Sme podráždení, frustrovaní, unavení a to ovplyvňuje, ako reagujeme na ľudí, s ktorými žijeme.
Nie vždy o tom dokážeme hovoriť, často si ani nepripustíme, že to tak je, ale maďarský režisér Szabolcs Hajdu nie je ten prípad. Krízu vzťahov, ktorú prežívame po niekoľkých rokoch spoločného života, pitve systematicky už istý čas.
Dokonca jedným filmom odkazuje na druhý, aby zvýraznil, že sú problémy, ktoré prosto pretrvávajú.
Vždy to začína nevinne. Na návšteve. Na večierku. Na kare. Bežnými rozhovormi, ktoré vedú kamaráti, keď sa ocitnú na jednom mieste. Po niekoľkých minútach sa pri nich vyplaví to, čo v človeku vrie ako pod tlakovým hrncom.
Jej mozog je studnica hlúpostí, je falošná a pozor na ňu. Nenávidieť Meghan patrí k novému fenoménu Čítajte Szabolcs Hajdu píše dialógy s lekárskou presnosťou a účinnosťou. Čím presnejšie slová to sú, tým viac zraňujú. Nikto sa nekontroluje, necenzuruje. Jeden partnerský pár sa navzájom ponižuje pred druhým párom, neprekáža im pohľad tých druhých.
Sú už príliš apatickí a rezignovaní na to, aby ešte niečo skrývali.
Ubití životnou repetíciou
Hajduove filmy, ktoré tvorí v slovenskej koprodukcii, sa podobajú na divadlo. Pretože aj sú divadlom, najprv vznikajú ako divadelné hry. Aj k nám ich chodí hrať, pravda, väčšinou pre maďarsky hovoriace publikum, keďže sú dizajnované na malé priestory, kde ani niet kam umiestniť titulkovacie zariadenie.
Diváci sú tak blízko scény, že by mohli hercom aj zavadzať. Ale nezavadzajú, lebo ide o to, aby s nimi splynuli a necítili rozdiel medzi tým, čo je hrané, a čo v skutočnosti cítia a prežívajú oni sami.
