbehov mŕtvych a živých poetov a poetiek
d - ako domov
y - ako kovová chuť na jazyku
k - ako kanárik domáci
H - ako rebrík pre spomienky
možno sa s ním raz dostanem na najvyšší strom svetla
a ostanem tam navždy
Odmietol ju vyšetriť
Začlenenie do slovenskej spoločnosti bolo pre ňu jednoduché. Hovorí, že vždy natrafila na skvelých ľudí. Prvý polrok po príchode na Slovensko bývala u svojej kolegyne z trnavského kultúrneho centra Malý Berlín, kde sa zapojila do organizácie podujatí, začala pracovať v Mestskej knižnici v Bratislave, študovať na Univerzite Komenského.
Zažila však aj nepríjemnú skúsenosť v Trnave, keď ju odmietol vyšetriť lekár pre to, že je Ukrajinka. O zážitku v novembri 2022 napísala príspevok.
„Keď som dnes prišla, sestrička dostala kartu pacienta a začala mi dávať štandardné otázky. V nejakom bode sa z vedľajšej miestnosti ozval lekárov hlás: - Aký má status? Odídenec? A zrazu začala absurdita. Povedal, že ma vyšetrovať nebude, lebo sa mu to neoplatí, keďže mu za mňa nezaplatí poisťovňa. Potom ponúkol skvelé riešenie - za lekárom môžem ísť späť domov - na Ukrajinu,“ napísala.
Básnik Ján Buzássy: Stále máme pocit, že sme chudobní a všetci ostatní sú bohatí. Je to asi slovenská mentalita Čítajte Siedykh spomína, že vtedy preplakala celú cestu z návštevy lekára domov.
„Prišlo mi to nefér. Mám na Slovensku priateľov, viem po slovensky a to, že ma lekár vyhnal, mi bolo jedno, nájdem si iného. No čo ak za ním príde žena, ktorá zažila hrozné veci, má dieťa, nemá žiadnych blízkych, nevie po slovensky a lekár bude takto reagovať? Preto som sa rozhodla napísať príspevok,“ reflektuje Siedykh.
Napokon lekár do médií povedal, že „pripúšťa, že človek nemusí byť vždy naladený na sto percent,“ ale po odbornej stránke nepochybil. Siedykh dostala po príspevku množstvo podpory, ozvali sa však aj proruské hlasy.
Jej príbeh sa dostal aj na dezinformačný portál Infovojna. Písal o „neprispôsobivých Ukrajincoch“, aj o tom, že „lekári začínajú mať plné zuby niektorých Ukrajincov utekajúcich pred zodpovednosťou za to, že si vo svojej krajine zvolili zločinecký neonacistický režim, ktorý vyprovokoval vojenský konflikt s Ruskom“.
V tvorbe sa venuje téme exilu, neporozumenia či cudzieho sveta. (zdroj: Michaela Nagyidaiova)Mama jej poďakovala za odvahu
Aj keď hovorí, že mala šťastie na ľudí a podarilo sa jej vybudovať si na Slovensku zázemie, s verejnosťou sa podelila o ďalší nepríjemný incident. V roku 2024 napísala text o tom, ako sa stala obeťou obťažovania. V texte pre web Kurník Siedykh neuviedla žiadne mená či opis osôb, no písala o zneužívaní ako takom: o manipulatívnom, zavádzajúcom a emočnom vydieraní.
Išlo o mužov, ktorí mali vyšší spoločenský status a zároveň sa pohybovali v kultúrnej oblasti. „Jednému z nich som veľmi dôverovala. Išlo o spisovateľa. Človek by si povedal, že spisovatelia sú empatickí a chápaví, no bohužiaľ to tak nefunguje,“ hovorí.
„Ozývali sa mi ženy z kultúrneho prostredia. Napísala mi aj moja mama, ktorej som nehovorila, že sa chystám článok napísať,“ opisuje. Mama si jej článok preložila cez prekladač a poďakovala jej, že mala odvahu svoju skúsenosť zdieľať. Siedykh písali ľudia, ktorí jej ponúkali pomoc, článok zdieľali aj muži, čo vníma ako veľký prejav solidarity a podpory.
Keď Cudzinečnosť vyšla, získala si nielen verejnosť, ale aj literárnych kritikov. (zdroj: Maryna Syrovatka)Získavajú späť svoju identitu
Ukrajinská kultúra je podľa nej rôznorodá a špecifická. A nie je to podľa nej prvýkrát, kedy bojuje o prežitie. Podobné to bolo počas Ruského impéria či Sovietskeho zväzu. „Mnoho spisovateľov a spisovateliek, bolo prenasledovaných a zabíjaných ruským režimom. Vidíme to aj teraz,“ opisuje Siedykh. O násilí informuje aj mimovládna organizácia PEN Ukraine, ktorá sa zaoberá ochranou slobody prejavu a autorských práv.
Organizácia vedie zoznam kultúrnych osobností, ktoré Rusko od začiatku invázie zabilo. Ide o umelcov a umelkyne z hudobnej, literárnej, fotografickej či hereckej scény. Prostredníctvom série portrétov v projekte People of Culture Take Away By The War, rozpráva organizácia ich príbehy.
Dotýka sa jej aj aktuálna politická situácia na Slovensku, príjemne ju prekvapili zhromaždenia po celom Slovensku, ktoré nasledovali po návšteve premiéra Roberta Fica v Moskve. „Ide totiž aj o moju krajinu, ktorá sa zneužíva na klamstvá. Už to nevládzem počúvať. Napríklad ukrajinský Majdan. Bola som tam, spoločne s mojou mamou, keď som bola dieťa. Z roku 2013 na 2014 sme tam strávili Silvester,“ spomína.
Majdan bol reakciou na kroky vtedajšej ukrajinskej vlády, keď začal bývalý prezident Viktor Janukovyč meniť Ukrajinu na policajný štát. Janukovyč bol zároveň pod vplyvom Putina, na základe čoho sa Ukrajina vzďaľovala od západu.
Ľudia sa cítili ohrození politikou režimu a začali občianske protesty. Siedykh ako dieťa sledovala vysielanie v televízii, pamätá si, ako polícia strieľala do protestujúcich. Medzi zábermi hľadala svoju mamu, ktorá tam bola a nedvíhala jej telefón.
„Išlo o chvíle, z ktorých sa človek len ťažko dostáva. A zrazu sa ich niekto snaží pošpiniť a zneužiť na manipulovanie verejnosti,“ hovorí Siedykh.
Zároveň komunikuje s priateľmi v slovenských kultúrnych inštitúciách, ktoré spadajú pod ministerstvo kultúry, na ktorého čele je nominantka SNS Martina Šimkovičová. „Píšu mi, že nevedia normálne pracovať, boja sa, že všetko, čo budovali, táto vláda zničí. Cítia bezmocnosť. Mali by sme ich preto podporovať a bojovať spolu s nimi proti obmedzovaniu slobody, presadzovaniu neodbornosti a manipulatívnemu konaniu,“ dodáva.
Anna Siedykh
- Poetka, dramaturgička, a prekladateľka, pochádza z Kyjeva.
- Je absolventkou odboru literatúry na univerzite Kyjevsko-mohyljanskej univerzite.
- Vyštudovala katedru masmediálnej komunikácie v Trnave.
- Po začiatku invázie študovala slovenskú literárnu vedu na Univerzite Komenského v rámci Erasmus+.
- Zároveň pracovala ako knihovnička, organizátorka podujatí a lektorka pre Mestskú knižnicu v Bratislave, či ako produkčná a dramaturgička v kultúrnom centre Malý Berlín v Trnave.
- Je autorkou zbierky Cudzinečnosť.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
