Hoci jej bufetárka Helenka zneužíva malú moc, ktorú nad zákazníkmi má, nepovažuje ju za zápornú postavu. Aj tak je však herečka ANIKÓ VARGOVÁ rada, že seriál Sľub prišiel až po tom, ako sa etablovala ako výrazná divadelná herečka a nebudú si ju mýliť len s ňou.
Každú hereckú príležitosť berie tak, že jej otvára okno do novej dimenzie, do nového sveta, či je to svet lahôdok alebo dejín umenia, ako v inscenácii Bratislavské srdce, kde hrá kunshistoričku.
S Gregorom Hološkom si v Sľube seriálové manželstvo užívajú, lebo keď sa herci poznajú dlho, niektoré veci si nemusia vysvetľovať a môžu spolu viac vymýšľať.
Nostalgiou za socializmom, do ktorého je seriál zasadený, však netrpí, pamätá si ešte aké prinášal nepríjemné a ponižujúce situácie.
Má rada slobodu a cestovanie, dvanásť rokov účinkovala v budapeštianskom divadle, dnes žije medzi Košicami, kde má manžela, a Bratislavou, kde má prácu, po ceste si zaskočí okopať záhradu k mame.
Aký máte zatiaľ pocit z nového seriálu Sľub, v ktorom hráte bufetárku Helenku Horváthovú?
Verila som, že téma bude ľudí zaujímať, pretože v divadle Gunagu sme robili úspešnú inscenáciu Socík, sladký socík. Keď som čítala prvé pútavé scenáre, mala som nádej, že sa Sľub ujme. Ukazuje sa, že nachádza svoje publikum.
Som za to veľmi vďačná. Forma denného seriálu sa robí dosť rýchlo a je to makačka, máme však skvelých a oddaných filmárov v tíme.
Vy ste socializmus zažili ako dieťa. Čo si z neho najviac pamätáte?
Narodila som sa na pohraničí pri Rimavskej Sobote, pri Tornali v malej dedinke. Moja babka sa po vojne musela vysťahovať, žila v Maďarsku a to bolo nešťastie, lebo sme ju mohli ísť navštíviť len štyrikrát do roka, keď sme niečo kúpili, museli sme to skrývať...
Herec Ján Dobrík: Aj ja viem byť netrpezlivý a podráždený. Nikto nie je iba dobrý či iba zlý Čítajte Nemám pozitívnu nostalgiu za socializmom. Nežná revolúcia bola veľká vec. Iste sme zažili za socializmu aj veľa pozitívnych vecí, stretávali sme sa, hrali sme sa vonku, ale ja som bola veľmi zvedavé dieťa, milovala som cestovanie a jeho obmedzovanie sa mi nepáčilo.
Spotrebného tovaru nebolo toľko, mladý človek, ktorý túžil mať niečo pekné, mal mizerný výber. V niektorých rodinách sa šilo zo zahraničných časopisov, tým sme strašne závideli.
Mnoho ľudí chodilo nakupovať práve do Maďarska.
Áno, boli tam trhy, aj my sme tam chodili, ale moja mama sa bála, keď sme išli cez hranice, všetko sme skrývali.
Pamätám si, že babka si vegetu dávala do podprsenky, alebo keď sme si konečne našli nejaké rifle, navliekli sme si ich na vlastné nohavice a sedeli sme v aute v dupľovanom odeve. Dnes si uvedomujem, aké to bolo všetko ponižujúce.
Ja mám dodnes nepríjemný pocit, keď prechádzam cez hranice.
Tiež si na to vždy spomeniem, keď chodím cez hraničný priechod. Mám pred očami veľmi živé obrazy príslušníkov pohraničnej stráže so psami, vynára sa mi nekonečné čakanie, otváranie kufrov na autách, vybaľovanie tašiek.
Bola vaša rodina aj politicky prenasledovaná?
Žili sme na dedine, rodičia neboli až takí intelektuáli, ani nevyvíjali žiadnu protištátnu činnosť, ale keď niečo riešili pri kuchynskom stole, tak sa šepkalo.
So školou ste nemali problémy?
Nie, akurát, že som chcela študovať konzervatórium, ale to mi rodičia nedovolili.
Takže to dievčatko, čo hrá v seriáli Sľub vašu dcéru a chce ísť študovať spev, ste vlastne vy?
Áno. To som vlastne ja. Keď som sa hlásila na VŠMU, mama povedala, nech to skúsim, aspoň ma to prejde. Síce ma vyhodili, ale prišla som domov s tým, že ma to ešte viac motivovalo. Na školu sa mi napokon podarilo dostať až na štvrtýkrát.
Čo vás na postave Helenky baví a čo nie?
Herca musí baviť každá postava, inak by ju nevedel zahrať. Keď to nefunguje, musí niečo na postave zmeniť, aby si k nej našiel vzťah.
Moja Helenka je klebetná, trošku dudravá, ale aj prajná, toto mi nebolo vzdialené. Niežeby som bola klebetná, ale poznám takéto typy, mám svoj vek, už som sa stretla so všelikým. Dala som si ju dokopy z rôznych ľudí.
Anikó Vargová a Gregor Hološka so svojimi seriálovými deťmi v Sľube. (zdroj: TV Markíza)Môžem byť v tejto postave hravá, energická, baví ma, ako jej niekedy ústa reagujú rýchlejšie ako hlavička a až neskôr si uvedomí, čo povedala. Páčia sa mi takéto obyčajné charaktery, zo života. Netvária sa, že sú múdrejšie, ako sú, na prvom mieste majú rodinu a pre jej blaho urobia všetko.
Hrá sa mi dobre, ponúka mi väčšiu tvorivú slobodu, ako keby bola odmeraná, sofistikovaná žena.
Je to vôbec kladná postava? Je síce len bufetárka, ale dokáže zneužívať tú malú moc, čo má. Podpultový tovar, riedenie tresky... Alebo žili ľudia vo zvrhlom systéme tak dlho, že už takéto konanie ani nevnímali ako niečo zlé?
