Spisovateľ Lukáš Cabala: Roky som písal do zásuvky, mal som dobrý tréning

Trenčín je jeho mestom a ocitol sa aj v názvoch jeho kníh. Hoci v nich má podobu veľkomesta. Zdalo by sa, že jeho prózy sú s Trenčínom úzko prepojené, ale LUKÁŠ CABALA tvrdí, že to nie je mesto, z ktorého by nedokázal odísť. Jeho kniha Spomenieš si na Trenčín? je aktuálne nominovaná na Cenu Európskej únie za literatúru.

V marci vám vychádzajú rovno dve nové knihy. To nie je úplne štandardné. Ako sa to stalo?

Je to náhoda. Obe knihy mali vyjsť skôr, jedna v januári a druhá ešte minulý rok. Nejako sa to však zdržalo a zhodou okolností teraz vyjdú spolu. Je to zvláštnosť, ale nebol to môj úmysel.

Jedna z nich je pre detského a druhá pre dospelého čitateľa. Tá sa volá Leto postávalo v horúcom vzduchu. Bude ešte nejakým spôsobom nadväzovať na trilógiu o Vincentovi, ktorému ste venovali tituly Satori v Trenčíne, Jar v Jekaterinburgu a Spomenieš si na Trenčín?

Nie. Je pre mňa veľkou zmenou aj z iného dôvodu – odkláňam sa od magického realizmu k viac-menej čistému realizmu.

Tentoraz pôjde o rozprávačský príbeh, pomerne priamočiary v porovnaní s mojimi predošlými knihami, ktoré sú tak trochu chaotické, povedzme fragmentárnejšie, posplietané a človek si musí dávať dohromady, čo sa tam vlastne deje. Nová kniha bude klasickým rozprávaním v duchu tradičných románov.

Ak sa však nemýlim, aj v nej bude figurovať prostredie Trenčína.

Hlavná hrdinka príbehu vyrastá pri Trenčíne, ale kým v prvých knihách je Trenčín jednou z postáv, v tejto bude skôr pozadím. Je tam, ale to mesto nehrá v príbehu rolu. Podstata je iná, už nejde o symbiózu hrdinu s mestom.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok To nevymyslíš, to je život Čítajte 

A čo nová detská kniha, ktorá má názov Život v Malinových horách? Nadväzuje na predchádzajúci detský titul Jeseň v lese?

Je to samostatný príbeh, vychádza v inom vydavateľstve. Ale keď si vezmeme svety tých dvoch kníh, nie sú úplne odlišné. Sú v tej istej sfére, no majú celkom iných hrdinov a iný príbeh. V novej knihe sa aj spomenie hrdinka z tej predošlej, ale iba veľmi okrajovo.

Je to pomerne bláznivá knižka. Verím, že bude zaujímavá nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov. Je v nej zopár skrytých odkazov pre dospelých. Nič sa nestane, ak ich deti nepochopia, pre ne je tam hlavne príbeh. Je to do veľkej miery uletené, strelené. Aj postavy sú trochu švihnuté a dobrodružné, čo podčiarkuje aj Csilla Dózsa svojimi živými ilustráciami.

Nekompenzujete si tou detskou knihou to, že v tvorbe pre dospelých ste ustúpili z magického realizmu k realizmu?

Ani nie. Práveže mám pocit, že kým v tej predchádzajúcej detskej knihe boli poetické a magické prvky, tentoraz som realistickejší.

Hrdinom je zajac spisovateľ, ktorý hneď v úvode stratí svoje pero mrkvovej farby. Pre neho je dôležité, pretože ním píše svoje knihy a myslí si, že bez neho písať nedokáže.

Čitateľ navyše na ilustrácii vidí, že pero je pod posteľou, ale zajac o tom nevie a bude ho hľadať polovicu knihy. No a jeho kamarátka sa mu postupne snaží vysvetliť, že tá magická sila nie je v jeho pere, ale v ňom samom.

Autori neraz hovoria, že najťažšie je začať písať, potom to vraj už ide. Niektorí ešte dodávajú, že príbeh, obsah budúcej knihy, musia v sebe dlho nosiť, aby dozrel. Hoci to môže byť len ospravedlnenie pre ich prokrastináciu. Ako je to u vás?

U mňa je to skôr tak, že keď mám nejakú povinnosť alebo nejaký nápad, tak sa to snažím urobiť čo najrýchlejšie.

Na druhej strane je pravda, že pri knihách často potrebujem, aby to najprv dozrelo. Ale u mňa to nie je prokrastinácia, naozaj nad tým veľa premýšľam, skúšam si v hlave, ako by text mohol vyzerať. A keď mám pocit, že by som s tým už mohol ísť von, tak to urobím. Niekedy sa to podarí hneď na prvý šup, inokedy nie a musím to odložiť na ďalší pokus. Ale áno, keď to príde a rozbehne sa to, už to ide v podstate samo.

Potrebujete na písanie nejaké ideálne podmienky?

Ešte som neskúšal písať inde ako vo svojej pracovni. Mám pocit, že tam sú moje ideálne podmienky, neznamená to však, že by som nedokázal písať aj inde. Len som to zatiaľ neskúšal.

No 1. mája idem na šesťtýždňový pobyt do Prahy, kde si vyskúšam aj iné prostredie. Uvidíme, či to budem schopný prežiť v pohode.

Aktuálne ste nominovaný na Cenu Európskej únie za literatúru. Čo z toho pre vás vyplýva?

Prekladateľka prekladá úryvok z knihy Spomenieš si na Trenčín?, zhruba štyridsať strán, a na základe toho sa medzinárodná porota bude rozhodovať, kto z nominovaných zvíťazí. Výsledky vyhlásia 16. mája na knižnom veľtrhu v Prahe, kde v tom čase budem.

Bude to zrejme veľká spoločenská udalosť a vy ste v rozhovoroch spomínali, že bojujete so svojou introvertnosťou.

Mám takú predstavu, že to bude obrovský veľtrh a len malá časť bude venovaná tejto akcii. Nebude sa to odohrávať v nejakej veľkej divadelnej sále plnej ľudí. Nemám pred tým nejaký prehnaný rešpekt, mám pocit, že také veci už zvládam. Prinajmenšom si to nahováram.

Prekvapila vás nominácia, veď konkurencia v slovenskej literatúre nie je zanedbateľná?

Možno to vyznie arogantne, ale nepoviem, že ma to prekvapilo. Hoci konkurencia je veľká. Viem však, čo mám za sebou a že tá nominácia neprišla len tak z ničoho nič.

Môjmu publikovaniu predchádzala dlhá príprava, osem až desať rokov som písal len tak do šuplíka za pomoci rôznych redaktorov či redaktoriek bez toho, že by sme uvažovali o vydaní tých textov. Bolo to také tréningové písanie. Keď potom vyšla moja prvá kniha, bol som už dosť ostrieľaný. Takže nominácia ma neprekvapuje, verím tomu, čo robím. No hoci ma to neprekvapuje, teší ma to.

A ako by ste zhodnotili kontext súčasnej slovenskej literatúry?

V prvom rade je to z môjho pohľadu veľmi priateľské prostredie. Neviem o tom, že by sme si nejako škaredo konkurovali alebo prechádzali trenicami.

A teší ma, že čím viac je autorov na vysokej úrovni, tým je to prostredie konkurenčnejšie v dobrom zmysle slova.

Väčšinu autorov a autoriek poznám, úprimne im prajem a verím, že aj oni mne. Mám pocit, že vzniká naozaj zaujímavá knižná scéna.

A nielen ja, ale aj tí druhí na sebe pracujú, čím sa kvalita prehodnocuje a je to čoraz zaujímavejšie.

Niektorí ľudia bedákajú, že dobre už bolo a vzťahujú to aj na umenie. Vy k takým ľuďom asi nepatríte, však?

To, čo ste spomínali, je vec spomienkovej nostalgie a ja naozaj nie som jej fanúšikom. Iste, aj v šesťdesiatych rokoch 20. storočia bola kvalitná literatúra, pre mňa špeciálne to bol Rudolf Sloboda, no na druhej strane bol aj socialistický realizmus pretlačovaný režimom.

Teraz je prostredie oveľa slobodnejšie ako vtedy. V literatúre je pestrosť, ktorá sa mi páči, a nemám pocit, že by nejako zaostávala za minulosťou. Možno sa to lepšie ukáže pri hodnotení s odstupom času, dajme tomu o 50 rokov. Ak bude literatúra ešte živá.

Čo tým myslíte?

Situácia sa mení, aj pod vplyvom internetu, streamovacích služieb a podobne. Kedysi mala najdôležitejšiu úlohu kniha, dnes je to skôr niečo okrajové, elitné. Je možné, že v budúcnosti nastane nejaká silnejšia čitateľská vlna, ale som skôr skeptický.

Asi to bude čím ďalej okrajovejšia záležitosť. No ja sa často mýlim aj v iných veciach, tak prečo by som sa nemal mýliť v tejto.

Spisovateľ Lukáš Cabala. (zdroj: Jana Gombiková)

Keď ste hodnotili slovenské literárne prostredie ako prajné, nie je to tým, že ste v Trenčíne, akoby mimo hlavného diania?

Trenčín je hodinu vlakom od Bratislavy, keby sme boli vo väčšej krajine, tak by mohol byť považovaný za jej predmestie. Nemám vôbec pocit, že by som bol odtrhnutý od reality. Sme denne prepojení internetom, vidím, čo hovoria ľudia v Bratislave. My v kultúre sa väčšinou poznáme a mám pocit, že som vlastne v centre diania.

Takže ste vnútri umeleckej komunity?

Áno. V minulosti som zažil aj komunity, ktoré zvonku vyzerali romanticky, ale vnútri bol väčšinou chaos a nevládli úplne dobré vzťahy. V tomto prípade mám pocit, že je to v poriadku. Takže áno, som v komunite spisovateľov, respektíve v kultúrnej komunite. Zaujíma ma celá kultúra, cítim sa v nej ako doma.

Kultúrna komunita sa v poslednom období spája ešte viac ako predtým a hlavným dôvodom sú výhrady voči krokom ministerstva kultúry. Ste v tom nejako angažovaný?

Bol by som ochotný angažovať sa, ale nemám pocit, že som mikrofónový typ. Ja tú situáciu reflektujem, som kritický, zúčastňujem sa na protestoch, ale neláka ma byť na tribúne.

Máte pocit, že protesty môžu niečo zmeniť?

V tomto som naozaj skeptický. Nemyslím si, že niečo zmenia. Napriek tomu ich podporujem a chodím na ne. Je to spoločenská udalosť a človek má pocit akejsi naivnej solidarity.

Naivnej v tom zmysle, že si myslí, že tým môže niečo zmeniť. Tí ľudia, proti ktorým je to mierené, však neodstúpia, pretože ich nekultúrnosť je až prízemná. Protesty sú však dôležité aj pre náš obraz v zahraničí. Vysielame signál, že tu nie sme všetci oddaní režimu, ktorý sa tu po nás vozí, ale že je tu aj odpor.

Nikdy ste sa nepýtali samého seba, či by nebolo lepšie odísť z Trenčína niekam, kde by ste možno mali iné možnosti?

V Trenčíne mám zázemie, rodinu, prevádzkujeme antikvariát. Preto som o tom neuvažoval.

Zatiaľ mi tam život funguje aj pracovne, keby to nefungovalo, tak by som sa už obzeral po iných možnostiach. A v tom prípade by som už hľadal väčšie mesto. Asi by som nechcel urobiť len krok do Bratislavy, ale minimálne do Prahy, ak by tam bola komunita, v ktorej by som vedel pôsobiť. Mám veľmi rád veľké mestá. Trenčín nie je mesto, z ktorého by som nevedel odísť.

A z tvorivého hľadiska?

Tam je naozaj dôležitejšia moja fantázia než vonkajšie podmienky. Nepotrebujem si zapisovať rozhovory cudzích ľudí v kaviarňach, nosím toho sám v hlave dosť. Nemám ani rituály, ktoré by mi pomáhali v tvorbe a priam by som ich potreboval.

Keď som čítal tie vaše „trenčianske“ knihy, bol som zvedavý, v akom vzťahu k tomu mestu vlastne ste. Na jednej strane mu prisudzujete reálne prvky a miesta, na druhej ho domýšľate a vytvárate jeho fiktívne súčasti, ako sú napríklad mrakodrapy. Ako by vám to mesto nestačilo v podobe, v akej je.

To mesto je pre mňa aj pre hrdinov a príbeh mojich kníh primalé. Chcel som, aby mali čitatelia pocit, že ide o miliónové mesto, obrovské prostredie. Trenčín vnímam pomerne triezvo a myslím si, že keby som žil trebárs v Trnave, mal by som k nej podobný vzťah.

Nemyslím si, že Trenčín je nejaký extra špecifický oproti iným mestám, že by mal nejaké vyššie postavenie. Je fajn, mám ho rád, ale je maličký, obehnete ho za pár hodín a potom môže prísť nuda. Z toho vychádza aj moja zmena perspektívy v knihách.

Ja mám z vašich kníh ako Trenčan trochu iný zážitok ako tí, čo Trenčín nepoznajú. S potešením som si vizualizoval vašu podobu mesta a bol by som veľmi zvedavý na filmovú verziu vašich kníh. Myslíte, že by to šlo sfilmovať? Boli by ste za a trvali by ste následne na tom, že pri tom musíte byť?

Nemal by som s tým problém, zaujímala by ma interpretácia filmových tvorcov aj po vizuálnej stránke. Zdá sa mi však, že preniesť tie knihy do filmu by bolo zložité, pretože sú dosť fragmentárne. Kniha by musela byť skôr len inšpiračným podkladom, nemohla by byť doslovne prenesená do filmu.

Nosíte v sebe vizuálny koncept toho Trenčína, o ktorom píšete?

Áno. Vidieť to aj na ilustráciách v knihe Satori v Trenčíne, ktoré robila Anna Cima. Zobrazila vlastne vizualizáciu mesta v mojej hlave. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by to uchopili filmári, zrejme by museli použiť počítačovú grafiku. A obávam sa, že na taký projekt by neboli prostriedky.

V knihe Spomenieš si na Trenčín? je pasáž, keď hrdina Vincent číta Cortázarov text a vníma ho celkom inak ako pred rokmi. Kedysi sa mu zdal záver otvorený a nejasný, teraz sa mu zdá úplne jasný. To je bežná skúsenosť čitateľa. Viem si však predstaviť, že spisovateľ môže pri hľadaní „správneho“ ukončenia knihy zažívať "traumu". Hudobníci môžu skladby zafixované na albume dotvárať či pretvárať na koncertoch. Ale spisovateľ?

V pracovnom procese narábam s viacerými verziami, ale keď už sa raz pre niečo rozhodnem, nemám s tým problém. Možno len v druhej knihe Jar v Jekaterinburgu, kde bola čitateľsky kontroverzná posledná kapitola, ktorá akoby zhadzuje zo stola celý ten príbeh. Tú by som asi zmenil. Keby mala byť preložená pre zahraničné vydanie, navrhol by som možno jej zrušenie.

Hrdinom vašej knižnej trilógie Satori v Trenčíne – Jar v Jekaterinburgu – Spomenieš si na Trenčín? je Vincent. V akom vzťahu je tento hrdina k vám?

Myslím, že je to taká moja ideálnejšia verzia. Aj keď na druhej strane, ten v Satori je naozaj veľmi introvertný. Vincenta vnímam ako milo ťarbavého človeka. Ja keď som ťarbavý, tak ma to vytáča a snažím sa to zmeniť, mať to pod kontrolou, kým on si v tom pláva a užíva si svoju introvertnosť.

Mňa moja introvertnosť ničí, preto som sa donútil to zmeniť. Urobil som to tvrdo a začal sa vystavovať situáciám, ktorým by som sa predtým vyhýbal. Napríklad rozhovorom do médií alebo literárnym besedám. Chcel som to absolvovať a postupne som to dokázal. Mávam z toho ešte trému, ale už sa mi nestáva, že by som pre to nespával.

Nedávno som videl v televíznej relácii Máriusa Kopcsaya, ktorý povedal, že písaním sa človek na Slovensku neuživí, že je to skôr záľuba. Vy pracujete v antikvariáte, takže sa písaním neživíte, ale čo poviete na takéto tvrdenie?

Neviem, čo by som robil, keby sme nemali antikvariát. Asi by som musel zmeniť štýl písania, aby som oslovil komerčného čitateľa. Mám pocit, že by som sa systematickou prácou dokázal stať predávaným autorom. Ale nechcel by som takto infikovať svoje doterajšie dielo.

Možno by som to písal pod iným menom. Roky som pracoval na tom, aby som dosiahol to, po čom som túžil. A keby som sa zahryzol do komerčnej tvorby, našiel by som si tú cestu. Lebo je pravda, že písaním umeleckej literatúry sa uživiť nedá. Jedine že by vám vychádzali nejaké super preklady v zahraničí. Zároveň by som však písanie nenazval záľubou. Za záľubu považujem bicyklovanie popri Váhu. Do tvorby som investoval príliš veľa – najmä času – na to, aby som to nazýval záľubou. Ale nechcem to nazvať ani poslaním, to je zase príliš patetické. Písanie ma jednoducho baví a literatúra ma celý život fascinuje nielen ako autora, ale aj ako čitateľa.