Keď bola mladšia, rodičia jej hovorili, aby bola opatrná a radšej nenosila tričká s maďarskými nápismi mimo svojej rodnej dediny. Keď chodila na strednú školu, zažila nenávistné komentáre aj fyzické útoky.
„Pravidelne som chodila pešo jednou trasou do školy, kde po mne ľudia kričali, že na Slovensku po slovensky, Maďari za Dunaj a vysmievali sa mi, že hovorím smiešne so silným prízvukom,“ spomína slamerka maďarskej národnosti VERONI GYENGE. „Na škole ma zasa šikanovali za to, že som tučná. Ľudia si prosto vždy nájdu niečo, pre čo budú druhým ubližovať,“ myslí si.
Veroni Gyenge na nedávnom občianskom proteste Slovensko je Európa vystúpila so svojím textom, v ktorom hovorila, že táto krajina ju odjakživa vypľúva, lebo nie je dosť slovenská. „Mám dosť toho, že nás štvú proti sebe,“ povedala z pódia. „Mám dosť toho, že som len lacná maďarská karta vo vrecku politikov.“
Jej prejav sa stal virálnym na sociálnych sieťach a vyvolal podporné reakcie. „Zasiahlo ma, keď som videla, že ľudia zdieľali môj prejav, ktorý bol v maďarčine a slovenčine. Robili to aj Maďari aj Slováci a viac som si nemohla ani priať,“ hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké bolo jej detstvo.
- Aké je žiť s maďarskou národnosťou na Slovensku.
- Aké útoky zažívala a ako sa s nimi vyrovnávala.
- Či musí byť človek z menšiny, aby sa jej vedel zastať.
- Kedy začala vnímať podobnosti medzi tým, čo sa deje na Slovensku a v Maďarsku.
- Čo pre ňu definuje domov.
- Ako vnímate maďarskú reprezentáciu v politike.
Pochádzate z Kráľovej nad Váhom. Aké bolo vaše detstvo?
Som z malej dedinky pri Šali, kde žije početná maďarská menšina. Detstvo bolo naozaj super: hrávala som s deťmi futbal, trávili sme s rodinou veľa času vonku, chodili sme napríklad vykopávať na pole kukuricu.
Keď som bola tínedžerkou, túžila som viac navštevovať kultúrne podujatia, no nevedela som sa na ne dostať, nemali sme totiž auto. Mrzelo ma, že sa nič také nekoná v našej dedine.
Keď som mala 15 rokov, prihlásila som sa do ochotníckeho divadla. Vždy ma lákalo umenie, rada som maľovala, písala, recitovala. A tak som sa aj dostala k slam poetry, čo spája všetko dokopy.
Učili ste sa doma po maďarsky aj po slovensky?
Slovenské základy som sa naučila na základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským, ktorú som navštevovala. Na maďarských školách často učia najmä gramatiku, ale deťom chýba skutočný kontakt so slovenčinou a reálne situácie, v ktorých by jazyk používali.
Dlho som sa preto bála rozprávať po slovensky. Základ zo školy na to totiž nestačil. Nebola som jediná, komu sa ľudia vysmievali pre nesprávne skloňovanie. Aj preto som sa dala na slam poetry v slovenčine. Hecla som sa a začala som rozprávať viac po slovensky.
Na prvé majstrovstvá Slovenska som preložila svoj text z maďarčiny do slovenčiny, kamarát mi ho zeditoval. No text som nevedela poriadne ani vysloviť, prekážali mi niektoré spoluhlásky. Napokon som začala viac písať po slovensky a trávila som viac času medzi Slovákmi, čo mi výrazne pomohlo.
Keď bola mladšia, rodičia jej hovorili, aby si dávala pozor a nenosila tričká s maďarskými nápismi mimo dediny. (zdroj: Marko Erd/SME)Dávali vám ľudia počas vášho dospievania nejakým spôsobom pocítiť, že ste pre svoju národnosť „iná“?
Keďže som navštevovala základnú školu, kde bol vyučovací jazyk maďarský jazyk, v detstve som nič nepríjemné nezažívala. No to sa zmenilo na strednej, ktorá bola v Senci. Pravidelne som chodila pešo jednou trasou, kde po mne ľudia kričali, že na Slovensku po slovensky, Maďari za Dunaj a a vysmievali sa mi, že hovorím smiešne so silným prízvukom.
Na škole ma zasa šikanovali za to, že som tučná. Ľudia si prosto vždy nájdu niečo, pre čo budú druhým ubližovať.
Čo ste študovali?
Na strednej to bolo podnikanie, na vysokej škole učiteľstvo maďarského a anglického jazyka a literatúry v Komárne. Túžila som učiť literatúru. No pripadalo mi to v takom veku všetko veľmi zvláštne.
Máte na mysli rozhodnutie, čomu sa budete v živote venovať?
Presne. Ako sa mám rozhodnúť, čo budem robiť do konca môjho života? V tínedžerskom veku som nevnímala všetky možnosti. Premýšľala som, či nebudem náhodou účtovníčka. Mala som na výber hotelovú akadémiu, gymnázium alebo obchodnú akadémiu.
Umenie neprichádzalo do úvahy, v takej brandži sa predsa ľuďom ako ja nikdy nepodarí preraziť, hovorievala som si. Tak to vnímalo aj moje okolie. Nepodporovali sme sa v tom, aby sme nasledovali svoje sny, skôr sme sa držali pri zemi.
Veroni Gyenge
- Pochádza z Kráľovej nad Váhom.
- Venuje sa slam poetry, kde spája svoju identitu, kvír témy, či otázky verejného života.
- V roku 2021 vyhrala maďarské majstrovstvá slam poetry a posledné roky reprezentuje Maďarsko na európskych majstrovstvách či majstrovstvách sveta.
Aké je žiť ako Maďarka na Slovensku?
Myslím si, že teraz sa vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi zlepšili. Keď som bola mladšia, rodičia mi hovorili, aby som si dávala pozor, nenosila tričká s maďarskými nápismi mimo rodnej dediny. Tiež mi radili, aby som bola opatrná, keď som cestovala vlakom a konal sa nejaký futbalový zápas. Obávali sa nacionalisticky ladených futbalových fanúšikov.
Keď som bola na univerzite, zažila som v tábore pri Nitre bitku futbalových fanúšikov. Sama som dostala pár faciek. Vtedy som prvýkrát videla oči človeka, ktoré boli zatemnené nenávisťou. Mal hnev a agresiu doslova vpísané v tvári. Dialo sa tam veľa vecí naraz, mnohé si už ani nepamätám, no na jeho pohľad nezabudnem.
V tom čase som svet vnímala cez slogan „mier, láska, jednota“, bola som trošku hipisáčka. Nevedela som sa z toho spamätať.
Ako ste sa s tým vyrovnávali?
O útoku som povedala niekoľkým ľuďom z môjho okolia. Niektorí ma podporili, iní sa smiali, že tak to skrátka chodí. No vedela som, že to nie je v poriadku.
V nasledujúcich rokoch som sa s ničím podobným nestretla. Keď som prišla z Komárna do Bratislavy, pracovala som v medzinárodných firmách. Pred pol rokom však napľuli kamarátke do tváre v električke len preto, že hovorila po maďarsky.
O niečo neskôr som dostávala hejty pre dúhový odznak, ktorý prevážil môj maďarský pôvod. To, že mám maďarský prízvuk, ešte ľudia tolerovali, ale dúha bola zrejme silnejšia.
Pociťujete takzvaný menšinový stres?
Áno. Chodím preto aj na terapiu, bojujem s tým, pretože sa chcem cítiť na Slovensku ako doma. Keď som sa zhovárala s ostatnými Maďarmi žijúcimi na Slovensku, zistila som, že nie som jediná, ktorá tak uvažuje.
Veľa ľudí má zároveň nutkanie mi povedať, že nemajú nič proti Maďarom, no tá „maďarčina je strašná“. Ale čo s tým mám urobiť? Prepísať kvôli tomu jazyk?
Posielajú nás za Dunaj, doma sme tu, hovoria organizátori zhromaždenia po útoku na Maďara Čítajte Minulý rok ste zverejnili veci, ktoré vám ľudia píšu: posielali vás nielen za Dunaj, ale aj rovno do Dunaja. Ako ste to prežívali?
Predtým, ako som vlani vystúpila na bratislavskom Pride, mi každý týždeň niekto napísal jeden komentár, kde mi prial bitku. Nebrala som to vážne.
No po mojom vystúpení na Pride sa tieto komentáre znásobili. Napočítala som ich aspoň 400, boli hrozné. Najprv som sa tvárila, že mi to nevadí. Moje okolie opäť len myklo plecami s tým, že čo iné som čakala.
Všetci ma chceli vidieť ako tú statočnú, silnú ženu, ktorá všetko zvládne. Som silná aj v momentoch, keď ma niečo bolí.
No ľudia písali aj komentáre na môj výzor a zhmotnili moje najhoršie predstavy, ktoré som o sebe mala a ktoré som riešila s terapeutom.
