Celovečerný, viac ako tri a pol hodinový film Brutalista, získal už niekoľko prestížnych cien a desať nominácii na Oscara. Je na najlepšej ceste stať sa najlepším filmom roka.
Ozývajú sa hlasy, že táto epická snímka s Adrienom Brodym v úlohe talentovaného architekta Lászla Tótha s maďarsko-židovskými koreňmi, má niekoľko slabín.
Napriek snahe o autentickosť obdobia, snímka zlyháva v realistickom podaní profesie architekta.
"László je zobrazený stereotypne ako osamelý génius, čo nie je pravda, pretože práca architekta je kolektívna. Čo je to za nápad, aby niekto navrhoval komunitné centrum a kaplnku a inšpiroval sa pritom koncentračným táborom? Nehovoriac o tom, ako nezmyselne uprostred ničoho stojí komunitné centrum pre ľudí," zaznieva napríklad v podcaste Why the Brutalist is a Terrible Movie.
Odborník na architektúru Martin Zaiček k filmu nie je až taký kritický.
"Veľkolepú snímku netreba brať ako kroniku architektúry, je to predovšetkým vymyslený emotívny príbeh architekta, ktorý uteká po prežití holokaustu do Ameriky v nádeji za lepším životom," hovorí Zaiček.
Postavil takmer polovicu Bratislavy a skoro sme naňho zabudli. Weinwurmov osud je záhada (rozhovor) Čítajte Zopár prepojení s reálnou architektúrou sa vo filme črtá.
"Vnímam napríklad paralely so životmi architektov tých čias. Mnohí mali židovský pôvod a nemali to ľahké. Veľa som počas pozerania myslel napríklad na Friedricha Weinwurma, výnimočnú osobnosť slovenskej architektúry, ktorý sa na rozdiel od Lászla Tótha skončenia nadvlády nacizmu nedočkal," konštatuje popularizátor architektúry.
Takmer zabudnutý architekt
"Vo Viedni, Budapešti, Bratislave, ale aj na území súčasného Česka, tvorili v tom čase najvýznamnejší architekti tých čias a do architektúry aplikovali progresívne myšlienky európskych centier ako bol Bauhaus či funkcionalizmus," vysvetľuje Zaiček. Mnohí emigrovali pred druhou svetovou vojnou.
Friedrich Weinwurm bol najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej modernej avantgardy medzi dvoma svetovými vojnami. Odborníci architektúry ho prirovnávajú k takým osobnostiam ako boli Emil Belluš či Dušan Jurkovič.
"Weinwurmove nápady sa počas medzivojnového obdobia na Slovensku velebili ako revolúcia. Postavil takmer polovicu Bratislavy, no veľkého uznania sa nedožil," hovorí pre SME Henrieta Moravčíková, odborníčka histórie architektúry, o významnej osobnosti napísala monografiu.
Friedrich Weinwurm navrhol napríklad kúpele Grössling v Bratislave, ktoré dnes prechádzajú rekonštrukciou. Od roku 1924 spolupracoval s architektom Ernstom Wiesnerom, ktorý pôsobil v Brne, ale podarilo sa mu utiecť do Británie, kde po vojne pôsobil ako architekt. A aj s Ignácom Vécseinym, s ktorým si založili projektovú kanceláriu. Vécseiny bol neskôr s manželkou deportovaný do Osvienčimu.
Spoločne navrhli množstvo stavieb, tvár Bratislavy zmenili najmä postavením sociálnych bytov Unitas a Nová doba.
„Weinwurmove bytovky predstavovali kultúrny skok. Bytovky pre robotníkov predtým vyzerali ako ubytovne, celá rodina bývala v jednej izbe, nemala vlastné hygienické zariadenia, ani tečúcu vodu, ústredné vykurovanie. Prvýkrát prišla moderne vybavená bytovka, boli tam sušiarne, práčovne, v Unitas dokonca knižnica. Odborná verejnosť v tom videla revolúciu, niečo nevídané, sociálny experiment," vysvetľuje Moravčíková unikátnosť Weinwurmovej tvorby.
V čase sľubne rozbehnutej kariéry musel Weinwurm s architektúrou skončiť. Ako Žid stratil počas Slovenského štátu právo na prácu, k perzekúcii prispelo aj ľavicové zmýšľanie.
Weinwurm napriek svojmu výraznému talentu nebol taký známy ako Belluš či Jurkovič. Podľa Moravčíkovej je dôvodom aj jeho zmiznutie.
"Z dokumentov vyplýva, že bol odvedený do tábora v Novákoch, odkiaľ sa mu podarilo utiecť. Nevieme, čo bolo potom," konštatuje odborníčka, ktorá po živote architektka pátrala v archívoch.
Inšpirácia velikánmi ako Breuer
Vráťme sa však k filmu Brutalista. Aby sa autori scenára Brady Corbet a Mona Fastvold vyhli akémukoľvek prekrývaniu so skutočnými postavami, radili sa s historikom architektúry Jeanom-Louisom Cohenom (zomrel v roku 2023, pozn. red.). Chceli sa uistiť, že žiaden architekt povojnového obdobia nemá rovnaký príbeh ako László.
To neznamená, že neexistuje paralela medzi Lászlóom a osobnosťami architektúry a dizajnu, ktorí v tom čase patrili k priekopníkom modernej architektúry a dizajnu.
Herec Pearce pre SME: Poznačila ma postihnutá sestra a otec, ktorý zahynul, keď som bol chlapec Čítajte Spomínajú sa mená veľkých osobností, ktorí pôsobili v USA, aj v Európe: Paul Rudolph, Ernő Goldfinger, Louis Kahn či Mies Van der Rohe.
Najčastejšie spájajú Tótha s Marcelom Breuerom. Podobne ako László Tóth, aj Breuer sa narodil v Budapešti. Pod vedením Waltera Gropia (zakladateľa Bauhausu) sa jeho talent rozvinul pri štúdiu Bauhausu vo Weimare. A podobne ako filmová postava, aj Breuer je nútený z Európy utiecť.
Ikonickou je Breuerova stolička Wassily alebo kresielko Cesca. Vo filme László Tóth vystaví do výkladu moderný nábytok z rúrkovej ocele. Je úplne odlišný, aký ponúka v obchode jeho bratranec. K čomu sa hodí, pýta sa ho bratrancova partnerka.
Zariadenie, ktoré vytvoril, pripomína dizajn, ktorého priekopníkom bol práve Marcel Breuer. Elegantný, nadčasový, jednoduchý, funkčný, a z úplne nového materiálu - ocele. Aktuálny aj dnes.
Brutalista navrhol stavbu, ktorá nikdy nestála
"Brutalista nie je iba o sugestívnom, mnohokrát surovom príbehu, ale aj narážkou na brutalistický štýl architektúry," vníma názov filmu ako slovnú hračku Martin Zaiček. Moderný štýl reprezentujú masívne a strohé budovy zo surového betónu - béton brut.
Spoločenské centrum navrhoval László v štýle brutalistickej architektúry.
Je to monumentálna masa z betónu, ktorá sa týči na kopci vo východnej Pennsylvánii. Zvonka je fasáda strohá, vnútorné priestory napriek výške tmavé a úzke. Jediné svetlo preniká dovnútra cez strechu, aj to iba rezom v tvare kríža. Odráža sa v rovnakom obraze na mramorový oltár.
Nikto síce nekričí My sme tu doma, ale v Brutalistovi to aj tak počuť Čítajte Napriek týmto subtílnym lúčom, je to vítaný záblesk, ktorý prináša úľavu po tom, ako ste sa prechádzali iba tmavými chodbami umiestnenými väčšinou v podzemí.
Stavba, ktorú stavia architekt a o jej vzhľad, sa sporí s mecenášom, má reálne kontúry, avšak v snímke sa vôbec neobjaví. Maximálne jej časť.
Keď sa diváci pýtali režiséra a scenáristu Bradyho Corbeta, či by mohli stavbu navštíviť, odpovedal, že nie. Veľká časť z toho, čo môžu diváci vidieť nie je skutočné. "A to, čo sme postavili, sme aj zničili," dodal.
Výroba stála 10 miliónov dolárov (suma patrí k tým nižším pri svetovej produkcii filmov), preto si nemohli dovoliť nechať ani takmer trojmetrový dlhý model.
Podľa magazínu je to výsledkom jedného z mnohých filmových trikov, ale aj šikovnej produkčnej dizajnérky Judy Becker.
Sám scenárista priznáva, že ho inšpirovala kniha Hilary Thimmeshovej o Marcelovi Breuerovi a jeho benediktínskom kláštore Saint John's Abbey v Minnesote.
Pre produkčnú dizajnérku to bola zasa synagóga v Scarsdale v New Yorku, ktorá mala tvar Dávidovej hviezdy a impozantná fasáda múzea na Madison Avenue v New Yorku.
Najťažším orieškom bolo pre Judy Becker vymyslieť, ako začleniť do stavby imagináciu koncentračného tábora. Inšpirovala sa americkým umelcom, majstrom svetla Jamesnom Turrellom.
Považovali ich za pomocníkov režimu. Architekti verili, že príde obdobie rozumu, bola to však ilúzia Čítajte Prepojenie komunitného centra s koncentračným táborom, čo bolo terčom kritiky v spomínanom podcaste, bolo ale pre scenár mimoriadne dôležité. Pre hlavného hrdinu symbolizoval ťažké podmienky, ktorými si aj s manželkou v tábore prešli.
New York Times vtipne poznamenal, že Brutalista je o architektovi, ktorý vykúzli neexistujúcu veľkolepú budovu. Ale najväčším filmárskym počinom bolo ukázať divákom uveriteľnú budovu, bez toho, aby vôbec existovala.
Zdá sa, že sa to tvorcom podarilo. A tiež dokázali vzbudiť záujem o architektúru. Vyhľadávanie informácii o brutalistickom štýle stúplo po uvedení filmu do kín, prezrádzajú to internetové vyhľadávače.
"Paradoxne vo filme až toľko architektúry divák neuvidí. Na to odporúčam nedávny dokument Architektúra ČSSR 58 - 89", konštatuje Zaiček.
Vzťah s mecenášom je dôležitý aj dnes
Spoločenské centrum si u Lászlóa objednal bohatý Harrison Lee Van Buren (Guy Pearce). Vie, že architekt má talent a dokáže mu navrhnúť výnimočnú stavbu, čo by snobskému a dobre vyzerajúcemu priemyselníkovi mohlo priniesť obdiv a uznanie.
Problémy vo vzťahu nastanú, keď sa stavba nejde podľa plánu, predražuje sa a najmä - architekt ju stavia podľa vlastných predstáv. Mramor je pre Van Burena prijateľnejší, pretože pôsobí luxusnejšie, na rozdiel od strohého betónu.
Vzťah sa zhoršuje natoľko, že v istom momente sa architekt rozhodne financovať stavbu z vlastných prostriedkov.
"Neviem, či táto línia príbehu by vyzerala takto aj v skutočnom svete, ale vzťah architekta a klienta je dôležitý aj dnes," hovorí Zaiček.
"Pre konečný výsledok a spokojnosť nie je nič dôležitejšie ako porozumenie medzi oboma stranami," uzatvára odborník.
Len tak môže podľa Zaička vzniknúť vydarená architektúra, ktorá je zároveň silnou výpoveďou bez ohľadu na plynutie času.
