Táto vojna bude v pondelok trvať presne tri roky. A táto vojna zároveň trvá oveľa dlhšie.
Jej začiatok môžeme poľahky nájsť koncom roka 1994 v Budapešti. Vtedajšie veľmoci tam s Ukrajinou, ktorá si postupne budovala nezávislosť po rozpade Sovietskeho zväzu, podpísali dohodu, že sa vzdá jadrových zbraní na jej území výmenou za prísľub bezpečnostných garancií.
Ale určite sa musíme pristaviť na začiatku roka 2014 na kyjevskom Námestí nezávislosti nazývanom Majdan. V rozpore s proruskou politikou vtedajšieho ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča sa tam ľudia dožadovali európskej budúcnosti.
Doslova o ňu bojovali proti špeciálnym jednotkám poriadkovej polície, ktoré proti nim Janukovič poslal. A 110 z nich pri týchto zrážkach zahynulo. V ďalších mesiacoch potom Rusko pod falošnou vlajkou vtrhlo najprv na Krym a vzápätí do východných častí Ukrajiny.
Tri roky odo dňa, keď ruské vojská na pokyn prezidenta Vladimira Putina z mnohých strán vpadli 24. februára 2022 na územie nezávislej Ukrajiny, sú zjavne len pokračovaním vojny, ktorú si dovtedy málokto všímal.
A teraz tému ruskej agresie na Ukrajine vrátil aj k tým, ktorí ju už vytesnili z každodenného života, americký prezident Donald Trump, keď oznámil, že začal s ruským prezidentom Putinom hovoriť o jej ukončení.
Pre toto vydanie Víkendového výberu venujeme rovnako ako celé tlačené vydanie Magazínu Víkend, iba jednej téme.
Jadrom je cyklus fotografií Juraja Mravca, v ktorom sa zameral na snímky z prvého roka najhorúcejšej fázy tejto vojny. Dopĺňajú ho rozhovory, aj s analytikom Tarasom Kuziom, komentár Ivana Mikloša či príbeh Mily Medvedovskej, ktorá sa po úteku pred vojnou usídlila na Slovensku.
Chceme Vám tak ponúknuť mapu toho, odkiaľ a kam sa presúval a presúva svet pre najhoršiu vojnu v Európe za posledných 80 rokov.
A pripomenúť desaťtisíce mŕtvych a milióny vysťahovaných, za ktorých nesú zodpovednosť ruskí agresori na čele s prezidentom Putinom a ich pritakávači a pomáhači, ku ktorým sa pridal aj slovenský premiér Robert Fico.
Upozorňujeme, že niektoré z nasledujúcich záberov nie sú vhodné pre maloletých a citlivé povahy. Ale to nie je ani vojna.
Juraj Fellegi, zástupca šéfredaktorky
Námestie Majdan Nezalezhnosti počas protestov Euromajdan 27. január 2014. (zdroj: Juraj Mravec)
Demonštranti na barikádach. 27. január 2014. (zdroj: Juraj Mravec)Dianie okolo Ukrajiny ukazuje, kam nás priviedlo ignorovanie reality
Koncom februára a začiatkom marca 2022 bolo na slovenských cestách možné vidieť prazvláštny úkaz. Pohybovali sa po nich autá s ukrajinskými poznávacími značkami, ktoré mali na oknách či zadnom skle nalepené papiere s veľkými tlačenými písmenami ДЕТИ.
Natrafiť na takéto auto uprostred noci kdesi v kopcoch medzi spiacimi dedinkami bolo ako stretnutie s mimozemšťanom.
Predstava, že chcete zvýšiť svoju šancu na prežitie pomocou nápisu, ktorý prosí cudzieho vojaka o zľutovanie, keďže vo vašom aute cestujú aj vaše deti, jednoducho nezapadala do nášho vesmíru.
O tri roky neskôr sme sa s mimozemšťanom v podobe vojny na Ukrajine naučili žiť.
Čítajte viac v komentári Matúša Halása z Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe
Príslušník 41. bataliónu v zákopoch za dedinou Stará Ihnatevka (dnes územie pod okupáciou ruskej armády). Február 2016. (zdroj: Juraj Mravec)Politológ: Je naivné veriť, že Putin ukončí vojnu
Politika Donalda Trumpa sa až tak nelíši od toho, čo vo vzťahu k Ukrajine robil Joe Biden. Ukrajina mohla vojnu na jeseň roku 2022 vyhrať, ak by ju Američania a ostatní spojenci dostatočne vojensky podporili, vraví TARAS KUZIO, britský profesor politológie z Kyjevsko-mohyljanskej akadémie a autor knihy Fašizmus a genocída: ruská vojna proti Ukrajincom.
Európa aj Spojené štáty sú pri rokovaniach s Rusmi naivní, tvrdí. „Kým žije Vladimir Putin, vojenská agresia proti Ukrajine a hybridná vojna proti Západu v nejakej forme budú pokračovať,“ dodáva.
Čítajte viac v rozhovore reportéra SME Lukáša Onderčanina s politológom Tarasom Kuziom.
Borodyanka krátko po oslobodení spod ruskej okupácie. 6.4.2022. (zdroj: Juraj Mravec)
V prvých dňoch po ruskej invázii opúšťali svoju domovskú krajinu státisíce Ukrajincov. Podľa odhadov OSN zo začiatku marca 2022 utieklo v krátkom čase prinajmenšom 1,2 milióna obyvateľov. Státisíce opúšťali aj Kyjev, ktorý bol začiatkom marca 2022 stále hlavným cieľom ruskej armády. Je to aj prípad rodiny na fotografii, pri ktorej Juraj Mravec čakal asi 20 minút na moment rozlúčkového objatia. Nastupovali na rýchlik Kyjev – Užhorod. Kyjev, 11. marec 2022. (zdroj: Juraj Mravec)Som v krajine, ktorá mi veľmi pomáha, no nemám v nej minulosť, hovorí speváčka Mila Medvedovska
„Všetko bolo absolútne dokonalé,“ začína svoje rozprávanie Mila Medvedovska. Pred vypuknutím ruskej invázie bol jej život šťastný a naplnený vo všetkých smeroch. S manželom a dcérou veľa cestovali, mala vlastnú súkromnú školu spevu a ako speváčka aj koncertovala.
Z Dnipra, ich domova, ušla s dcérou štvrtý deň po začiatku invázie, 28. februára 2022.
A hoci na Slovensku našla ukrajinská speváčka Mila Medvedovska druhý domov, stále so sebou nosí pocit smútku. Aj počas rozhovoru sa jej tlačia do očí slzy.
„Uvedomujem si, že som odídenec. Žijem v krajine, ktorá mi veľmi pomáha, no nemám v nej minulosť. Keď kráčam ulicami Bratislavy, nemám na ne spomienky, ktoré sú pre mňa ako pre umelkyňu dôležité. Všetko, na čo narazím v meste, je pekné, no nič nie je moje,“ vysvetľuje.
Ulice, ktoré pozná a ktoré uchovávajú jej spomienky a zážitky s manželom, dcérou a rodinou, zostali v Dnipre.
„Hoci tu nemám minulosť, žijem teraz tu a tu tvorím svoj príbeh,“ hovorí.
Medvedovska momentálne pracuje na novom albume a spolu s hudobníkmi Danielom Špinerom a Katarínou Koščovou sa pripravuje na turné Buď Láska po slovenských mestách. Žilina je už teraz vypredaná, v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove sa lístky rýchlo míňajú. Okrem toho vedie komunitný spevácky zbor v bratislavskom Lamači a individuálne učí spev.
Čítajte viac v príbehu reportéra SME Michala Dudoňa o Mile Medvedovskej.
Vojna zmenila môj prístup k slovám. Niektoré veci zrazu znejú inak, hovorí spisovateľka Siedykh
Doteraz si pamätá, ako večer pred začiatkom invázie mňaukala jej mačka a nervózne pobehovala po byte. Ukrajinská spisovateľka Anna Siedykh s rodinou nerozumeli, čo sa deje. „Zrejme pociťovala úzkosť, ktorá pramenila aj z nás,“ zamýšľa sa.
Každý na Ukrajine vraj intuitívne cítil, že sa niečo stane. Siedykh vo svojom okolí vnímala napätú atmosféru.
„Ráno pri príprave praženice vtlačím vlhký prst, do soli, olížem ho - potrebujem aspoň niečo cítiť,“ napísala si doma v Kyjeve deň pred ruskou inváziou v roku 2022. Bola vtedy študentkou literárnej vedy. Vlani vydala na Slovensku svoju debutovú zbierku básní Cudzinečnosť, ktorá patrila k najpredávanejším knihám kníhkupectva Artforum.
„Očakávali sme, že sa vo februári niečo stane. V spoločnosti panovala úplná neistota: nevedela som, ako sa k tomu postaviť a čomu veriť. Trvalo to tak dlho, že som bola z toho unavená. Cítila som aj totálnu bezmocnosť, ktorá pretrváva dodnes,“ hovorí Siedykh.
V deň začiatku invázie mala naplánovanú večeru s kamarátkou. Nestretli sa dodnes.
Čítajte viac v príbehu reportéra SME Michala Dudoňa o Anne Siedykh.
Výcvik ukrajinskej domoobrany krátko po plnoformátovej invázií. Biela Cerkva. 7.marec 2022 (zdroj: Juraj Mravec)Tisíce Ukrajincov zmizli v ruských väzniciach. Niektorí Rusi ich pomáhajú nájsť
Nadežda Jevdokimová naposledy videla svojho manžela pred takmer tromi rokmi, keď ho ruskí vojaci vytiahli z ich auta na kontrolnom stanovišti na severovýchode Ukrajiny, posiatom mŕtvolami a zhorenými tankmi.
Nadežde, ktorá teraz žije v Európe, ešte v tú zimu po mesiacoch mučivého ticha zavolal niekto z neznámeho ruského čísla. Hlas v telefóne hovoril, že jej manžel Vlad je nažive a že ho zadržiavajú vo väzení v Rusku. Neznámy našiel jej meno a číslo na malom útržku papiera, ktorý prepašovali z Vladovej cely v cievke s niťou.
Nadežda neskôr zistila, že muž, ktorý jej v ten deň zavolal, bol súčasťou skupiny dobrovoľníkov v Rusku, ktorí riskujú svoje životy - občas za peniaze, ale zvyčajne zadarmo -, aby odovzdali dôležité informácie o Ukrajincoch, ktorí zmizli v rozľahlom ruskom trestnom systéme.
Vlad je jedným z tisícov ukrajinských civilistov, ktorí boli podľa právnikov a aktivistov nezákonne zadržaní, keď ruské sily postupovali a obsadili rozsiahle časti ukrajinského územia. Mnohí z nich zmizli vo väzniciach, zadržiavacích centrách a mučiarňach po celom Rusku a okupovanej Ukrajine.
„Nazývam to najväčšou krízou ľudských práv v súčasnom Rusku,“ vraví Roman, moskovský právnik, ktorý sa tejto problematike venuje od roku 2022.
Romana denník The Washington Post neuvádza celým menom, podobne ako niekoľko ďalších ľudí, a to z dôvodu rizika odvety ruských orgánov.
„To, čo sa tu deje, sa deje vo federálnom meradle. Obeťami tohto systému sa stáva oveľa viac ľudí a ich počty sú astronomické,“ dodáva.
Čítajte viac v reportáži The Washington Post.
Z Ukrajiny utekali najčastejšie matky s deťmi, kým seniori neraz odmietali odísť a ostávali na miestach, kde strávili celý život. Domov však rozhodne neznamenal bezpečie. Vasil Ivanov a jeho manželka Valentina zostali v Charkove. Prvý rok bolo mesto jedným z najostreľovanejších v plnoformátovej vojne. Pani Valentine odtrhol šrapnel nohu počas toho, ako išla vyniesť smeti. Podarilo sa jej doplaziť do vchodu bytovky, kde ju našiel manžel a so susedom zavolali sanitku.Charkov, 3. apríl 2022 (zdroj: Juraj Mravec)
Distribúcia humanitárnej pomoci. Kherson niekoľko dní po oslobodení. 18.11. 2022 (zdroj: Juraj Mravec)
Viac ako rok žila táto rodina v pivnici v malom meste Avdijivka južne od Donecka. Avdijivka bola na frontovej línii desať rokov, vo februári 2023 už bola obkľúčená z troch strán. Rusi ostreľovali poslednú príjazdovú cestu, Avdijivka bola na dostrel všetkým – od mínometov až po raketové systémy. V meste nebola jediná neponičená budova. Po tom, ako v januári 2024 mesto kompletne zničilo ruské bombardovanie, Rusi Avdijivku okupovali. Rodina z fotografie sa však evakuovala v decembri 2023. Avdijivka, Donecká oblasť, 13. február 2023 (zdroj: Juraj Mravec)Nosia lekárničky aj granáty. Čo sa deje s dronmi, na ktoré sa zbierajú Slováci
Zákop je na ukrajinsko-ruskom fronte relatívne bezpečné miesto. Dá sa v ňom kryť, zaliezť do diery, je šanca, že niekde nablízku je v ňom aj medik. "Najkritickejším momentom je rotácia, keď vojak musí prebehnúť s plnou poľnou z rotačného bodu do zákopu. Vtedy nie je krytý," hovorí bratislavský podnikateľ a dokumentarista Marcel Rebro, ktorý s novinárkou Janou Čavojskou založil organizáciu Nezlomní a na Slovensku organizujú verejné zbierky na kúpu dronov pre Ukrajinu.
"Ak sa vojak v priebehu dňa zraní, nemá šancu, že ho do západu slnka odtiaľ vytiahnu. Musí vydržať do tmy," vysvetľuje v kancelárii, v ktorej pripravuje ďalšiu várku dronov.
Zranený vojak je návnadou, Rusi doslova čakajú na to, kým k nemu príde evakuačná skupina, aby ju mohli zabiť. Osamelého zraneného vojaka vtedy dokážu zachrániť drony. Môžu mu priniesť lekárničku, škrtidlo, fľašu vody alebo vysielačku.
"Pre vojaka je pritom často najdôležitejší pocit, že niekto na neho nezabudol a vedia o ňom. Ak vojak takto prežije do západu slnka, môže dúfať, že potme po neho príde evakuačný tím," hovorí.
Drony, ktoré z vyzbieraných peňazí kupujú, sú bežne dostupné na internete za stovky, prípadne tisíce eur. Na Ukrajine ich však vojaci upravujú, robia na nich rôzne "macgyverizmy", aby dokázali plniť nové účely. Zhadzovať granáty či bomby, navigovať vojakov, prenášať signál vysielačiek.
Čítajte viac v reportáži Daniela Hoťku.
Frontová línia nad Vuhledarom. Donetská oblasť 16. február 2023 (zdroj: Juraj Mravec)Juraj Mravec
Na tému Ukrajiny je dokumentarista Juraj Mravec citlivý. Viackrát ju navštívil ako fotograf, filmár aj dobrovoľný humanitárny pracovník. Vojnu tam dokumentoval už pred plnoformátovou inváziou z februára 2022. Bol aj pri protestoch na kyjevskom Námestí nezávislosti, takzvanom Majdane, keď sa ľudia na prelome rokov 2013 a 2014 vzbúrili proti proruskej politike vtedajšieho prezidenta Viktora Janukoviča.
„Nečakal som takú súdržnosť más. Spomenul som si vtedy na príhody rodičov z novembra 1989, keď mali všetci jeden cieľ. Presne to som vedel naplno precítiť na Majdane,“ spomínal aj v rozhovore pre SME v roku 2022. V tom čase vystavoval svoje práce pod názvom Vojna na Ukrajine na festivale Mesiac fotografie.
Mravec absolvoval Ateliér fotografie a kameramanskej tvorby na VŠMU v Bratislave, so svojimi fotografiami bodoval v súťažiach Slovak Press Photo aj Czech Press Photo. Vo filme režijne debutoval v roku 2016 dokumentom Mir vam. Venoval sa v ňom Ukrajine podobne ako v celovečernom titule Mir nam, ktorý mal premiéru pred rokom.
Zaujímal sa aj o ďalšie konfliktné oblasti sveta. A tvrdí, že hoci sa prostredníctvom obrazov snaží sprostredkovať emócie (z) toho, čo tam zažíva, mnohé traumatizujúce detaily sú neprenosné. Zároveň nedokáže pochopiť ľudí, ktorí aj napriek toľkým svedectvám o udalostiach na Ukrajine bagatelizujú hrôzy tejto vojny alebo sú prorusky naladení.
