Z odchodov zo Slovenska sa stávajú úteky. Ako žijú tí, čo sa už nevrátia?

„Slovensky už nemluvím,“ vraví v úvodnej časti inscenácie Black List efektom upravený hlas. Patrí režisérke Alexandre Bolfovej, ktorá sa síce narodila na Slovensku, no dnes žije a pôsobí v Českej republike. Je jednou z mnohých.

Podnikateľská aliancia Slovenska uvádza, že v zahraničí pracuje približne 300-tisíc Slovákov a Sloveniek. Väčšina z nich hľadá šťastie v Česku, Rakúsku či v Nemecku. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí zas disponuje údajmi, podľa ktorých žije v zahraničí približne 1, 6 milióna ľudí so slovenským pôvodom. Mnohí z nich už po slovensky hovoriť nevedia, pretože ich rodičia či prarodičia v istej chvíli preťali väzby so svojou slovenskou identitou.

Ako, kedy a prečo sa to stalo? A ako sa cítia ľudia, ktorí odišli a vedia, že sa už nevrátia?

Inscenácia Black list divadla Feste z Brna ukazuje práve tieto momenty. Podieľali sa na nej najmä umelci, ktorým je téma dôverne blízka.

Viete, koľko mladých ľudí je v Prahe alebo Brne?

Počas prípravnej fázy inscenácie sa režisérka Bolfová a dramaturg Jiří Honzírek stretli a rozprávali s niekoľkými desiatkami ľudí, ktorých sa téma odchodu zo Slovenska týka. Väčšina účinkujúcich sú Slováci pôsobiaci v zahraničí. Inscenácia Black list je do veľkej miery zostavená z ich autentických výpovedí a odráža fenomén Slovákov v zahraničí v nečakaných súvislostiach.

„Bavil som sa s postaršou voličkou Smeru. Volala sa myslím Judita. Chcel som nájsť s Juditou spoločnú reč, išiel som na to nekonfliktne, žiadne povyšovanie, žiadna irónia, len snaha pochopiť jej voľbu, jej myšlienkové pochody, jej hodnoty. Pochválil som jej účes, spýtal sa na deti, na vnúčatá, poľutoval jej ťažký život, proste bol som samá empatia,“ vraví v jednej chvíli herec Milan Sebo, ktorý pôsobí na českej nezávislej divadelnej scéne.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Keď doma pribúdali nemanželské deti, začali do Ameriky chodiť aj ženy. Niektoré zarobili viac ako muži Čítajte 

Jeho slová sú doplnené o výroky voličov vládnej strany, čím vzniká tragikomický dialóg. „Je to múdry človek, je čestný,“ chváli súčasného premiéra hlas postaršieho voliča a postava Milana viditeľne znervóznie. „No myslí na tých mladých, aby neodišli do zahraničie,“ ozýva sa z nahrávky ďalší fanúšik Roberta Fica. „Prosím vás, boli ste teraz niekedy v Prahe alebo Brne? Koľko je tam mladých ľudí, komplet celá súčasná mladá inteligencia odišla,“ vraví z javiska Seba a evidentne stráca nervy.

V súčasnosti študuje v zahraničí každý piaty slovenský študent či študentka vysokej školy. Väčšina z vyše 32-tisíc mladých ľudí sa na Slovensko už nikdy nevráti.

Scéna, ktorá sa začala snahou o empatiu, sa končí spŕškou vulgarizmov. Generačná a socioekonomická priepasť je síce výrazný, rozhodne však nie jediný motív, s ktorým inscenácia pracuje.

Magdaléna Škerenčák v inscenácii Black list.

Veľké dejiny prestupujú malými a naopak

Súčasťou inscenácie je aj pomyslená televízna šou s názvom Križovatky histórie, v ktorej moderátorka predstavuje cesty, ktoré si história nevybrala. Napríklad situáciu, keď Tiso odmietol vydať Slovensko napospas Hitlerovi alebo keď sa Jozef Cíger-Hronský s Jozefom Škultétym dohodli, že priestor by mali dostať ženské hrdinky.

Reláciu na pozadí tapety s motívom Tatier moderuje herečka Magdaléna Škerečák, ktorá herectvo vyštudovala v Londýne a momentálne žije v Prahe. Na Slovensko sa vrátiť nehodlá. Jeden z príbehov, ktorý prezentuje v relácii, je deň, keď jej starý otec vstúpil do strany, aby mohla jej mama nastúpiť na konzervatórium. Politické sa mieša s osobným, veľké dejiny prestupujú malými a naopak. Aj toto sú dôvody, pre ktoré ľudia opúšťajú krajinu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Stretnú sa Jánošík, Tiso a Jahnátek a spoločne nás všetkých vyženú do zahraničia Čítajte 

Inscenáciu výrazne dopĺňa tanečník Lukáš Zahy, ktorý je držiteľom viacerých majstrovských titulov v oblasti latinskoamerických tancov. Dnes žije a pôsobí v Českej republike. Zahy v inscenácii vystupuje bez slov, no jeho pohybové kreácie rozrušujú aj desia.

Spočiatku pôsobí ako človek bez domova, ktorý sa ako všetci vykorenení potuluje po svete iba s veľkými taškami, prehrabuje sa v odpadkoch a budí rozhorčenie. Postupne jeho tanec naberá čoraz hlbšie významy a vrcholí vo veľkom finále, keď na rôzne variácie slovenskej hymny tancuje v ženskom kroji. Gesto, ktoré evokuje a paroduje nacistický pozdrav, pôsobí ako elektrický výboj.

Lukáš Záhorák v inscenácii Black list. (zdroj: Tomáš Škoda)

Potenciál mrháš tam, kde ho netreba

Odchodom sa však nič nekončí a často ani zďaleka nejde o happyend. Tí, čo odišli, čelia byrokracii, predsudkom, pocitom menejcennosti. Zažívajú povyšovanie tých, ku ktorým prišli, aj výčitky od tých, od ktorých odišli. Všetky tieto polohy zastáva postava, ktorú stvárňuje Ondřej Kolín.

Jediný herec, ktorý v inscenácii hovorí po česky, je nad všetkým a všetkými. Ovláda zvuk, skáče hercom do reči, niekedy ich láskavo opravuje, inokedy citovo vydiera aj protivne šikanuje.

Vari najhoršie však je, keď sa im prihovára ako krajina, ktorú opustili. „Chybí mi tvůj elán, tvoje inteligence, jsi chytřejší než většina tvých vrstevníků, tvůj potenciál, který podle mého mrháš tam, kde to není potřeba. Já se ti před očima, který se před tím snažíš zavřít, rozpadám a umírám a ptám se tě proč,“ znie jedna z najsilnejších pasáží ponurej inscenácie.

Bolfovej sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá otvára mnohé doteraz málo formulované rozmery emigrácie. Odchodov, ktoré už opäť nie sú iba o chuti žiť vo väčšom meste a kozmopolitnejšom prostredí. Únikov, ktoré sa menia na úteky.