Som v krajine, ktorá mi veľmi pomáha, no nemám v nej minulosť, hovorí speváčka Mila Medvedovska

BRATISLAVA. „Všetko bolo absolútne dokonalé,“ začína svoje rozprávanie Mila Medvedovska. Pred vypuknutím ruskej invázie bol jej život šťastný a naplnený vo všetkých smeroch. S manželom a dcérou veľa cestovali, mala vlastnú súkromnú školu spevu a ako speváčka aj koncertovala.

Z Dnipra, ich domova, ušla s dcérou štvrtý deň po začiatku invázie, 28. februára 2022.

A hoci na Slovensku našla ukrajinská speváčka Mila Medvedovska druhý domov, stále so sebou nosí pocit smútku. Aj počas rozhovoru sa jej tlačia do očí slzy.

„Uvedomujem si, že som odídenec. Žijem v krajine, ktorá mi veľmi pomáha, no nemám v nej minulosť. Keď kráčam ulicami Bratislavy, nemám na ne spomienky, ktoré sú pre mňa ako pre umelkyňu dôležité. Všetko, na čo narazím v meste, je pekné, no nič nie je moje,“ vysvetľuje.

Ulice, ktoré pozná a ktoré uchovávajú jej spomienky a zážitky s manželom, dcérou a rodinou, zostali v Dnipre.

„Hoci tu nemám minulosť, žijem teraz tu a tu tvorím svoj príbeh,“ hovorí.

Medvedovska momentálne pracuje na novom albume a spolu s hudobníkmi Danielom Špinerom a Katarínou Koščovou sa pripravuje na turné Buď Láska po slovenských mestách. Žilina je už teraz vypredaná, v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove sa lístky rýchlo míňajú. Okrem toho vedie komunitný spevácky zbor v bratislavskom Lamači a individuálne učí spev.

Žiadne kaktusy a more, ale Karpaty

„To, čo sa dialo prvé dni po začiatku vojny, bolo strašné. Telefonovali sme s priateľmi z Kyjeva a zisťovali sme, čo sa deje. Manžel hneď povedal, že musím s dcérou odísť,“ spomína sa udalosti spred troch rokov.

Opustiť rodinu bolo pre ňu nesmierne náročné. „Stále mi je pri tejto téme do plaču,“ hovorí. „Chcela som žiť len na Ukrajine. Bola som tam užitočná a zabehnutá vo svojom živote. Na Ukrajine zostal môj manžel, mama, brat s rodinou, priatelia a kocúr,“ dodáva.

Pôvodne si myslela, že s dcérou odídu na Cyprus, kde žijú ich známi. Vybavili im ubytovanie a školu pre dcéru. Na Slovensku mali spočinúť len dva dni počas cestovania, ktoré bolo vyčerpávajúce. Len na hraniciach čakali skoro desať hodín.

V Blatnom ich prichýlili rodičia jej terajšej manažérky Kataríny Lesayovej. „Prijali nás ako svojich príbuzných. Strávili sme u nich týždeň. Keď som šla na prechádzku, zapozerala som sa na Karpaty a rozplakala som sa. Chcela som tu zostať,“ hovorí Medvedovska s tým, že práve príroda jej pripomínala rodnú Ukrajinu.

„Povedala som, že nechcem ísť ku kaktusom a k moru. Na Cypre navyše žije veľa Rusov, takže som si nevedela predstaviť, že tam budem žiť,“ konštatuje.

Rodina Lesayovcov im bola ochotná vo všetkom pomôcť. A tak je to podnes. Lesayovú Medvedovska nazýva svojím strážnym anjelom. Pomáha jej nielen v tvorbe, ale aj v bežnom živote. „Katarína je človek, ktorá sa stala nielen mojou priateľkou a sestrou, ale aj manažérkou,“ hovorí.

Manžel bol z toho, že zostávajú na Slovensku, sprvu nesvoj. Predsa len, na Cypre sa mohli dohovoriť po anglicky, tu sa museli učiť jazyk nanovo. No Medvedovska aj jej dcéra boli odhodlané zostať. „Ľudia na Slovensku boli neuveriteľní. Aj dcéra to cítila. Prešla si veľkým stresom, pretože v škole nič nerozumela a dva mesiace bola ticho, no všetci sa jej snažili pomáhať.“

Teraz už dcéra hovorí plynule po slovensky. „Nie je dňa, kedy by mi nepovedala, aká je moja slovenčina hrozná,“ smeje sa. „Ovláda dokonale gramatiku, slovenčina ju veľmi baví, rovnako ako všetko spojené so Slovenskom. Našla si kamarátov, má obľúbených učiteľov,“ hovorí.

Na Ukrajinu sa s dcérou od odchodu vrátili len dvakrát: v auguste 2022, a v roku 2023 cez jarné prázdniny. S manželom je však v neustálom kontakte. „Tvári sa hrdinsky, nechce mi hovoriť, čo sa deje. Až keď si všimnem správy, prípadne vidím nejaké fotky a videá na internete a spýtam sa ho na situáciu, vtedy sa rozrozpráva,“ hovorí. S manželom majú tradíciu spoločných víkendových raňajok, keď sa spoja cez videohovor a strávia aspoň na diaľku víkendové rána ako pred inváziou.

Po príchode na Slovensko sa zmenil aj jej pohľad na vlastnú tvorbu. Na Ukrajine sa viac venovala soulovej či džezovej hudbe. (zdroj: Marko Erd/SME)

Majú kultúru, majú dušu

Po príchode na Slovensko sa okrem rodiny, ktorá jej poskytla útočisko, zoznámila s klaviristom a skladateľom Danielom Špinerom. Začali spolu tvoriť, koncertovať po celom Slovensku a vydali debutový album Za dlaňou.

„Daniel je neuveriteľný hudobník s množstvom projektov a koncertov. Zoznámil ma s viacerými slovenskými umelcami a umelkyňami, nakrúcali sme klipy, spievala som viaceré duety. Veľmi vo mňa veril a podporoval ma. Za to mu budem do konca života vďačná,“ rozpráva.

Pravdaže, keby úspech prišiel za iných podmienok, cítila by sa lepšie. „Z prvých koncertov, na ktorých som spievala, som nič nepridávala na sociálne siete. Cítila som obrovský pocit viny: na Ukrajine zúri vojna a ja stojím na pódiách,“ spomína Medvedovska.

No zároveň pochopila, že skrz vlastnú tvorbu a hlas môže šíriť povedomie o ukrajinskom umení. „S Danielom sme sa dohodli, že budeme spievať ukrajinské piesne. Cez ne ukazujem našu národnú kultúru a dušu,“ vraví.

Publikum dotvára atmosféru

Spoločne so Špinerom už koncertovali v Bratislave, Pezinku, Trnave, Ružomberku, Žiline či v Košiciach a Prešove, ale aj v Hybiach či Brezne. Práve prostredníctvom koncertov sa jej podarilo spoznať Slovensko.

„Budem sa opakovať, no Slovensko tvoria dobrí ľudia, ktorí prežívajú atmosféru vystúpení spoločne s nami,“ usmieva sa. Čím východnejšie hrali, tým viac si vraj uvedomovala blízkosť Ukrajiny a Slovenska: či už pre prízvuk, alebo pochopenie, ktoré sa jej dostávalo.

„Spievam aj po slovensky ľudové piesne. Daniel často konštatuje, aké sú blízke naše kultúry a aj jazyk. Ľudom sa páči, keď spievam aj po ukrajinsky aj po slovensky,“ hovorí o reakciách publika počas koncertov.

Nekopírujú, ale sú autentickí

Po príchode na Slovensko sa zmenil aj jej pohľad na vlastnú tvorbu. Na Ukrajine sa viac venovala soulovej či džezovej hudbe.

„Na Slovensku sa nesnažíte tento typ hudby kopírovať, čo je fantastické. Veľa vašich spevákov a speváčok robí piesne v slovenskom jazyku, tvoria vlastnú, autentickú hudbu. Vidím to aj na koncertoch, o ktoré je záujem,“ hovorí Medvedovska.

Naša hudobná scéna ju inšpirovala natoľko, že sa rozhodla nahrať nový album v slovenčine. Zhudobňuje texty autorky Silvie Kaščákovej. „Chcem prejaviť vďačnosť a úctu Slovákom a vašej krajine,“ zdôrazňuje. Slovenčina je podľa nej veľmi náročný jazyk, nielen na učenie, ale aj na spievanie. Preto je zvedavá, čo z pripravovaného albumu vznikne.

Slovenský folklór vie počúvať donekonečna

Pri otázke, ktorá je jej najobľúbenejšia ukrajinská pieseň, sa zamyslí. Má ich totiž rada viaceré, spieva ich aj na koncertoch.

„Medzi tie najobľúbenejšie patrí Oj verše mij verše. Je to krásna pieseň. Spievam ju s looperom. To je zariadenie, ktoré mi umožňuje v reálnom čase nahrávať viacero mojich hlasov, z ktorých vzniká viachlas. Veľmi si užívam reakcie publika, keď ju dospievam. Pesnička im doslova zoberie dych,“ myslí si Medvedovska.

Rada spieva aj texty ukrajinských básnikov a autorov. „Napríklad básne Tarasa Ševčenka, ktorý je pre Ukrajinu symbolom slobody. Dožil sa len 47 rokov a iba 11 rokov svojho života bol naozaj slobodný. Dlho bol totiž v nevoľníctve, zajatí alebo vo vyhnanstve a bojoval za ukrajinskú kultúru. Zažil Rusko a povedal, že Ukrajina by nemala ísť rovnakým smerom,“ vysvetľuje.

Pre jeho báseň Dumy moi, dumy moi spravil Špiner hudobný aranžmán. „Ide o dôležitú pieseň. Dáva mi silu, nádej a vždy pri nej prežívam nanovo rôzne emócie. Práve hudba prehovára aj k divákom a chápu, že máme čo svetu ako Ukrajinci a Ukrajinky povedať,“ vysvetľuje.

Zo slovenských ľudových má veľmi rada A ja taká dzivočka, s ktorou tiež vystupuje. „Veľmi sa mi páči, ako spievajú vaše speváčky folklórne piesne. Môžem ich počúvať donekonečna: to, ako vysoko a úderné spievajú, je perfektné,“ chváli Medvedovska. Okrem toho má rada slovenských umelcov a umelkyne ako napríklad speváčky Janu Kirschner, Katarínu Koščovú, Simu Magušinovú či skupinu Lash & Grey.

Kultúra má byť slobodná

Pre Medvedovsku je podstatné, že ukrajinskí umelci a umelkyne majú možnosť tvoriť a venovať sa umeniu aj na Slovensku.

A to aj v časoch, keď ministerka kultúry Martina Šimkovičová hovorí, že kultúra má byť slovenská a žiadna iná. „Kultúra má byť slobodná. Sú to práve umelci a umelkyne, ktorých citlivosť a nástroje tvorby sú univerzálnym jazykom,“ hovorí.

Vníma aj dôležitosť ukrajinskej kultúry, ktorú sa Rusko snaží ničiť. „Musí prežiť a zostať. Nemôže prísť o svoju autenticitu. Nesmieme zabudnúť na to, kým sme,“ vysvetľuje.

Ukrajinská kultúra je podľa nej pestrá, zaujímavá a srdečná. „Odzrkadľuje náš charakter: že sme schopní bojovať a postaviť sa za seba. Má silný vplyv a energiu. Všímam si, že aj keď ľudia nerozumejú po ukrajinsky, naša hudba sa ich vždy dotkne,“ konštatuje.

Dokazuje to napríklad aj skupina Go_A, ktorú má Medvedovska rada. Skladby skupiny majú v jej playliste špeciálne miesto. Kapela dosiahla úspech na Eurovízii v roku 2021, keď skombinovali tradičnú ukrajinskú tvorbu s folkom a elektronickou hudbou. Veľký úspech zožali aj počas koncertov na slovenskom festivale Pohoda, kde ľudia spievali ich texty a zaplnili celý priestor pod pódiom.

Vyvracia to podľa nej nezmysly, ktoré šíri Rusko o tom, že Ukrajina nemá svoj jazyk, kultúru či identitu. „Máme bohatú tvorbu: literatúru, tanec, hudbu. Tá má svoje miesto vo svete, kde dôstojne obstojí,“ konštatuje.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Členovia kapely Go_A: Keď sa vrátime na Ukrajinu, privíta nás trpká realita. Je to však náš domov Čítajte 

Má kľúče, no nemá sa kam vrátiť

Zároveň však nerozumie slovenskej vláde, ktorej členovia Rusko navštívili a viacerí ho glorifikujú. „Trápi ma to a je mi to ľúto. Viem, čo Rusko robí na Ukrajine. Neviem si predstaviť, že by si vaša krajina budovala budúcnosť s Ruskom. Súhlasím s tým, že Slovensko je Európa,“ hovorí.

Proruské názory na Slovensku vníma ako spomienkový optimizmus. „Niektorí ľudia nemajú kompletné informácie a veria len svojim predstavám a názorom. Všímam si, že majú mylný názor aj na Ukrajincov. Dokonca si nemyslia, že na Ukrajine Rusko rozpútalo vojnu. Zomrelo pritom mnoho ľudí, detí, Rusi zničili mnoho miest a domovov. Niektorí ľudia sa nemajú kam vrátiť.“

Spomína aj príbeh svojej známej z Bachmutu, ktorá jej nedávno povedala: „Mám kľúče od domu, no nemám sa kam vrátiť.“ „Preto nerozumiem ľuďom, ktorí obhajujú Putina a Rusko. Ani neviem, čo by som im povedala,“ konštatuje.