Tanečníčka Poláková: Nie je povinnosťou umelcov zabávať unavených občanov

Keď sa nedávno po deviatich rokoch vrátila na javisko, mala obavy a pochybnosti, či obstojí. Choreografka, tanečníčka a pedagogička MARTA POLÁKOVÁ má 62 rokov a priznáva, že ak ju na scéne vidia ľudia, ktorí ju nepoznajú, môžu sa začudovať, čo robí medzi ostatnými, mladšími, tanečníkmi.

„No povedala som si, že je dôležité, aby publikum dostalo posolstvo, že tanec nie je len o mladosti alebo mladých telách,“ hovorí.

"Tradičnou predstavou je, že len mladé telo dokáže podať maximálny výkon. Z istej stránky telesnej kondície ide o pravdu, no tanec nie je len o telesnej kondícii," vysvetľuje.

Ako sa vníma vek v tanci?

Záleží na tom, o akej vekovej kategórii tvorcov hovoríme. Tí, ktorí tvoria dlhšie, vnímajú, že bohatosť výrazu je pre dielo prínosom. Nikto sa napríklad nepozastavuje nad tým, že operná speváčka má vyšší vek než jej postava, alebo že v orchestri hrajú aj hudobníci v dôchodkovom veku.

No diváci sa pri veku pozastavujú, keď sa hovorí o tanečníkoch a tanečniciach. Domnievam sa, že to je preto, že ľudový tanec a balet prezentuje hlavne mladosť. Všetky hlavné úlohy v baletoch stvárňujú mladí ľudia. Iste, sú aj postavy v staršom veku, no skôr v pozadí: prechádzajú sa, sem-tam gestikulujú, čiže žiadny výkon nepodávajú.

Takto získajú ľudia predstavu, že tanečník v istom veku už nezvládne niečo zatancovať. Pričom pravda je, že by to zvládol, no balet mu tú možnosť neposkytne.

Inak je to v súčasnom balete. V Holandsku sa český tanečník a choreograf Jiří Kylián zaslúžil o tvorbu diel tanečníkov vo veku nad štyridsať rokov. Tvorili sa diela, ktoré dokázali vyťažiť z ich skúsenosti a expresivity, ktorá s ľudským zrením ide ruka v ruke.

Je to teda len otázka toho, aké možnosti dokáže daná krajina poskytnúť v umeleckej sfére.

Nevytvára sa na začínajúcich tanečníkov a tanečníčky tlak, aby veľa tvorili, pretože sú mladí a vitálni?

Mení sa predstava toho, čo môže umenie ponúknuť. Začínajúci tanečníci vidia nás, ich pedagógov, na javisku, a tak je pre nich samozrejmosťou, že sa to dá aj v neskoršom veku.

Tradičnou predstavou však je, že len mladé telo dokáže podať maximálny výkon. Z istej stránky telesnej kondície ide o pravdu, no tanec nie je len o telesnej kondícii.

Súčasný tanec je podľa Polákovej životaschopný: ak by totiž nebol, nemali by sme ho. (zdroj: Jozef Jakubčo/SME)

Ak je človek zrelším tanečníkom, čo iné než mladý umelec, prináša na javisko?

Človek tvorbou a praxou získava skúsenosti, ktoré zúročuje. Aj herci zrejú na javisku, rovnako ako aj hudobníci – sólisti.

Umelecký a osobnostný rast idú spolu bok po boku. Tanec bol stáročia ochudobňovaný o zrelšiu skúsenosť. Posledné desaťročia sa to mení a priniesol to práve súčasný tanec.

S vaším novým predstavením Walking Songs ste sa po deviatich rokoch vrátili na javisko. Čo vás k tomu viedlo?

Ten zvláštny moment bytia na javisku a komunikácie s divákmi je taký výnimočný a silný zážitok, že ma stále priťahuje. Je to niečo veľmi špecifické. Otvorene priznávam, že som mala obavy a pochybnosti, ako obstojím.

Je možné, že ak sa na mňa dívajú ľudia, ktorí ma nepoznajú, začudujú sa, čo medzi ostatnými, o desiatky rokov mladšími tanečnicami a tanečníkmi, robím. No povedala som si, že je dôležité, aby dostalo publikum posolstvo, že tanec nie je len o mladosti alebo mladých telách.

Predstavenie položilo predo mňa výzvu, ktorá ma motivuje.

Prečo ste pred rokmi prestali?

Mala som zdravotné problémy. Za tých deväť rokov mi diagnostikovali artrózu bedrových kĺbov, mala som dve operácie a čakala ma rekonvalescencia. Bolo to dlhé obdobie, no veľa som sa o svojom tele naučila.

Zistila som, ako sa s ním dá pracovať a že stále dokážem robiť takmer tak, ako predtým. Vyžaduje si to veľkú disciplínu a čas.

Hoci vravíte, že tanec nie je len o mladých telách, zrelých tanečníkov na slovenských javiskách veľa nevidno. Prečo to tak je?

Ak by sme na to mali vytvorené podmienky a príležitosti, tak by ich bolo viac. Poznám mnoho tanečníkov a tanečníc, ktorí skončili skôr než naozaj museli.

Buď už len učia, alebo robia administratívnu prácu v tanečnom školstve. Alebo robia niečo iné. Tanečníci sú totiž veľmi životaschopní: dokážu sa preorientovať a vložiť energiu, ktorú vkladali do tanca, do niečoho iného.

Môže vaše predstavenie motivovať ďalších, že stále môžu aj v zrelšom veku tancovať?

Určite. Učím už dlho a vždy som si strážila pomer učenia a tvorby. Veľmi skoro som zistila, že ma príliš veľa učenia vyčerpáva. Na to, aby som mohla s chuťou učiť, potrebujem tvoriť. Keďže som si dokázala udržať tento pomer, stále ma to baví.

Ide tiež o spôsob výmeny. Terajšia generácia vníma tanec a život odlišne, ako som ich vnímala ja, lebo som fungovala v inom kontexte. Chcem byť pre svojich študentov príkladom a chcem im ukázať, že tvorba je niečo, čo si človek môže udržiavať dovtedy, dokedy chce.

Aké rozdiely si ešte všímate medzi generáciami?

Hlavný rozdiel je v tom, že keď som začínala tvoriť, bolo málo podnetov. Musela som vycestovať do zahraničia, aby som videla nejaké predstavenia súčasného tanca. Potom som so skúsenosťami prišla domov a posúvala som ich ďalej.

Súčasná generácia má zase tých podnetov veľa. Musia sa v tom všetkom nájsť. Hľadanie umeleckého „ja“ však bolo u mňa aj u nich rovnaké, len kontext sa líšil.

Zároveň sú ľudia, ktorým trvá vývoj trochu dlhšie a potrebujú cítiť okolo seba viac podpory a bezpečia, že môžu skúšať, čo ich baví a v čom sú silní. Aj ja som k nim patrila.

Kde sú vaše hranice?

Teraz mám pocit, že hranice neexistujú, pretože ich stále rozširujem. Je pritom len na mne, dokedy budem chcieť rásť a rozširovať ich. Predstavenie bolo pre mňa aj kvôli tomu skvelou príležitosťou.

Spomínali ste však aj obavy. Prečo ste ich mali?

Telo je na javisku viditeľné ako prvé a každý, kto sa príde pozrieť do divadla, chce vidieť nejaký výkon. Niekto chce vidieť telesný výkon v maximálnej miere a niekto dokáže vnímať aj všetko za telesným výkonom: napríklad umelecký vklad, ktorý je vo výkone.

Nebola som si istá, či môj vklad bude dostatočný.

Boli ste nakoniec spokojná?

Musím povedať, že som v prvom rade vďačná za to, že som do toho išla. Ak by som to nespravila, ochudobnila by som sa o skvelú skúsenosť. Povzbudilo ma niekoľko spätných väzieb, ktoré som potom dostala a uistili ma, že predstavenie prinieslo ľuďom zážitok.

No potom som si uvedomila, že záleží len na mne, ako sa ohodnotím. Úspech pre mňa bude, keď budem schopná rásť ďalej a dávať divákom to, čím som sa naplnila.

V predstavení vystupujete aj s tanečníkmi, ktorých ste učili. Je niečo, čo ste sa naučili teraz vy od nich?

Samozrejme. Keď spolu pracujeme, ide o bohaté prostredie názorov, postojov. Keď niečo zažije študent, obohacuje zároveň aj svojho pedagóga. Ale už nie sme v týchto úlohách: už sme umelci a umelkyne, ktorí sa obohacujú navzájom.

Existuje niečo také ako tanečný dôchodok?

Existuje, spája sa hlavne s baletom, ktorý je fyzicky naozaj náročný a zároveň dokáže telo veľmi opotrebovať. V súčasnom tanci je to trochu iné. Spôsob práce s telom je viac rešpektujúci s ohľadom jeho možnosti.

Generácia umelcov a umelkýň, ktorí začali v 70. rokoch minulého storočia súčasný tanec rozvíjať, ukázali, že tancovali do sedemdesiatky.

Ja patrím na Slovensku ku generácii päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov a ukazujeme, že vieme stále aktívne pôsobiť na scéne. No keď sa vrátim ku konceptu dôchodku, tak my naň právo nemáme. Tanečný dôchodok je prisúdený len zamestnancom.

Predstavenie Walking Songs.Marta Poláková s tanečníkom Andrejom Štepitom. (zdroj: Martin Polák)

Ako to myslíte?

Súčasný tanec stojí predovšetkým na nezriaďovanej kultúrnej scéne: umelci a umelkyne sú v slobodnom povolaní a benefit dôchodku nemajú. Chceli sme zmenu, o niečo sme sa snažili s niekdajším ministrom kultúry Marekom Maďaričom, aby bol systém v tomto spravodlivejší. No, samozrejme, nikam sa to nedotiahlo.

V 90. rokoch ste sa vzdelávali aj v zahraničí, kde ste sa učili o súčasnom tanci a svoje skúsenosti ste pretavili do tvorby na Slovensku v časoch, keď súčasný tanec nebol u nás bežný. Aké to vtedy bolo?

Chodila som do zahraničia na výjazdy. Keď sa na to spätne pozerám, bolo to najlepšie obdobie na medzinárodnej scéne súčasného tanca. Podarilo sa mi skontaktovať s viedenským choreografom Willim Dornerom, s ktorým som spolupracovala dva roky a bolo to naozaj veľmi obohacujúce.

Vzdelávanie bolo pre mňa veľmi dôležité, pretože sme na Slovensku nemali na čo nadviazať. Šlo o nové informácie. Potrebovala som vedieť podstatu práce s telom, ktorá mala inú umeleckú prezentáciu, než bolo vtedy bežné. Potrebovala som zistiť a preskúmať, o čo ide.

Tanec je väčšinou kolektívne dielo, preto som sa snažila transformovať moje vízie na tanečníkov, ktorí so mnou spolupracovali. Učila som sa nielen umeleckej, ale aj medziľudskej komunikácii. Od začiatku som si totiž produkovala svoje diela sama. Teraz, v spolupráci s divadlom Aréna, je to vlastne prvýkrát, čo mám koproducenta.

Keď ste potom začali tvoriť, nebáli ste sa neúspechu?

Pri tvorbe mojich diel šlo o obrovské skúmanie. V 90. rokoch som cítila, že je spoločnosť otvorená aj novým veciam.

No keď sa teraz o tom zhovárame, zamýšľam sa, čo by mal byť úspech. Pre alternatívu bolo vtedy prostredie priaznivé, no zároveň mi to nepomáhalo pritiahnuť inštitucionálnu podporu. Neviem teda, či mi to prinieslo úspešnosť.

Učila som sa ako tvorkyňa, zrela som, a to bol pre mňa úspech.

Niekto je len performer alebo choreograf. Vy ste performerka, choreografka a akademička. V čom sa cítite najlepšie?

Je to taká trojnožka. Všetky tieto úlohy ma veľmi zaujímajú. Trochu to súvisí s tým, že aby som sa dokázala uživiť, nemohla som len performovať, nebolo kde.

Zároveň sa tieto činnosti veľmi prepájajú a dopĺňajú. Všimla som si to počas pandémie, ktorá predstavovala náročné obdobie pre mnohých umelcov a hlavne pre tých performatívnych, ktorí sa nevenovali inej činnosti. Vtedy som písala knihu o vizionárovi tanca a teoretikovi Rudolfovi Labanovi, na ktorú som sa naplno sústredila. Preto som aj pandémiu prežila v dobrej psychickej kondícii.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Z tanca nerobí tabu. Festival Tanečno je vesmírom solidarity a vzájomného rešpektu Čítajte 

Ste tam, kde ste sa pred rokmi vo svojich začiatkoch videli?

Nikdy som sa nevidela nikde inde ako v tanci. Myslela som si však, že scéna súčasného tanca bude za 30 rokov na tom lepšie, že bude ukotvená a bude mať svoje miesto.

To, že je súčasný tanec málo známy, je práve preto, že nemá svoje miesto, kde sa odohráva, prezentuje a kde ho širšia verejnosť zaznamená. Ak by nebola Nová scéna, možno by ľudia nevedeli, čo je to muzikál.

Myslela som si, že to bude inak. Keď sa tak nad tým zamyslíte, 30 rokov je naozaj dosť. Súčasný tanec je však inovatívny, a preto musí byť človek na jeho prijatie veľmi otvorený. Naučila som sa sústrediť viac na proces, než na výsledok. Možno preto nie som až taká frustrovaná z toho, že situácia nie je taká, ako som si ju predstavovala.

Svoje kamenné divadlo má napríklad balet v Slovenskom národnom divadle, tanečné divadlo Ifjú Szivek aj SĽUK. Prečo ho nemá súčasný tanec?

Pretože sa nenašla politická vôľa. Súčasnému tancu musí porozumieť minister kultúry a dať mu priestor. Doteraz sa to nepodarilo. Ja osobne som rokovala s niekoľkými ministrami.

Najbližšie k riešeniu boli rokovania s ministrom Maďaričom. Generálna riaditeľka sekcie umenia sa vtedy veľmi snažila. No procesy trvajú dlho, takže kým sa niečo začalo diať, prišla iná vláda a došlo k ďalším zmenám.

Ako hodnotíte je súčasný tanec na Slovensku?

Je životaschopný. Ak by nebol, nemali by sme ho. Stále je dosť ľudí, pre ktorých je formou umeleckého vyjadrenia a stále je pre niektorých motivujúci svojou širokou tvorivou slobodou.

Pohybujeme sa však v kultúrnom prostredí, ktoré súčasnému tancu nepraje. Slovensko je v rámci kultúrneho nastavenia konzervatívne, tradičné. Tých 30 rokov je pre súčasný tanec akýmsi bojom o prežitie.

Ako dnes vnímate jeho vývoj?

S mojou generáciou sme začali z ničoho. Historickým predchodcom súčasného tanca je totiž moderný tanec, no na Slovensku nedostal počas bývalého režimu šancu v profesionálnom vývoji pre ideologické dôvody.

Bolo ťažké na niečo nadviazať. Ale po revolúcii sme mali veľa energie a predovšetkým chuť robiť niečo nové. Súčasnému tancu vtedy pomohol záujem verejnosti, a aj záujem tvoriť, čo ide ruka v ruke, ak si chcete vychovať divákov.

V nultých rokoch odišlo mnoho ľudí do zahraničia, pretože boli šikovní, ambiciózni a tu sa za tých desať rokov nepodarilo vytvoriť prostredie, v ktorom by mali pocit, že sa môžu uplatniť. No s ďalšou generáciou sa to podarilo, zo zahraničia sa vrátili aj s bohatými skúsenosťami.

Z umeleckej stránky sa vyvíja veľmi dobre. Vôbec však nie som spokojná s tým, ako sa vyvíja jeho podpora.

Veľakrát jej stisne srdce keď si pomyslí, do akého sveta a neistoty púšťajú študentov a študentky. (zdroj: Jozef Jakubčo/SME)

Aká je?

V rámci inštitucionálnej podpory sa situácia veľmi nevyvíja. Za 30 rokov sa nepodarilo dosiahnuť inú, než je Divadlo štúdia tanca. Ide o veľký problém.

Hlavnú podporu pre rozvoj nezriaďovanej kultúrnej scény predstavuje Fond na podporu umenia (FPU). No to pre kontinuálny a udržateľný rozvoj nestačí.

Veľakrát mi stisne srdce, keď si pomyslím, do akého sveta a neistoty púšťame našich študentov a študentky. Mali by sme vytvoriť prostredie, aby sa mladí ľudia odhodlali skočiť do tej slobodnej priepasti a aby mohli lietať.

Na našej katedre tanečnej tvorby sa snažím o to, aby sa naši študenti cítili istejšie a aby mali podporu. No študijný plán Tanečné divadlo a performancia má len bakalársky stupeň a chýba mu magisterský. Dozrievanie umeleckého názoru si vyžaduje čas. V tejto situácii to považujem za potrebné, lebo človek má o sebe vždy pochybnosti, no je otázne, čo v nás prevažuje. Je zároveň ťažké bojovať s neprajným prostredím.

Musíte totiž napísať grant, uspieť so žiadosťou, vytvoriť a organizovať celý proces, zrealizovať predstavenie, vymyslieť, kde sa bude konať a napokon vyúčtovať grant. Ide o viac, než len o umeleckú prácu a umelci musia byť schopní, lebo nikto im, žiaľ, nič neponúkne.

Keď sa po deviatich rokoch vrátila na javisko s predstavením Walking Songs, mala obavy a pochybnosti, či obstojí. Na fotografii s Andrejom Štepitom a Silviou Bakočkovou. (zdroj: Martin Polák)

Ako ovplyvňujú existenciu súčasného tanca na Slovensku zmeny vo Fonde na podporu umenia?

Scéna súčasného tanca funguje hlavne v nezriaďovanej forme. Mám obavy, pretože to, čo sa deje, je zrušenie najspravodlivejšieho prideľovania finančnej podpory na tvorbu prostredníctvom odborných komisií, ktoré danú oblasť poznajú. Venujú sa recenziám, dokumentácii tvorby, sledujú vývoj a dokážu žiadosti posudzovať práve z tohto uhla pohľadu.

Iný spravodlivý systém nemáme. Keď sa komisie spochybňujú a dosadzujú sa do nich ľudia, ktorí nie sú dostatoční odborníci, prichádzajú aj obavy. My, ako umelecká komunita, môžeme odborníkov navrhnúť. Všetky naše návrhy v rámci tanečnej oblasti však zamietli.

Nezávislosť odborníkov spočíva v tom, že nie sú tvorcovia. Keďže je komunita súčasného tanca malá, je aj menej ľudí, ktorí netvoria. Keď dostávame zamietnutia, nevieme, čo to pre nás znamená.

Najhoršie pre naše istoty je, že ministerstvo kultúry neprichádza s ďalšími krokmi, nič neponúkne. Dostaneme len zamietnutie. Takéto kroky vyvolávajú nespokojnosť a vzdor.

Walking Songs spája súčasný tanec, živú hudbu a vizuálnu projekciu do jedinečného umeleckého dialógu. (zdroj: Martin Polák)

Minulý rok zdieľala na sociálnych sieťach ministerka kultúry Martina Šimkovičová video z inscenácie BAKKHEIA, kde účinkovala aj tanečníčka Soňa Ferienčíková. Ministerka negatívne opisovala súčasný tanec, v čom ju podporili aj ľudia v komentároch. Dielo pritom získalo uznanie v zahraničí. Rozumejú ľudia súčasnému tancu?

Súčasné umenie je náročnejšie v tom, že nepoužíva kódy, ktoré sú všeobecne známe. Hľadá nové, aby pokračoval ďalej vývoj umenia. Keď sa teda použije súčasné umenie v rámci politického boja, kde je vytrhnuté z kontextu a poukáže sa na jeho nezrozumiteľnosť, začne ho verejnosť tak identifikovať.

Kúsok, ktorý pani ministerka vytrhla z predstavenia a zverejnila, sa môže zdať zvláštny. No keď vytrhnete z gréckej drámy či Shakespeara tri vety bez kontextu, môžu tiež vyznieť úplne inak. No v tomto prípade šlo o politické zneužitie, ktoré súčasnému tancu ublížilo. Cítime, že ľudia majú určitý odstup.

Závisí však od toho, do akej miery sú diváci a diváčky súčasnému umeniu otvorení. Obidve strany: aj tvorcovia, aj publikum musia prejaviť ochotu navzájom sa rešpektovať. Zároveň už nemusíme dokazovať, že je o súčasný tanec záujem, lebo to je fakt. Vidíme to aj vo svete.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Šimečkova partnerka Soňa Ferienčíková o útokoch na jej tvorbu: Viem, že tu vôbec nejde o mňa Čítajte 

Nájdu sa aj takí, ktorí tvrdia, že divadlo má slúžiť na oddych a pobavenie. Čo na to hovoríte?

V súčasnosti žijeme v neistej, zvláštnej situácii, život je náročný. Aj ministerka kultúry povedala, že si chce ísť do divadla oddýchnuť a zabaviť sa. V tejto situácii to má súčasné umenie trochu ťažšie.

Postoj „chcem sa zabaviť,“ totiž so sebou nesie myšlienku „zabávajte ma,“. Nie je však povinnosťou umelcov zabávať unavených občanov a občianky.

Z histórie vieme, že umenie vždy slúžilo na pozdvihnutie ducha.

Ak niečomu nerozumieme, ide možno o menej príjemnú emóciu. No je to stav, keď sa učíme o sebe, o svojom vnímaní a skrze umenie sa dokážeme ľahšie otvoriť.

Prečo by teda ľudia mali chodiť na súčasný tanec?

Jeho veľkou výhodou je, že využíva aj iné umelecké médiá, či už hudbu, hovorené slovo alebo výtvarnú stránku. V celku ponúka bohatý umelecký zážitok s posolstvom.

Napriek tomu, že naša civilizácia nemá vzťah k telu ešte celkom vyrovnaný, tanec je cestou, ako telo viac oceniť. Mám na mysli telo ako prostriedok, cez ktorý vnímame svet a existujeme. Tanec tak moduluje telo a zviditeľňuje to, čo sa deje v našom vnútri.