V slovenčine má druhové meno ostrovid, a nie zbytočne. Vďaka svojmu vynikajúcemu zraku o vás v lese vie oveľa skôr, než si ho vôbec môžete všimnúť.
Väčšina z nás ho preto nikdy v prírode neuvidí. Vďaka slovenským filmárom čoskoro tú možnosť dostaneme. V pripravovaných dokumentoch chcú ukázať autentický život tejto tajomnej, najväčšej mačkovitej šelmy v Európe.
Slovensko je jednou z posledných európskych krajín, ktoré sa môžu pochváliť, že majú pôvodnú populáciu rysa. No hoci je vzácny a chránený, stále u nás nie je v bezpečí.
Objaví sa len vtedy, keď sám chce
„Rys je asi najnáročnejší herec, akého si vieme predstaviť. Nečíta scenár, nedodržiava filmovací plán a objaví sa len vtedy, keď sám chce – ak vôbec. Nemôžeme mu povedať, aby zopakoval scénu, postavil sa do lepšieho svetla alebo počkal, kým zapneme kameru. Zároveň však neustále prekvapuje,“ opisuje mladý dokumentarista Jakub Mrocek.
Spoločne s Lukášom Holáskom pripravuje nový film, ktorý sa bude volať Mysli ako rys. Táto šelma bude v ňom hlavnou postavou.
Film by mal mať premiéru budúci rok na STVR, ktorá je koproducentom. Nakrúcať začali už v roku 2021, ale hovoria, že v skutočnosti sa príbeh filmu začal písať oveľa skôr. Roky trávili v horách pozorovaním.
Ochranu vlka chce Taraba zrušiť. Z lovu má úžitok jediná skupina našej spoločnosti, hovoria ochranári Čítajte „Rys je extrémne plachý a nakrútiť ho v divočine je jedna z najväčších výziev, aké sme si mohli stanoviť“ konštatuje Mrocek. „S kamerou sme strávili v teréne stovky dní a nocí, vyvinuli sme si aj vlastné fotopasce a s ďalšími vecami nám pomohli odborníci z rôznych odvetví.“
Dnes majú za sebou vyše 600 dní v teréne.
Úspešná bola aj crowfundingová kampaň, pri ktorej vyzbierali vyše 30-tisíc eur a potvrdili si, že verejnosť naprieč celou spoločnosťou podporuje ochranu slovenskej divočiny. Film možno aj naďalej podporiť na oficiálnom webu filmu.
Jakub Mrocek s Lukášom Holáskom. (zdroj: MYSLI AKO RYS)„Náš film nie je len o samotnom rysovi ako zvierati. Je to cesta, v ktorej sa snažíme pochopiť jedného z najtajomnejších obyvateľov našich lesov. Sledujeme nielen jeho život, ale aj to, ako sú prepojené osudy všetkých zvierat v ekosystéme – od rysov a vlkov, jeleňov až po samotného človeka. Film je aj o našom vzťahu k prírode a o tom, ako môžeme lepšie pochopiť svet, o ktorý sa delíme s divokými zvieratami,“ hovorí mladý filmár.
Tajomný ako tieň
„Rysa je naozaj extrémne ťažké stretnúť a ešte ťažšie nafilmovať. Žije v obrovskom teritóriu, pohybuje sa nepozorovane a má vynikajúce zmysly – takmer vždy vie o nás skôr, než si my všimneme jeho,“ opisuje dokumentarista.
„Prvé mesiace v teréne sme nezažili ani jeden priamy kontakt. Osobne som už aj trochu pochyboval, či ho vôbec niekedy uvidím. A potom sa raz objavil. Po mrazivej noci, ktorú som prespal pod skalou, tam zrazu stál rys. Bol ako tieň. Celý som sa triasol a z prvého záberu prakticky nič nebolo.“
Dnes majú za sebou takmer 40 stretnutí s rysom. Stále však tak trochu pretrváva pocit, akoby v horách bol iba tieň. Alebo akoby ich odkiaľsi sledoval a potom mizol.
Často sa im napríklad stáva, že z fotopascí vidia, že rys skúmal miesto, na ktorom pár hodín predtým stáli. Raz dokonca našli jeho čerstvé stopy presne vo svojich stopách. Akoby zisťoval, čo tie zvláštne bytosti robia v jeho rajóne.
Šelma, ktorá má šesťkrát citlivejší zrak než ľudia a rovnako vynikajúci sluch, žije veľmi utajene. Extrémnej plachosti sa po storočiach prenasledovania a zabíjania nemožno čudovať. Navyše sa pohybuje v teritóriu veľkosti až 200 štvorcových kilometrov.
Som hlucháň a vymieram. Nechajte môj les na pokoji Čítajte U nás žije v horských oblastiach severozápadného, stredného a východného Slovenska, obľubuje členité terény s úkrytmi v skalnatých jaskyniach, štrbinách či pod vývratmi.
Tento vrcholový predátor loví zajace, srny aj mladé jelene, „jedálny lístok“ si spestruje hlodavcami, obojživelníkmi aj vtákmi. Loví typicky zo zálohy niekoľkými dlhými skokmi. Doskočí až sedem metrov.
„Rys má vynikajúci prehľad o tom, čo deje v jeho okolí, a je prakticky na ňom, či vám dovolí ho zazrieť. Nakrútiť ho znamená poznať jeho správanie, vedieť predvídať jeho pohyb a mať obrovskú trpezlivosť,“ konštatujú dokumentaristi.
Postriežka s kamerou
Rys je samotárske zviera. Tak sa to dočítate v každej príručke. Pozorovania počas filmovačky však odhalili, ako veľa o tomto tvorovi stále nevieme.
„Napríklad sa nám podarilo na fotopasci zachytiť samca, ktorý sa hral s rysíčatami, kým rysia matka odpočívala kúsok od nich – aj keď podľa starších poznatkov by mal byť rys striktne samotársky. Veľakrát nás to šokovalo, lebo ak sme toto o rysoch netušili, koľko podobných, zásadných poznatkov o ich životoch nám ešte skrývajú?“ zamýšľa sa Jakub Mrocek.
Vo filme priblížia napríklad príbeh rysice, ktorá prišla o svoje mláďatá či samca, ktorý bojuje za svoju rodinu.
Filmári spomínajú, že mnoho ráz strávili dlhé hodiny v maskovacom kryte bezvýsledným čakaním. Inokedy, naopak, nakrútili zábery, v aké ani nedúfali.
Hodnota takejto filmovej postriežky tkvie v autenticite. Mnohé prírodopisné filmy sú totiž v skutočnosti inscenované, používajú sa v nich zvieratá, ktoré vypustili pred kameru v kontrolovanom prostredí. V praxi ide o oplotené výbehy, síce dostatočne veľké na nakrúcanie, no stále uzavreté, takže zviera nemá možnosť odísť. Výsledky môžu byť vizuálne pôsobivé, no so skutočným životom divých zvierat majú máločo spoločné.
Sú najväčšie aj najohrozenejšie. Začnú u nás dropy konečne hniezdiť? Čítajte „Z pohľadu filmového producenta sa dá pochopiť, že chcete nakrútiť scénu, kde sa rysie mláďatá hrajú s matkou a v zajatí to zvládnete za pár dní. My na podobný záber čakáme roky – a stále nie je isté, či ho vôbec nakrútime. Aj príbeh sa často vytvára až v strižni, akoby na skutočnosti nezáležalo,“ komentuje to Mrocek.
„V takom postupe vidím zásadný problém pre film samotný. Chceme zachytiť autentické správanie rysa v jeho prirodzenom prostredí, zaznamenať jeho reálny životný príbeh. Nakrúcať divého rysa znamená pracovať v jeho podmienkach, nie v našich.“
Každý záber je tak výsledkom dlhých týždňov príprav. Postriežku s kamerou označujú dokumentaristi ako „maratón trpezlivosti“.
„Najčastejšie sa v maskovacom kryte striedame po troch až šiestich dňoch a celý ten čas človek trávi v malom priestore, v tichu a nehybnosti. Spí, je a robí všetko nevyhnutné priamo tam. V zime, keď sú noci dlhé, to znamená dlhé hodiny v spacáku, kým sa opäť rozvidní. V lete zas boj s horúčavou. V tom je však krása nakrúcania divokej prírody – nikdy presne neviete, čo sa stane, a každý nečakaný moment je zároveň novým poznaním.“
Rysie volanie – záber z pripravovaného filmu Erika Baláža a Karola Kaliského o karpatskej divočine. (Karol Kaliský/Arolla Film)
Duchovia karpatského lesa
Leží na zasneženej skale, dlhé predné nohy má natiahnuté pred sebou, uši s čiernymi štetinami nastražené a bokombrady zvýraznené teraz počas zimy. A zvláštne hrubo mňaučí. Je to takzvané rysie volanie. Takto sa rysy vyhľadávajú na prelome zimy a jari.
Záber pochádza z ďalšieho pripravovaného filmu, už druhého, v ktorom bude aktérom rys. Zviera, ktoré označujú aj za ducha karpatského lesa.
„Bude to štvordielny seriál a rys v ňom nebude hlavná postava, skôr jedna z postáv. Nápad vznikol, keď sme navštívili najrozsiahlejšie rumunské pohorie Făgăraș, vtedy sme si povedali, že stojí za to vypovedať príbeh Karpát,“ približuje ochranár a filmár Erik Baláž.
„Máme za sebou štyri roky filmovania a chceme ľuďom rozpovedať príbeh o tom, aký dôležitý je ekosystém Karpát. Je to najväčší súvislý les v Európe, je tu najviac pralesov, veľkých šeliem. Karpaty sú najväčšou európskou divočinou a my sa snažíme cez príbehy zvierat vysvetliť, ako tento ekosystém funguje a prečo je dôležité ho chrániť.“
Zo slovenskej prírody závratným tempom miznú motýle Čítajte Prvú časť uvidia diváci v STVR už počas veľkonočných sviatkov, plánujú aj filmovú verziu pre kiná.
Filmovanie rysa je náročné aj podľa spoluautora seriálu, kameramana Karola Kaliského.
„Sú to lesní duchovia. Raz sa mi podarilo uprostred horského smrekového lesa nafilmovať samicu, ktorá sa náhle z ničoho nič zjavila predo mnou. Stretli sa nám pohľady a ja som získal vytúžený záber. Bol čas rysej ruje a nasledujúce dni som vyčkával na rovnakom mieste, ale bez úspechu. Posledný deň som sa sklamaný vybral domov a napriek hluku, ktorý som spôsoboval po zamrznutom snehu, sa predo mnou zjavila vlčica,“ opisuje.
„Na moje prekvapenie sa nepozerala na mňa, ale trochu vpravo. Pohľad tým smerom mi odokryl ďalšie tajomstvo. Páriace sa rysy. Nakoniec prešli pár metrov popred mňa a aj keď som nič nenafilmoval, stihol som spraviť pár fotografií. Doteraz tento zážitok považujem za niečo nadprirodzené. Zoberie vám to dych a zaplní hlavu. Je to neopísateľný pocit, aký môže človek zažiť iba v divočine.“
Samec a samica v období párenia. (zdroj: Karol Kaliský/Arolla Film)Zviera, ktoré mnohí návštevníci lesa nikdy neuvidia, zachytil aj v predošlom filme Život v oblakoch.
Tam sa mu podaril mimoriadny záber rysej rodinky, matky s mláďatami hrajúcimi sa na snehovej moréne v tatranskej prírode. Hoci Kaliský dobre pozná rysie chodníčky, na tieto zábery čakal dva roky.
„Rysa považujem za najtajomnejšiu z našich veľkých šeliem. Keď trávite v horách naozaj veľa času, zistíte, že pozorovania medveďov, pokojne sa pasúcich na čerstvej tráve alebo čučoriedkach sú pomerne bežné. Stretnutia s vlkom sú oveľa vzácnejšie. No a pozorovania rysov, tie sú len otázkou obrovského šťastia, je to skôr zázrak,“ hovorí.
Dokumentaristi sa súčasne zhodujú, že veľa o správaní rysov ich naučilo stopovanie týchto zvierat. A takisto, ako veľa má rys spoločného s každou mačkou.
Ohrozený a vzácny
Kedysi žili v celej Európe. Vinou rastúceho tlaku ľudí na prírodu ich vyhubili na väčšej časti kontinentu. Karpaty sú dnes jedným z posledných miest, kde stále prežíva pôvodná populácia rysa.
Stretnúť ho v prírode nie je výnimočné len preto, že je plachý, ale aj preto, lebo je vzácny. Aj na Slovensku ho ľudia takmer vyhubili.
„Rys patrí medzi škodlivú zver,“ písalo sa ešte v roku 1985 v knihe Cicavce okolo nás, určenej pre mládež. Vtedy sa na Slovensku rys stále lovil, hoci išlo o ohrozený druh. „Z koží si poľovníci dávajú vyrábať dekoratívne predložky, ktoré sa spolu s lebkami hodnotia na poľovníckych výstavách ako trofeje.“
Územia pre vlky či rysy zachraňujú ľudia z vlastných peňazí. Nemajú tu šancu píly, guľovnice ani buldozéry Čítajte Cynicky sa dá povedať, že dnes u nás žije v klietkach viac tigrov a levov než týchto prirodzených obyvateľov našich lesov. Rysov je podstatne menej, ako sa dlho tvrdilo, počty nadhodnocovali aj poľovníci.
Reálny počet sa pohybuje len okolo 300 jedincov.
Upresniť to pomohol biomonitoring, ktorý sa opiera aj o znaky prítomnosti tejto šelmy ako stopy v snehu či v hline, zvyšky potravy či trus. Môžu to byť aj rysie značkovacie miesta na kmeňoch stromov či skalách, kde rys zanechá pár chlpov, ako sa o ne trie hlavou a šijou. Pomáhajú aj zábery z fotopascí.
Každý rys má jedinečné škvrnité sfarbenie srsti, podobne ako sú ľudské odtlačky prstov, preto sa dá identifikovať aj konkrétny jedinec.
Ani polovica z dvoch až štyroch mláďat, ktoré rysica vrhne, sa nedožije dospelosti. Navyše aj dospelé rysy sa u nás dožívajú oveľa menej, ako by sa mali. Takmer žiadny sa nedožije desať rokov. Podľa štúdie vypracovanej medzinárodným tímom vedcov, ktorá sa odvíja od dlhodobého monitoringu rysov na Kysuciach, v Javorníkoch a Beskydách, neprežije drvivá väčšina rysov dva roky. Rysy skrátka príliš rýchlo miznú.
Hoci ide o chránený a ohrozený druh, stále sa u nás po ňom strieľa. Napríklad v roku 2021 našli v Národnom parku Malá Fatra mladého rysa zastreleného brokovnicou neďaleko poľovníckeho posedu. Nelegálny pytliacky lov je stále realitou a rys je naďalej obľúbenou trofejou. Sledované jedince sa bez stopy strácajú z kamier a ani nestihnú dospieť.
Budeme mať ôsmy smrteľný hriech? Pápež ho nazval ekologický Čítajte Rysov zabíjajú aj autá. Vysoké počty dokladajú medializované správy len z posledných mesiacov: Tatranský národný park v januári hlásil mladú rysiu samicu, ktorú zabil šofér priamo na území národného parku. Ďalší šofér zabil rysa neďaleko Svidníka v máji minulého roka. Ročné mláďa zabil šofér v októbri neďaleko Humenného.
Na Slovensku je rys ohrozený aj devastáciou lesov a stratou pôvodných biotopov zapríčinených turbulentným rozvojom a výstavbou infraštruktúry. S tým súvisí prerušovanie dôležitých migračných trás.
„Problémom je izolácia populácii. V ľudskej reči to znamená, že rysa ohrozuje rozdeľovanie územia na čoraz menšie časti a ich vzájomná izolácia bariérami v podobe ciest, železníc a intravilánov,“ vysvetľuje Lukáš Holásek. „Pre zdravú a životaschopnú populáciu rysov je veľmi dôležité, aby sa mohli voľne a predovšetkým bezpečne pohybovať krajinou, z jedného pohoria do druhého. Potrebujeme biokoridory, na vhodných miestach zelené mosty ponad diaľnice a železnice, do lesov zasahovať s citom a rešpektom.“
Erik Baláž súhlasí: „Rys má obrovské teritórium. Diaľnice a výstavba stredísk cestovného ruchu krajinu postupne rozdeľujú na stále menšie kúsky, kde však rysy nedokážu prežiť. Ak sa napríklad na Kysuciach rys stále vyskytuje, je to len vďaka tomu, že tam dokážu migrovať jedince až povedzme z Tatier. Ak nenájdeme riešenia, rysy môžu vyhynúť.“
Problém je aj novela Trestného zákona prijatá aktuálnou vládou. Spoločenská hodnota rysa je totiž desaťtisíc eur a ešte donedávna by pytliakovi, ktorý zabil tri kusy, hrozilo až desať rokov a minimálne trojročná podmienka. Po novom však už nejde o trestný čin a nič teda páchateľovi nehrozí.
Envirofilozof: Hoci vieme, že smerujeme ku kolapsu, čoraz viac udržiavame štýl, ktorý to spôsobil Čítajte „Presne o to ide, aby bolo pytliactvo posudzované čo najjemnejšie,“ tvrdí Baláž. „Spolu s výrokmi politikov, ktoré sú namierené proti ochranárom a podporujú lov chránených zvierat, to spôsobuje, že pytliaci sa prestali báť. Máme množstvo indícií z terénu, že pytliactvo dramaticky narastá, pretože pytliaci majú pocit neohrozenosti.“
Minulý rok proti rysom zaútočilo, paradoxne, aj ministerstvo životného prostredia pod vedením ministra Tomáša Tarabu (nom. SNS). Novela zákona o ochrane prírody a krajiny a zákona o civilnej ochrane obsahovala nielen elimináciu medveďov, ale ohrozovala aj vlka a rysa.
Mimovládna organizácia WWF Slovensko spustila petíciu Rys nie je hrozba, v ktorej zdôrazňovali, že rys nie je žiadnym ohrozením pre človeka, naopak, jeho ohrozuje človek. Škody na hospodárskych zvieratách spôsobené rysmi sú navyše veľmi nízke. Po verejnom tlaku zo zákona rys napokon vypadol.
„Je to hrozné. Rys je jedným z najvzácnejších zvierat v Európe,“ komentuje to Baláž. „Neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa lovil, okrem túžby úzkej skupiny ľudí zavesiť si jeho kožu na stenu chaty. No a táto skupina ľudí má dnes kamarátov vo vedení ministerstva životného prostredia.“
Podľa Holáska je nezmysel uvažovať o akomkoľvek love rysa. „Nikto nevie s istotou povedať, koľko rysov v skutočnosti u nás žije, no vieme, že počty sú nízke. Najnovšie poznatky navyše odhaľujú, že rysy vedú omnoho sociálnejší život, ako sa predpokladalo v minulosti. Zastrelenie jedného jedinca preto môže veľmi negatívne ovplyvniť aj ďalšie rysy v teritóriu, zvlášť čo sa týka mláďat.“
Spoluautor filmu Jakub Mrocek dodáva: „Rys nám už mnohokrát ukázal, že aj keď si myslíme, že o ňom vieme veľa, stále je výrazne viac toho, čo nevieme. Tieto úžasné a vzácne zvieratá sú súčasťou nás a aj vďaka nim je Slovensko krásne.“
