Humorista RASŤO PIŠKO je aj ostrieľaným autorom kníh. Tú najnovšiu Dar Evy Braunovej prezentoval nedávno v kníhkupectve Artforum. Prišiel tam na vozíku a v médiách sa začalo písať o jeho onkologickom ochorení. „Koho by už zaujímal zdravý autor,“ glosuje to v rozhovore, ktorý spracoval jeho dlhoročný kamarát.
V rozhovore sa dočítate:
- či bol triedny šašo,
- ako sa z kúrenára stal herec,
- ako spomína na vojenčinu,
- ako vyzerá jeho život onkologického pacienta,
- prečo cvičí s cenou ako s činkou,
- o čom je jeho nová kniha a prečo v nej žije Hitlerova milenka.
A toto si mi nikdy nepovedal: Prečo si sa vlastne rozhodol vyučiť za kúrenára, inštalatéra?
Musel som živiť rodinu. Jeden brat bol kamenár, ďalší stolár, otec už nežil, oni mali rodiny, zostalo to na mne. Pochádzam z Abramovej, vtedy, v sedemdesiatych rokoch si všetci prerábali kúrenie, z dreva sa išlo na plyn a elektrinu, navrhol mi to švagor. A bolo to fakt výnosné povolanie. Cez víkend som išiel s majstrom na fušku, ohýbal som rúry, podával, čo bolo treba, a dostal 500 korún. To boli vtedy veľké peniaze.
Ale pri ohýbaní rúr si v sebe herca neobjavil.
Nie, to bolo v šiestej triede. Hral som v školskom predstavení. Presne si to pamätám, autor Jan Jílek, Gašparko na cestách. Hral som lúpežníka Jožina. Tak po svojom, aby sa deti smiali. Nebola to veľká úloha, ale keď som vyšiel na pódium druhýkrát, smiech zaznel aj bez toho, aby som niečo povedal. Potom bola výstavka kresieb, kde mali kresliť scény z predstavení, a lúpežník Jožin tam bol najčastejšie.
Bol si taký triedny šašo?
Nie. Vôbec nie. Mal som blízko do Martina, bola tam okresná knižnica a aj knižnica Matice slovenskej, kino. Niektoré filmy som videl aj dvakrát. Plus divadlo, najskôr všetky predpoludňajšie detské predstavenia a potom aj dospelácke. Veľa som čítal. Neskôr, keď som už bol v Bratislave, tak mi Jano Štrasser dal prezývku Rasťo Knižko. A pre Borisa Filana som bol „vzdelaný mužík“.
Kedy si v sebe objavil imitátora?
V ôsmej triede.
Literárny výber s desiatimi autormi v denníkoch Korzár a SME Čítajte A imitoval si?
Luďka Sobotu. A potom som pridával ľudí, ktorých všetci poznali z obrazoviek. Lebo to bol môj paralelný svet.
Dodnes si spomínam, bol som dieťa, ale v noci som sa chodil potajomky pozerať, ako natáčajú v Slovenskom Pravne scény z filmu Móric Beňovský. Aj som si „zahral“, podržal som Ivanovi Palúchovi koňa.
„Držal si už niekedy koňa?“ spýtal sa.
„Hej, keď sme s otcom oborávali zemiaky,“ odpovedal som.
„Tak drž!“
To bola moja prvá filmová úloha. Ale som len v štrnásťdielnej verzii seriálu, do filmu som sa nedostal. A Ivan, s ktorým som sa neskôr skamarátil, si na to tiež nespomenul.
Raz si mi poslal zábery, ako robíš komparz v Povstaleckej histórii. To sa ti ako prihodilo?
To už mali moje fotky na Kolibe, bol som po vojenčine, robil som údržbára. Dostal som mesiac neplatené voľno, majstrovi prišiel papier, že ma má uvoľniť, lebo niečo v záujme „socialistických vyšších ideálov“. Tak som v mene socializmu hral nemeckého vojaka, ktorý práve zapálil Telgárt. Dali mi maďarské fúziky, bokombrady, režisér Andrej Lettrich sa pýtal, kto sa nebojí výbuchov, tak som to zobral, v tej scéne niečo pri mne vybuchne a ja fakt letím vzduchom. Ale prežil som to. Tam som si ja, ochotník z Martina, zahral s Jankom Gallovičom, Jankom Kronerom, Štefanom Bučkom, Michalom Dočolomanským, Elom Romančíkom, Andym Hricom, Radoslavom Brzobohatým. Vždy ma prelíčili, dali inú uniformu, bol som slovenský vojak aj partizán. Mimochodom, tam som stretol aj „uja Imra“, ktorý hral s nami potom v Apropo TV. V Povstaleckej histórii bol členom Slovenskej národnej rady. Keď som robil komparzistu v Alžbetinom dvore, zoznámil som sa so Števom Skrúcaným.
Ako vyučený kúrenár a inštalatér si bol herec. Splnený „slovenský sen“?
Ja som nechcel byť herec, chcel som byť autor. Mali sme v Martine ochotnícke divadlo. Vtedy bol populárny film Jama a kyvadlo, ja som to prerobil na „vidiecky horor“ Jama a paprika s podtitulom „pokrokovo žiť, pokrokovo umierať“. Tí, ktorí vtedy propagovali kremáciu, mali taký slogan, akože kremácia je pokroková. Boli sme s tým na prehliadke malých divadiel, páčilo sa to redaktorovi Javiska Demovi Vizárovi a on tú hru vydal. Tak sa začala moja autorská kariéra.
Lenže súbor sa postupne rozpadol, baby sa povydávali, chlapi poženili, tak som písal sám pre seba - monodrámu Moja nočná hudba. Tam som dirigent, ktorému sa rozpadol orchester a on musel naštudovať Mozartovu Malú nočnú hudbu. Sám. Zúrim, strhávam zo seba oblečenie. Nakoniec to zahrám na heligónke. Z playbacku. Malo to úspech, postúpil som s tým na celoštátny festival.
