Navrhol ju, ale nebol na jej otvorení. Dnes je ikonou Bratislavy, obdivujú ju aj v zahraničí

Ako je možné, že niekto hovorí o stavbe Slovenského rozhlasu ako o jedinečnom skvoste modernistickej architektúry a iný ju vyhlási za jednu z najškaredších budov?

„Je to asi aj môj prípad. Dovtedy, kým som ju lepšie nespoznal, neobdivoval som ju, nevnímal som až tak výnimočnosť návrhu a realizácie, na tú dobu výnimočnej,“ prekvapujúco priznáva architekt Štefan Bekeš, ktorý sa zaslúžil o to, aby známu "obrátenú pyramídu" vyhlásili pred siedmimi rokmi za národnú kultúrnu pamiatku.

Pred štyridsiatimi rokmi sa zo Slovenského rozhlasu začalo vysielať pravidelne. Okrem zmeny technologického vybavenia pre vysielanie sa funkcia, vzhľad, dokonca ani interiér budovy doteraz výrazne nezmenili. Aj dnes sa zo štúdií poslucháčom prihovárajú moderátori Slovenského rozhlasu a ďalších sesterských staníc STVR.

„Možno aj vďaka tomu, že zostala v rukách štátu, neskončila ako bratislavský Istropolis či PKO. Len čo do takejto stavby vstúpi súkromný investor, má tendenciu investície viac zhodnocovať, “ hovorí Henrieta Moravčíková, historička architektúry.

O tom, že stavba je jedným z vrcholných diel modernistickej architektúry na Slovensku, niet pochýb. Chodia ju obdivovať architekti z celého sveta. Zároveň je našou národnou kultúrnou pamiatkou.

Správna podoba na tretí pokus

Prvú súťaž na návrh Slovenského rozhlasu vyhlásili ešte v roku 1962. Cieľom bolo pre stavbu nájsť správnu lokalitu. Vzhľadom na jej dôležitosť sa stavbe vyčlenil priestor, kde stojí dodnes - medzi ulicami Mýtna a Belopotockého.

Nachádzala sa na línii parku s dôležitými budovami, ktorá sa urbanisticky mala tiahnuť od Slavína okolo hlavnej stanice, pretínala by Mýtnu a pokračovala k Medickej záhrade a odtiaľ k Dunaju.

Prehliadka po budove Slovenského rozhlasu (27 fotografií)

Táto vízia sa síce nezrealizovala, ale Slovenský rozhlas stojí v exponovanej polohe Bratislavy, v jeho tesnej blízkosti sa nachádzajú najvýznamnejšie štátne inštitúcie: úrad vlády, úrad prezidenta, Národná banka Slovenska alebo areál objektov Slovenskej technickej univerzity (STU).

Až o rok neskôr vyhlásili architektonickú súťaž, ktorá mala vyriešiť podobu nového Slovenského rozhlasu.

„Atmosféra v krajine bola prajná k odvážnym a netradičným projektom,“ hovorí Štefan Bekeš. „Víťazné práce mali prezentovať smerom do zahraničia i dovnútra štátu pokrokovosť, silu a životaschopnosť nastoleného komunistického režimu.“

Aj keď sa Štefan Svetko so Štefanom Ďurkovičom a Barnabášom Kisslingom zapojili už od vyhlásenia prvej súťaže, víťazný návrh v tvare obrátenej pyramídy vzišiel až v roku 1964, na tretí pokus.

„Bratislava v tom čase nemala výškové budovy. Štefan Svetko s Ďurkovičom a Kisslingom nechceli narušiť tento kolorit mesta, preto uvažovali ako by mohli 22 poschodovú budovu vtesnať na šesť podlaží,“ hovorí Štefan Bekeš.

V tomto kontexte uvažovania vznikol nápad vytvoriť stavbu ako obrátenú pyramídu. Je to jedinečný koncept, ktorý nebol nikde na svete realizovaný.

Na stavbe je výnimočné aj to, že sa architektonický koncept premieta do jej funkčnosti. Vonkajšia pyramída chráni vnútornú. V srdci priestoru, v malej pyramíde v interiéri, je zakomponované to najcennejšie ako vysielacie, nahrávacie štúdiá a fonotéky.

Takto vyzerá budova SLovenského rozhlasu dnes. (zdroj: Marko Erd)

Vonkajšiu pyramídu tvoria kancelárske priestory a redakcie, ktoré zabezpečujú ochranu pred nežiaducim hlukom a vibráciami z exteriéru.

„Štefan Svetko hovorieval, že Slovenský rozhlas je chrámom a fabrikou dohromady,“ vysvetľuje Bekeš.

V budove sa nachádzajú časti, ktoré fungujú ako jasná technologická prevádzka. V podnoží je chrám, prístupný pre verejnosť, ktorá sem - do koncertných sál chodí za umením. V Slovenskom rozhlase sa nachádzajú hlavná a dve menšie koncertné sály.

Ticho, ale aj krištáľový zvuk

„V čase, keď sa budova projektovala, existovala urbanistická štúdia, podľa ktorej mala viesť v jej okolí štvorprúdovka," hovorí Bekeš. Architekt o obrátenej pyramíde“ písal aj dizertačnú prácu. Úlohou Štefana Svetka a jeho kolegov bolo vymyslieť, ako odhlučniť stavbu, aby bola akustika v koncertných sálach, ale aj vo vysielacích štúdiách čo najlepšia.

Všetky tri sály sú v podnoží stavby zavesené a podopreté pružinami. Tie kmitajú na frekvencii 10 Hz a pohlcujú výrazné zvuky z okolia.

Koncertné sály sú v podnoží stavby zavesené a podopreté pružinami.. (zdroj: Marko Erd)

Hlavná koncertná sála je obložená bulharským vračanským kameňom, ktorý dobre rozptyľuje a pohlcuje zvuk. Za kamenným obkladom je ďalšia vrstva obloženia, ktorá zlepšuje akustické vlastnosti koncertných hál.

Vďaka týmto riešeniam sú koncertné sály považované za jedny z akusticky najlepšie navrhnutých v Európe.

Podľa Bekeša je pre interiér, ktorý navrhovala Marta Skočková (manželka Iľju Skočka st., autora bratislavského Istropolisu) typická aj pocitová vlastnosť - ticho. Každý materiál bol dôsledne vyberaný s ohľadom práve na to, či toto ticho zabezpečí. Preto väčšina použitých povrchov v interiéri dokáže vo vysokej miere pohlcovať, rozptyľovať alebo iným spôsobom tlmiť zvuk.

Dlhý čas výstavby

Od výberu správneho návrhu po definitívne dokončenie, teda kým sa budova nezačala naplno pravidelne využívať, prešlo viac ako dvadsať rokov.

Prečo taký dlhý čas? Bekeš za tým vidí niekoľko dôvodov.

„V prvom rade, sa stavba začala realizovať na základe stavebného a nie realizačného projektu, čo pri takomto obrovskom projekte nie je možné,“ tvrdí odborník.

Henrieta Moravčíková nevidí problém v nosných oceľových konštrukciách, takéto technológie sa v tom čase po celom Československu vyskytovali pomerne často. Výnimočné to bolo v konštrukčnom riešení a vo vysielacích technológiách.

Vážnym problémom stavby boli prestoje spôsobené meškaním dodávok stavebného materiálu a nedostatkom kvalifikovaných robotníkov-montérov, ktorí by inštalovali na tú dobu vyspelú rozhlasovú techniku.

Používali sa mnohé technológie „zo Západu“ - napríklad vzduchotechnika, vybavenie pre vysielanie, to všetko sa snažili realizovať za pochodu, často aj systémom pokus omyl.

Pomalý a nepružný stavebný priemysel socialistického Československa si nevedel poradiť s odvážnosťou konceptu.

Počas výstavby museli autori navyše viackrát prehodnotiť návrh a prispôsobiť ho územným zmenám.

Výstavba sa preto enormne predražila, mnohé veci ako vnútorné zelené átriá či vonkajší koncept terás sa dokonca nezrealizovali vôbec.

Rozpočet Slovenského rozhlasu v roku 1985 bol 1,4 miliardy československých korún, pri prepočte inflačnou kalkulačkou to vychádza na 340 miliónov eur. Suma prekvapí, ale podľa Bekeša, nie je prehnaná.

„Je potrebné uvedomiť si motiváciu štátu z tohto obdobia postaviť takú odvážnu budovu, navyše, stavala sa v krajine, ktorá mala 15 miliónov obyvateľov,“ hovorí Bekeš.

Zvláštne praktiky garnitúry

Predstavte si, že toľko rokov venujete projektovaniu a výstavbe jednej budovy a pri otvorení sa nielenže nespomenie vaše meno, ale nie ste ani pozvaný.

Presne to sa stalo aj jednému z autorov Slovenského rozhlasu, Štefanovi Svetkovi. Otvorene sa postavil proti režimu, pretože odsúdil inváziu ruských vojsk.

Komunistická garnitúra mala zvláštne praktiky. Síce nechala Svetka a ostatných autorov projekt dokončiť, ale potrestala tak, že ich nepozvala na ich predstavenie verejnosti, ich meno vymazala z výkresov.

Aj keď Svetko nebol na otvorení Slovenského rozhlasu, paradoxne dostával najlukratívnejšie zákazky napríklad na vládne ubytovanie Bôrik.

Mnohí, dokonca aj architekti, dlho považovali stavbu za symbol komunistického režimu.

Pritom podľa Moravčíkovej jej autori nezvýrazňovali silu komunistickej ideológie. Historička architektúry jedinečné dielo hodnotí ako ambiciózne gesto v zmysle Sokratovho monumentalizmu povojnovej modernistickej architektúry, ktorá sa koncom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov začala prejavovať všade na území Česka aj Slovenska.

Podľa Bekeša tento pohľad pomohol zmeniť, najmä u laickej verejnosti britský bulvárny denník Telegraph, ktorý v roku 2012 zostavil rebríček tridsiatich najškaredších budov sveta. Na desiatom mieste sa umiestnil Slovenský rozhlas.

„V médiách sa strhla búrlivá debata, či stavba patrí do tohto zoznamu, alebo nie. Práve vtedy možno prvýkrát väčšmi zarezonovali aj iné atribúty budovy ako tie, čo rozhlas ukazuje navonok. Novinári, aj tí z bulvárnych periodík, sa vo svojich článkoch začali predháňať v prezentovaní jeho unikátností. To malo za následok zvýšenie všeobecného povedomia o stavbe,“ myslí si Bekeš.

Postupne sa stavba stala výnimočnou. Dnes ju chráni aj to, že je národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá funguje ako kultúrny stánok a je prístupná verejnosti.

Aby sa ešte viac priblížila občanom, prospelo by znovuotvorenie terás, ktoré si však podľa Bekeša vyžaduje značnú investíciu. V minulosti sa o sprístupnenie pokúšali, keď sa zorganizovali vianočné trhy aj pre verejnosť.

Obnovu si žiada aj samotná budova. Je ťažké odhadnúť, koľko by stála.

„Ale ak vezmeme, že na rekonštrukciu Slovenskej národnej galérie bolo použitých viac ako 70 miliónov eur a rozhlas je zložitejšia stavba, predpokladáme, že by to bolo násobne viac,“ odhaduje Bekeš.