Keď vlani ministerka kultúry odvolala Mateja Drličku z postu generálneho riaditeľa SND a v divadle sa stretla kultúrna obec, aby predebatovala stratégiu proti jej čistkám, bola jediná, ktorá vystúpila s konštruktívnou poznámkou.
Dnes riaditeľka divadla DPOH VALERIA SCHULCZOVÁ vraví, že sa vtedy cítila veľmi zle a z vystúpenia pred svojimi kolegami mala úzkosť.
Myslí si, že iniciatíva Otvorená kultúra! sa nevydala správnym smerom. Jej predstavitelia sú príliš zameraní na seba a majú tendencie stotožňovať kultúrne inštitúcie s ich odvolanými šéfmi.
Schulczová desať rokov žila v Česku. S jej mentalitou sa jej na Slovensku pracuje ťažko. Nemá rada kamarátšafty, ktoré sú hojné aj v divadelnom prostredí. Spoločnosť vníma ako infantilnú a príliš tribálnu a často sa v nej stretáva s podráždenou reakciou, keď niekto vysloví iný názor, ako by mal v kultúrnej obci mať. Pripomína jej to komsomoľské roky. Martine Šimkovičovej a jej suite sa podaril veľký kúsok, konštatuje, keď vidí precitlivených a rozhádaných kolegov.
O pár týždňov bude mať v DPOH premiéru hra Hitlerov prezident, ktorú režíruje. Hneď nato ju čaká výberové konanie na funkciu riaditeľky, ktorú vykonávala tri roky. Počas svojho pôsobenia v divadle zastavila kamarátske spolupráce, pre čo sa vraj viacerí z jej priateľov stali nepriateľmi.
Jej prípravu ovplyvnili šumy, že konkurz už má v podstate vyhratý jej protikandidát Matej Drlička. Ten o svojich plánoch s divadlom už verejne hovoril a mal by si so sebou priniesť aj niekoľkých hercov zo SND, o ktorých sa vraj hovorí ako o vyvolených.
V rozhovore sa dočítate:
- akú podobu dostane Tiso v hre, ktorú režíruje a chystá v DPOH,
- aký zámer mala s predlohou hry americká autorka Madeline Vadkerty,
- aký kúsok sa podľa nej podarilo s kultúrnou obcou urobiť ministerke Šimkovičovej,
- prečo našu spoločnosť považuje za infantilnú, kultúrnu obec za tribálnu a ako v nej ľudia reagujú na iný názor,
- na čo na Slovensku neustále pri práci v divadle naráža a čo ju vyčerpáva,
- ako Slovensko dopláca na to, že sa považujeme za morálnejších, než sú tí, ktorých kritizujeme,
- ako v divadle vyzerajú kamarátšafty a čo sa stalo, keď ich odmietla,
- prečo sa znovu uchádza o post riaditeľky mestského divadla DPOH,
- v čom robí iniciatíva Otvorená kultúra! chybu a čím sa izoluje od zvyšku spoločnosti,
- prečo nie je správne stotožňovať kultúrne inštitúcie s ich šéfmi,
- o akej ponuke pre Mateja Drličku od Petra Pellegriniho počula,
- ako jej každodennosť ovplyvňuje súčasná politika.
Na konci marca vás čaká premiéra hry Hitlerov prezident, ktorá vychádza z knihy Slovutný pán prezident. Na čo sa v nej americká autorka Madeline Vadkerty zamerala?
Madeline pracovala pre Múzeum holokaustu vo Washingtone a na Slovensko prišla, pretože v našich archívoch mohla nájsť to, čo hľadala. Listy, ktoré Židia písali prezidentovi, so žiadosťou o výnimky, ktoré ich mohli ochrániť pred transportmi.
Zostala mierne prekvapená, že to pred ňou nikto nespracoval. Keď prácu dokončila, ostala žiť na Slovensku. Asi tak pred dvoma rokmi prišla za mnou aj s Ľubou Lesnou a spýtali sa ma, či by som túto tému nechcela divadelne spracovať.
Ľuba Lesná sa stala autorkou hry a cituje v nej z listov, ktoré Madeline Vadkerty v archíve našla. Pomocou nich vytvorila príbeh rámcovaný fiktívnym rozhovorom medzi Jozefom Tisom a Alfrédom Wetzlerom.
V hre sú okrem žiadostí o výnimky použité aj listy Slovákov, ktorí sa dožadovali arizácií, chceli, aby im prezident pomohol získať nejaký konkrétny podnik, živnosť alebo firmu po odsunutých židovských spoluobčanoch.
O čo sa Židia snažili oprieť, keď žiadali o výnimku?
Napríklad, že už sú pokrstení alebo že sa potrebujú postarať o rodičov. Neraz je to ťažké čítanie. V mene toho, aby prežili, sa museli aj ponížiť. Prosto, boli zúfalí. Cítili sa vytlačení na okraj, dehumanizovaní.
Jedna pisateľka listu chce len späť svoju dôstojnosť. Ponižuje ju, že musí nosiť Dávidovu hviezdu. Cíti sa plnohodnotnou občiankou, nerozumie, prečo ňou zrazu nie je. Človek pri tom cíti smútok, pretože vie, že väčšine listov vyhovené nebolo. Ich autori teda neprežili, skončili v koncentračných táboroch, niektorí spáchali samovraždu.
Koľko takých žiadostí prezident dostal?
Vyše dvadsaťtisíc. Výnimiek udelil deväťstodvadsaťdva.
Boli vtedy ľudia zvyknutí na to, že obracať sa na prezidenta má zmysel?
Žiadosti o milosť sú zaužívané v akýchkoľvek režimoch, no toto nebol ten prípad. Slovenská republika odovzdávala vlastných občanov nacistickému Nemecku, za každého deportovaného dokonca platila Nemecku poplatok 500 ríšskych mariek.
Neboli to odsúdení zločinci, ktorí zvyknú žiadať prezidentskú milosť. Žiadali o život prezidenta štátu, ktorého režim ich posielal na smrť. Listy spracovávala prezidentská kancelária, existoval nepísaný cenník, ako sa zo zoznamu transportov možno vykúpiť. Sumu určoval priamo Tiso.
Niekoho vyradil za päťsto korún, niekoho za dvadsaťtisíc korún. Oficiálne sa výnimky udeľovali najmä vtedy, keď sa arizoval nejaký kľúčový podnik a arizátor nevedel, čo s ním. Takže pôvodného majiteľa potreboval na to, aby ďalej fungoval. Výnimku v takom prípade dostala väčšinou celá rodina. Jedným z takých prípadov bola pani Grossmanová z Humenného, neskôr manželka scenáristu Obchodu na korze.
Dostala ju spoločne s otcom, ktorý bol sklárom – no dostala ju až vo chvíli, keď už boli so sestrou v Auschwitzi. Odsunuli ich v prvom transporte z Popradu.
Vy ste režisérkou inscenácie. Ako veľmi ste chceli Tisa v príbehu skonkrétniť a sprítomniť?
V hre má kľúčovú pozíciu, takže je dostatočne prítomný. Ľuba Lesná dokonca trvala aj na tom, aby sa v hre objavil Hitler. Mne sa to pôvodne nepáčilo, no potom som si uvedomila, že je to príležitosť na to, aby som obe tieto postavy zbavila mytológie, predstavy, že boli stelesnením absolútneho, diabolského zla.
Chcem im odobrať váhu absolútnych zločincov v podobe niečoho nadpozemského až mystického. Dávala som si pozor na to, aby som sa nijako nedotkla ich obetí, nebagatelizovala utrpenie a nezbavila ich tragédiu váhy, ale pritom ukázala, že to boli presne takí zločinci, akých okolo seba môžeme vidieť aj dnes.
Teda zakomplexovaní jedinci s rôznymi patológiami, ktorí sú si plne vedomí toho, čo robia. Pričom silu, ktorú na to potrebujú, im dodávame my. Žijeme v postfaktickom svete, kde na pravde už nezáleží. O to nebezpečnejší sú teraz títo lídri, vodcovia, politici s mesiášskym syndrómom.
V prípade Tisa je šialené ešte aj to, že pre mnohých občanov zostáva prvým prezidentom Slovenska. Zostala mu váha v spoločnosti.
Nie ako vojnového zločinca, ale ako martýra. Ľuba Lesná vychádzala z faktov, z jeho prejavov, z jeho procesu, zo spomienok prokurátorov a vtedajších politikov. Z toho všetkého je zrejmé, že konal vedome, vedel, čoho sa dopúšťa a že porušuje hodnoty, ktoré mal ako katolícky kňaz ctiť. K nim posielanie ľudí do plynu určite nepatrilo.
Prorektor UK Jozef Tancer: Veľmi dúfam, že študentov uráža, ako o nich premiér Fico hovorí Čítajte Ako si ho predstavujete ako človeka?
Považujem ho za mimoriadne ambiciózneho. V niečom možno až sociopatického. Mal ťah na bránku v uchopení moci. A po celý čas mal informácie. Jeho konanie sa nedá ospravedlňovať. Konal vedome a pravdepodobne v súlade so svojím svedomím, pretože nikdy žiadnu vinu nepriznal. A ak ju predsa len cítil, verejne nič neoľutoval, pretože sa túžil stať martýrom.
Myslíte už na to, že touto hrou budete vládnu moc provokovať?
Myslím si, že divadlo je pod jej rozlišovaciu schopnosť, aj keď nám zvnútra sa to môže javiť inak. Politici ho zaregistrujú až vo chvíli, keď sa im to hodí. Otázka je, či sa im bude hodiť, že nejaké mestské divadlo uvádza hru o Tisovi. Politici tejto koalície chodia do divadla málokedy a dobre vedia, že ich väčšinový volič takmer vôbec.
Preto je pre nich divadlo spúšťačom „vášní“ iba vo výnimočných prípadoch. Čo sa však už stalo realitou, je strach firiem vlastniacich reklamné plochy, takzvané citylighty, umiestniť nám v nich plagát k inscenácii. Tá obava je zrejme oprávnená. Boja sa totiž, že im sklené plochy rozbijú a vymlátia, keďže na plagáte máme fotku Tisa.
Z biznisového hľadiska im absolútne rozumiem. Nikto nechce mať zničený majetok. Ale v akej krajine to žijeme, keď sa automaticky bojíme postfašistov, ktorí sú pripravení brániť česť zločinca odsúdeného za kolaboráciu s nacistami, vlastizradu a zločiny proti ľudskosti?
Teraz vás už asi politici nemôžu nazvať americkou agentkou, hoci autorkou predlohy je Američanka, keďže slovenský premiér sa stretáva s Trumpom aj Muskom.
To len dokazuje, že ich politika nemá nič spoločné s hodnotami. Ich správanie je čisto utilitárne. Náš premiér je absolútny majster v tom, ako vie zdôvodniť akúkoľvek zmenu paradigmy a vyhlásiť ju za nevyhnutnú, lebo je v jeho záujme. Rovná sa, v záujme krajiny. Premiér je schopný akéhokoľvek veľtoča.
Mentálneho, politického aj morálneho. Od mladého aktívneho komunistu cez majstra poriadku, ponúkača tretej cesty, sociálneho demokrata až po konzervatívneho mierotvorcu. To všetko sa dá stihnúť za jeden život bez straty elektorátu.
Stretli ste sa ako riaditeľka divadla od nástupu Martiny Šimkovičovej do úradu s obštrukciami, ktoré priamo súvisia s tým, aká deštrukcia sa v kultúre deje?
Keďže sme mestské divadlo, necítime priamy, skôr nepriamy dosah. No ten vnímam možno ešte zásadnejšie. Studňa sa pomaly plní otravou.
Čo to znamená?
Vlani v zime som bola na diskusii s Milanom Šimečkom, Erikom Taberym a Ilonou Némethovou, uvažovali sme o tom, či prichádza normalizácia. Vtedy boli reakciou na naše úvahy posmešky, vraj je to hlúposť. Dnes všetci vidíme, že normalizácia prišla. Tak ako v roku 1969, aj teraz vidno, ako si ľudia dokážu sami v sebe, nenútene, vypestovať autocenzúru. V konverzácii s inými sú opatrní a zároveň sú veľmi precitlivení. Sú podráždení pri akejkoľvek názorovej potýčke. A uzatvárajú sa do bublín.
