Elena Hidvéghyová-Yung: Aj napriek veľkej otvorenosti mám svoje trináste komnaty

Na osobné pocity a túžby má vraj denníky. Poetka a sinologička ELENA HIDVÉGHYOVÁ-YUNG pri písaní básní myslí aj na mnohých iných ľudí, aby jej tvorba mala širšiu platnosť.

Vo svojej novej knihe Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom sa však rozhodla pustiť čitateľov práve do sveta svojich denníkov, autentických zážitkov z Číny a postrehov zo súčasnosti. Odhaľuje pravdivý príbeh svojho života, keď sa v roku 1991 v Číne zoznámila so svojím budúcim mužom. V knihe sa zamýšľa nad osudovou láskou a hodnotami, ktoré tvoria ľudský život, ale aj nad cenou slobody či rasovými predsudkami. Prináša takisto obraz ďalekej a nám v mnohom neznámej Číny.

Vaša nová kniha má poetický a trochu tajomný názov Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom. Kto je Mesačný starec?

Je to legendárna bytosť zo starej čínskej mytológie. Mesačný starec je čínsky 月下老人 a tie štyri znaky doslova vyjadrujú starého muža pod Mesiacom. Mesačný starec určuje osudy ľudí, potajomky zviaže dvom ľuďom červeným vláknom nohy, takže sú pripútaní k sebe naveky. Ak sú si dvaja súdení, tak aj keby nemohli byť spolu za života, lebo im napríklad bránili rodičia alebo intrigy, budú spolu po smrti. V knihe opisujem, ako som sa zoznámila s Tieniu, ktorý sa stal mužom môjho života. Sme spolu takmer tri desaťročia a máme tri dcéry.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Literárny výber s desiatimi autormi v denníkoch Korzár a SME Čítajte 

Svadbu ste mali v Číne?

Áno, bolo to veľmi jednoduché. Prišli sme na úrad, urobili nám dve spoločné fotky, zaregistrovali sme sa, vyplnili papiere a zakrúžkovali, že je to naše slobodné rozhodnutie. O pár dní sme si prišli vyzdvihnúť sobášny list. Žiadne otázky, žiaden ceremoniál. Zábavu, tanec, šaty, to si urobia Číňania inokedy, povedzme najbližší víkend, sú to však dve oddelené udalosti. Neviem, v ktorej inej krajine to ešte takto prebieha. Myslím, že to dosť vystihuje samotnú Čínu.

Literatúra je vždy do istej miery štylizácia, vy však v novej knihe pracujete s autentickými dokumentmi vlastného života. Nemali ste obavy takto sa odkryť?

V poézii píšem naozaj úplne inak, v alegóriách, aby to platilo takpovediac aj na iné ženy či mužov. V próze to je iné. Toto je moja druhá prozaická kniha a už v prvej, s názvom Dážď slivkových kvetov, som čerpala zo svojich denníkov. Román opisoval lásku hlavnej protagonistky Angely k staršiemu čínskemu umelcovi, nebol priznane autobiografický, hoci vychádzal do veľkej miery z mojich reálnych zážitkov v Pekingu a Šanghaji.

Nová kniha je už „hardcore“ autobiografická, pracujem s reálnymi dokumentmi a s odstupom rokov ich komentujem. Moju knihu napísal život, a ja som to už len literárne spracovala.

Aký to bol pocit prezerať staré denníky, fotografie, listy, dokumenty vlastného života?

Bolo to fascinujúce. Kedysi som si všetko zapisovala takmer denne, neskôr po sobáši a príchode detí už menej, ale mala som k dispozícii obrovské množstvo záznamov. Musela som z nich vybrať to najzaujímavejšie a najväčšia práca bola namixovať všetky tie fragmenty tak, aby to dávalo zmysel a malo koncepciu.

Bola som prekvapená, že veľkú časť toho, čo som si myslela ako 25-ročná, si myslím aj teraz, po rokoch manželstva. Vždy som bola zmesou realistky a romantičky. Súčasne pracujem tridsať rokov ako súdna prekladateľka z čínštiny, čo zosilňuje tú racionálnu časť mňa.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok V Číne vás odsúdia aj za rozprávkovú knižku o ovečkách. Diktatúra chce len poslušných Čítajte 

Ako študentka čínštiny ste v roku 1991 v Pekingu spoznali muža svojho života. Bolo to niečo ako zlomový okamih?

Bolo to v jeden decembrový večer. Čakala som s priateľkou na zastávke pred knižnicou a autobus meškal, keď sa nám prihovoril atraktívny mladý Číňan. Bol z čínskeho juhu, ale mal namierené do USA, mal už pas a v Pekingu si v tom čase vybavoval víza. Pozval nás do reštaurácie a na odchode si zapísal na kúsok papiera naše mená a adresu na internát. A ja som mu nedala len fiktívnu adresu, ako som bežne robievala, lebo veľa Číňanov nás oslovovalo ako cudzinky zo Západu.

Formujú takéto náhody naše životy a našu budúcnosť?

Znie to otrepane, keď sa povie, že nič v našom živote nie je náhoda. Neviem, či je to nejaký záhadný algoritmus, ale neverím, že je to náhoda. Aj nad tým sa v knihe zamýšľam. Ak by sa to nestalo presne takto, všetko by zaniklo v nenávratne. Doslova v knihe píšem: „Po druhýkrát by ma v dvanásťmiliónovej metropole už nenašiel. Ani ja jeho.“

V knihe píšete, že vás nezaujal len zjavom. Čím ešte?

Tieniu nevyzeral ako typický Číňan, mal koženú bundu, menčestrové nohavice, dokonca dlhé vlasy, čo bolo vtedy v Číne známkou rebelantstva. Ale súčasne ma zaujal aj tým, že sloboda bola pre neho absolútne podstatnou kategóriou. Čítal modernú literatúru, mal hlboký obdiv k európskemu individualizmu, slobode ducha, ktoré Čína nepoznala.

Sloboda je významným fenoménom, ktorý skloňujete v knihe. Bol kontrast medzi dvoma svetmi, naším a Čínou, taký veľký?

Keď som prišla do Číny, sloboda už bola pre mňa samozrejmosťou. Bolo to dva roky po páde komunizmu a akosi rýchlo sme si na to zvykli. Pritom aj moji príbuzní boli postihnutí a degradovaní za totality.

Ale komunizmus vtedy v Číne stále trval. Kým u nás bola v roku 1989 Nežná revolúcia, v Číne bol v tom istom roku v lete 1989 masaker na námestí Tchien-an-men. Boli to prodemokratické študentské protesty, niečo ako čínsky majdan. Po ich násilnom potlačení zmizli tisíce ľudí, nikto o nich odvtedy nič nevie. Veľa intelektuálov tesne po tých udalostiach odišlo do emigrácie.

Číňania sa dokázali vzbúriť, protesty v roku 1989 na Námestí Tchien-an-men boli krvavo potlačené. (zdroj: Europeana)

Je tento masaker na námestí Tchien-an-men jednou z tém, ktoré sú dodnes v Číne tabu?

Čína to odmieta priznať, oficiálna verzia je, že tam nikto nezomrel, je to ututlané. Keď som sa v Číne pýtala na to ľudí, mala som pocit, že o tom ani nechcú hovoriť, bola to natoľko traumatizujúca, temná udalosť. Cítila som, že som v krajine, kde sa ľudia boja povedať isté veci. Na mojom budúcom manželovi ma tiež fascinovalo, že on hovoril otvorene, akoby sa ničoho nebál. Bol iný ako tí Číňania, ktorí sa poslušne zaradia do zástupu. Pri ňom som si uvedomila, že Číňania žijú úplne inak. On tak dychtivo túžil po slobode, po možnosti voľne cestovať. A cez neho som si oveľa silnejšie uvedomila, že sloboda vôbec nie je samozrejmosť.

V knihe opisujete realitu začiatku 90. rokov, bez mobilov, internetu či skype, telefón bol výnimkou, ako mladí zaľúbení ľudia ste si písali listy. Aké to bolo?

Písali sme v angličtine alebo čínštine, Tieniu mi občas písal po anglicky a po čínsky bilingválne, v dvojriadkoch. Tie listy hovoria veľa o vášni, ale týkajú sa aj filozofických úvah o láske, o zmysle života. Všetky mám odložené vo veľkej škatuli a niečo z nich som už čítala aj svojim dcéram.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Poetka Mila Haugová: Na konci každého roka hádžem patetické básne do ohňa v kachliach Čítajte 

Naozaj vám na internáte odpočúvali telefón? Narážam na to, že Čína špicľuje ľudí na každom kroku.

Áno, bolo to tak. Príde mi to až desivé. Keď som žila v Číne, vnímala som to špiónstvo, že ak sú s vami traja Číňania, tak nikdy neviete, ktorý z nich donáša. Ako cudzinka som mala výhodu, že ak by som povedala niečo nevhodné, nehrozilo mi väzenie, mohli ma prinajhoršom vyhostiť. V inej situácii boli Číňania. Môj muž čakal po príchode na Slovensko štyri roky na občianstvo a za ten čas nešiel do Číny ani raz, takú mal obavu, až iracionálnu, ako nočnú moru, že ho na letisku „odchytia“ a už nepustia naspäť za mnou.

Dnešné technológie posunuli v Číne toto špicľovanie na ešte vyššiu úroveň, nie?

Prednedávnom som bola s priateľmi zo Šen-čenu, čo je špeciálna zóna ekonomického rozvoja na východnom pobreží, ktorá je úrovňou ďalej ako zvyšok Číny, a oni mi s úsmevom hovorili: Elena, u nás keď ti niekto doobeda ukradne peňaženku, podvečer ti ju polícia donesie. Tak je tam všetko nasnímané, o všetkom sa vie a nič sa neutají. Vraveli ešte, že ani byt si netreba zamykať.

Metropola Číny Peking. (zdroj: Europeana)

A oni to brali ako výhodu? To nie je veľmi zlučiteľné so slobodou, nie?

Aj ja som sa ich na to pýtala. Vraveli, že ten pocit bezpečia je pre nich kľúčový. Ale oni ako bohatí obchodníci sa rozhodli v Číne ostať, preto si myslím, že vytesnili nepríjemné pocity v tejto súvislosti, aby menej vnútorne trpeli.

Čínska spoločnosť pripúšťa, že štát je jedno veľké väzenie?

Mnohí z tých, ktorí túžili po slobode, odišli. Niektorí však aj zostali, rodinné väzby sú všade silné, napríklad sú páry, kde muž chcel odísť, ale žena nie, tak sa jej prispôsobil.

Pokiaľ sa v Číne človek nedotýka chúlostivých tém, ako sú ľudské práva, Tibet, Taiwan a podobne, môže celkom dobre fungovať. Číňania sú dosť utilitárni, mnohí to berú tak, že chcú mať peniaze a mať sa dobre.

Ako študentka v septembri 1991 na Veľkom čínskom múre. (zdroj: Archív E. H.-Y.)

Podobne ako u nás za komunizmu, nie? Niekto síce sedel za názor, ale väčšina riešila auto, chatu a dovolenku.

Áno, ale treba si uvedomiť, že v Číne je priepastný rozdiel medzi bohatými a zvyškom spoločnosti. V Číne musíte byť extrémne bohatý, aby ste mali relevantnú zdravotnú starostlivosť, aby ste mohli dať dieťa do dobrej školy, na klavír alebo balet. Z toho vyplýva aj extrémny tlak na rodičov. Aj preto sme vedeli, že chceme odísť na Slovensko, lebo som chcela mať deti a vedela som, že na Slovensku môže človek žiť dôstojný život, aj keď nie je boháč.

Čína pre nás zostáva v mnohom neznáma. Celé Slovensko sa zmestí do jedného menšieho čínskeho mesta, všetko je tam obrovské. Ako ste to zvládali?

Keď som do Číny priletela, mala som 21 rokov, bola som dobrodružná, Čína ma fascinovala, v mestách sa žilo aj v noci, nie ako v Bratislave. Čína bola už vtedy veľmi dynamická v porovnaní so Slovenskom.

Čína vzbudzuje aj obavy, neslobodný štát zohráva čoraz väčšiu úlohu vo svetovej geopolitike.

Každý totalitárny režim je svojím spôsobom monštrum, pretože bráni tomu kľúčovému, slobode myslenia, vyjadrovania. Fyzicky požiera svojich ľudí alebo im ničí životy. Stretla som mnoho našincov, ktorí sa rozplývali, aké sú v Číne technológie, železnice, mrakodrapy. Na to hovorím, že netušia, čo je za tým, ako tam reálne ľudia žijú, že je tam útlak. Poslušnosť a manipulácia sú samozrejmosťou. Keď vypukol covid, celoplošne všetko zatvorili a nikoho sa nepýtali, plus šírili propagandu, že vírus priniesli Američania. Vždy, keď Slováci obdivujú pokrok v Číne, je mi ľúto, že si neuvedomujú odvrátenú stranu fungovania tej krajiny.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Český sinológ: Vyše milióna Ujgurov väznia v koncentrákoch Čítajte 

My sme tieto reči počuli aj od premiéra Fica, ktorý vládnu návštevu Číny označil za cestu roka 2024, členovia delegácie hovorili o biznise a kultúrnej výmene, nepadlo však ani slovko o tej odvrátenej strane. Ako ste to vnímali?

Čína je, samozrejme, v mnohých ohľadoch obdivuhodná, má úžasnú históriu, kultúru. Číňania naozaj sú neskutočne pracovití, šikovní, to áno. Je tam obrovský mnohostranný potenciál.

V knihe však spomínam, ako povrchne vnímali vtedy moji spolužiaci zo Západu na čínskej univerzite komunizmus ako zriadenie – poznali ho len z učebníc, fascinovala ich domnelá sociálna rovnosť, spravodlivosť, že neboli drogy, porno - no spôsob, akým sa to dosahovalo, bol pre nich akoby sekundárny.

Emblematická fotka osamelého rebela stojaceho zoči-voči tankom počas protestov na Tchien-an-men v roku 1989. Tak ako tisíce iných protestujúcich sa muž navždy bez stopy stratil. (zdroj: Wellcome Collection)

Nevideli, čo je za tým?

Presne tak: železná ruka, likvidácia ľudí, väzenie, zákaz štúdia deťom disidentov, absolútna nesloboda, koľkí boli prenasledovaní, emigrovali, všetky tie premárnené životy. Oni žili v materiálnom dostatku a netušili, že u nás boli zakázané knihy, rifle boli nedostatkovým tovarom a všade bola priblblá propaganda. Ako sa muselo hovoriť niečo iné doma a niečo iné v škole, ako sme žili v tej dvojtvárnosti.

Podobne povrchne dnes mnohí vnímajú Čínu – vidia len to, čo chcú, fragment. Nie celok. Tej povrchnej idealizácie sa obávam.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Básnik Ján Buzássy: Stále máme pocit, že sme chudobní a všetci ostatní sú bohatí. Je to asi slovenská mentalita Čítajte 

V knihe sa opakovane vraciate k fenoménu slobody. Myslíte si, že si dnes uvedomujeme jej cenu?

Podľa mňa je to obrovský problém. Snažím sa sprostredkovať ten pocit v knihe. Vnímať sa to dá aj v súvislosti s dnešnou neutešenou politickou situáciou, no ja som knihu uzatvárala pred dvoma rokmi, teda pred nástupom dnešnej vlády. Dodatočne som nerobila zmeny v častiach, ktoré sa týkajú demokracie, slobody, nič som nepridávala. Myslím však, že v knihe si čitateľ nájde to jasné memento.

Nepíšem len príbeh o veľkej láske muža a ženy, ale aj o láske k slobode. Súčasne aj o vnútornej slobode, pretože v kontexte celej knihy sa zaoberám otázkou svojej vnútornej slobody v manželstve. Ako nestratiť sám seba v partnerstve a ako si ustrážiť svoju autonómiu. Cítila som ju aj pri písaní.

V akom zmysle?

Manželova čínska rodina to čítať nebude, takže som nemusela brať ohľady, ktoré by mala napríklad spisovateľka - Slovenka, ak by písala podobnú knihu. Navyše môj manžel mi dal veľa slobody, pokiaľ ide o moju tvorbu. Hoci v knihe sú aj intímne pasáže, nechal ma, aby som sama rozhodla. Dôveroval mi absolútne. Je zároveň paradoxom, že práve on, cudzinec, ako prvý na základe listov rozpoznal moje literárne nadanie a vždy ma v ňom podporoval.

Ako manželia v Jüe-jang v januári 1997. (zdroj: Archív E. H.-Y.)

Niekomu sa môže zdať, že ste si pustili čitateľa príliš blízko k telu, nie?

Podľa mňa, čím hlbšie človek načrie do seba, môže sa viac priblížiť ľuďom, čitateľom. Nechcela som zostať pri povrchných konštatovaniach. Základný filter bol taký, aby to nebolo banálne alebo príliš intímne. A tak aj napriek veľkej otvorenosti, mám svoje trináste komnaty. Sama píšem tak, ako to mám rada v pozícii čitateľky: patrí tam aj odhalenie citlivých, prípadne aj nelichotivých vecí zo života autora. Mám rada, ak sa niekto iný duchovne predo mnou odhalí. Je mi ten autor ešte bližší.

V knihe píšete, že vašou výhodou bolo aj to, že ste neboli v živote zviazaná rasovými predsudkami a šablónami ohľadom partnera. Stretávali ste sa s nimi?

Mala som šťastie, že rodičia boli otvorení. Nikdy som nepočula niečo ako: preboha, len si sem nepriveď nejakého Číňana. Pri prezeraní denníkov som však našla aj stručný zápis z Bratislavy z októbra 2000: „Pane, bojím sa skínov - kvôli Tieniu a našim deťom. Ochráň nás, prosím.“ Keď sme sem prišli, boli sme takí dvaja exoti. Osobne sme útok nezažili, aj keď poznámky o „šikmáčoch“ zazneli.

Bratislava je moje milované maličké veľkomesto a, chvalabohu, za posledné roky sa zmenila, je dosť kozmopolitná. Slovensko je ukotvené v Európe a mám des z toho, že sa to začína znova rozbíjať, že by sme sa mali zasa vrátiť historicky naspäť. Bol by to regres, priam úpadok. Bola by som rada, keby moja kniha aspoň malým dielom mohla prispieť k tomu, aby Slováci neboli rigidní, nebáli sa „toho cudzieho“. Aby nemali predsudky a nehádzali všetkých cudzincov do jedného vreca.

Na predsádke vašej knihy stoja dva veľké, graficky bohaté čínske znaky, ktoré značia osudové predurčenie. Veríte v neho?

Verím, že existuje sila mimo sveta ľudí, akokoľvek si to kto nazve, Mesačný starec, Boh, Allah, Prozreteľnosť, Osud..., ktorá dvom ľuďom umožní stretnúť sa tu na Zemi a prežiť veľmi silnú, výnimočnú lásku. Komu a prečo a prečo nie každému - to neviem. A či sa vezmú alebo nie - to oni sami rozhodujú. Človek si vyberá, ako na osudové volanie zareaguje, či tú výzvu prijme.

Osudové predurčenie, po čínsky jüan-fen. (zdroj: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom)