Boli štúdie, ktoré chceli Bratislavský hrad zbúrať. Alfred Piffl ho po požiari zachránil

Prechádzajúc sa popri Dunaji, vidíte, ako sa silueta bratislavského Podhradia mení. Kde kedysi bola historická časť, postupne vyrástol moderný Zuckermandel, v súčasnosti aj štvrť Vydrica.

„Azda v súzvuku historického a moderného objavíme aj stratenú malebnosť bratislavského Podhradia,“ hovorí historička architektúry JANA POHANIČOVÁ.

Nedávno jej vyšla publikácia o profesorovi Alfredovi Pifflovi, vďaka ktorému môžeme ďakovať, že Bratislavský hrad po vyhorení a dlhodobom chátraní získal typickú siluetu.

Piffl nám tu okrem Hradu zanechal aj výnimočnosť v tom, ako pristupovať k dokumentácii historickej architektúry. „Vytvoril precedens hodný nasledovania,“ hovorí Pohaničová.

Dnes o profesorovi Pifflovi môžeme písať, hovoriť, kedysi však bolo jeho menu tabu. Ako mnoho iných, nesúhlasil s režimom, za čo si chvíľu pobudol na Pankráci. Aj tam však prednášal o architektúre, väzni chodili na jeho prednášky radšej ako na premietanie ruských filmov.

Prečo sa venujete práve architektovi Pifflovi?

Ako historičku architektúry ma vždy fascinovalo zaoberať sa nielen stavbami, ale aj príbehom samotných architektov. Ľudský, osobný príbeh je zvyčajne súčasťou vzniku architektonických diel.

Symbolicky som sa s ním stretla už počas môjho štúdia na fakulte, keď som sa pripravovala na skúšku z dejín architektúry. Doma v knižnici som našla skriptá profesora Piffla, z ktorých vypadla jeho litografia s vlastnoručným podpisom.

Skriptá patrili mojej maminke. Bola jednou zo študentiek posledného ročníka prvákov, ktorému bol profesor Piffl ročníkovým vedúcim pred jeho zatknutím. V čase mojich štúdií sa však jeho meno na akademickej pôde vôbec nespomínalo, bolo akoby vymazané. Vtedy mi maminka rozpovedala o ňom krátky, no veľmi pútavý príbeh.

prof. Ing. arch. Jana Pohaničová, PhD. tvrdí, že Alfred Piffl hovorí, že Alfred Piffl bol jedinečný v tom s akými vedomosťami pamiatkara pristupoval k pamiatkam.. (zdroj: Ivona Oreškoá)

Ako sa po druhej svetovej vojne dostal Alfréd Piffl na Slovensko?

Vďaka jeho vzdelaniu a interdisciplinárnemu zameraniu. Prof. Piffl bol rodákom z Kerhartíc (dnes Ústí nad Orlicí), bol absolventom architektúry na pražskej technickej univerzity (ČVUT).

Patril k silnej generácii českých architektov, ktorí prišli po vojne na Slovensko. V tom čase už bol doktorom technických vied v odbore dejín architektúry, disponoval skúsenosťami z oblasti výskumu a obnovy pamiatok, archeológie a múzejníctva. K nám ho pozval profesor Belluš.

V povojnových časoch bol nedostatok kvalifikovaných architektov na Slovensku. V tom čase k nám prišla silná vlna českej inteligencie, Piffl bol medzi nimi, vzdelával prvých slovenských absolventov – architektov.

Prečo bolo jeho meno dlhý čas tabu?

V 50. rokoch dvadsiateho storočia sa stal obeťou vykonštruovaných stalinistických procesov. V roku 1957 ho zatkli a neskôr odsúdili, zbavili všetkých akademických titulov a nemohol sa vrátiť ani na Hrad k svojej práci architekta pamiatkara. Po návrate z väzenia sa spočiatku dokázal zamestnať iba v podradných povolaniach, ale ani to ho nezlomilo.

Vplyvom spoločensko-politickej situácie bolo jeho meno dlhý čas nežiaduce. Na pôde fakulty architektúry bol rehabilitovaný až v roku 2007, keď mu prinavrátili titul profesora.

Preto sa moja generácia študentov z čias totality s týmto menom, pokiaľ nemali osobné väzby od rodičov – bývalých Pifflových študentov, nemala šancu oboznámiť.

Zámienkou na vzatie do väzby bol list pre mamu, ktorý však na procese neprečítali a ani ho tam ako dôkaz nemali. Za čo konkrétne ho zatkli?

Zrejme v jeho okolí existoval niekto, kto ho dlhodobo sledoval. V rámci vyšetrovacieho procesu nebolo proti nemu vznesené obvinenie, ktoré by hovorilo o jeho odbornom pochybení v súvislosti s Bratislavským hradom.

Skôr mu priťažilo to, že pri zatknutí mu príslušníci štátnej bezpečnosti v byte zabavili zápisky a denníky z čias Protektorátu, oslobodzovacích a turbulentných povojnových rokov. Tie si písal veľmi podrobne. Mimochodom, bol veľmi poetická duša, písal si aj básne a kade chodil, tade kreslil.

Čo sa tam ešte našlo?

V zápiskoch sa našli aj také, ktoré mapovali obdobie počas druhej svetovej vojny. Vyplýva z nich, že mal nepriateľský postoj nielen k Sovietskemu zväzu, ale aj k Červenej armáde.

Vo vyšetrovacom spise sa uvádza, že v zápiskoch sa doslova vyjadril, že by bol radšej, keby Československo oslobodili Američania, a nie sovietska armáda. Čo sa týka politickej príslušnosti, bol členom Československej sociálnodemokratickej strany, ktorá bola po roku 1948 násilne zlúčená s KSČ. Z nej ho vylúčili.

Vieme, čo obsahoval vymyslený nedoručený list?

List nebol vymyslený, profesor ho skutočne napísal a poslal svojej matke. Lenže pred doručením ho zadržala tajná polícia.

Príkaz na zadržanie korešpondencie bol vydaný až po zadržaní zásielky, takže celé to bolo vykonštruované v duchu stalinistických procesov. Alfred Piffl v liste mame píše o svojej hlbokej frustrácii zo spoločensko-politického vývoja v ČSSR a úprimne vyjadruje svoje názory na aktuálne dianie i na politikov.

Podľa rozsudku „hrubým spôsobom urážal sovietskych predstaviteľov, súdruhov Chruščova a Bulganina, ako aj hanobí SSSR.“

Podľa jednej z verzií bolo príčinou zatknutia aj to, že z hradnej studne vykopal tajnú chodbu pod Dunajom do Rakúska, kde vraj profesor odovzdal svojmu príbuznému kardinálovi Pifflovi klenoty z Korunovačnej veže. Je to úsmevný príbeh, v knihe s ním nepracujete, predpokladám, že dnes by sme ho pomenovali termínom hoax. Stretli ste sa ešte s nejakými inými vymyslenými príbehmi?

To je naozaj vymyslená legenda či hoax. Ako historička architektúry pracujem s overenými faktami. Aj v knihe som vychádzala najmä z archívnej dokumentácie rôzneho druhu či z autentických dokumentov z rodinného archívu.

Tieto vymyslené príbehy vytvárajú väčšinou tí, ktorí fakty a súvislosti nepoznajú, prípadne chcú pokriviť pravdu či hľadajú senzácie. To však nie je moja cesta.

Ako to, že človek s postojmi proti režimu dostal na starosť rekonštrukciu takej významnej stavby?

Na to neviem odpovedať, pretože k tomu neexistujú žiadne relevantné objasnenia. Môžeme sa oprieť o fakt, že ho poverila odborná komisia. Podľa mňa rozhodla jeho nespochybniteľná odbornosť a skúsenosť s výskumom historickej architektúry a jej pamiatkovej obnovy.

Bola to vtedy najrozsiahlejšia pamiatkarska akcia v československom priestore. Ak tam boli aj iné dôvody, ale skôr si myslím, že nie, ostali neodhalené.

Predpokladám, že mnohé dokumenty o profesorovi boli skartované. Tie, ktoré sú k dispozícii, ešte stále nie sú celkom preskúmané.

Ďalšou zvláštnosťou je, že počas väznenia na Pankráci začal prednášať.

V tom období bolo v radoch väzňov na Pankráci mnoho vzdelaných odborníkov, architektov a inžinierov, ktorí sa stali lacnou pracovnou silou v rámci takzvanej plánovačky (plánovacie oddelenie patriace pod ministerstvo vnútra).

Prednášky vznikli v súvislosti s prvou celoštátnou výstavou archívnych dokumentov na Pražskom hrade, ktorej prípravu viedol Piffl. Vtedy si vymyslel, že potrebuje prednášky na dovzdelávanie spoluväzňov, ktorí pracovali na výstave.

V zápiskoch z pobytu na Pankráci sa uvádza, ako spoluväzni – intelektuáli trávili voľný čas. Profesor napríklad systematicky čítal beletriu aj odbornú literatúru, venoval sa umenovede.

Práve prednášky, ktoré mali populárny charakter, profesor pripravoval pre spoluväzňov rôzneho intelektuálneho zamerania. Piffl bol skvelý rozprávač, vnášal do prezentácií vtip. Väzni vraj chodili na jeho prednášky radšej, ako by mali povinne pozerať sovietsky film, ktorý im pravidelne premietali.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Navrhol ju, ale nebol na jej otvorení. Dnes je ikonou Bratislavy, obdivujú ju aj v zahraničí Čítajte 

Vynašiel sa. Bolo tie dva roky vo väzení najťažším obdobím jeho života?

Na základe úryvku z listu pre manželku, ktorý napísal v deň výročia ich svadby, medzi riadkami čítame, že si bol vedomý toho, akú ranu spôsobil manželke a deťom.

Každý list domov ilustroval nejakými obrázkami. Vedel, že jeho rodina to nemala ľahké, aj to, že sa ich život obrátil na ruby.

Prepustili ho po dvoch rokoch, o pol roka skôr ako bol výmer trestu, zrejme pre dobré správanie. Vrátil sa ale s ťažkou otravou krvi. Pri rekonštrukcii sgrafitovej výzdoby pražského kláštora Barnabitiek, pri škrabaní omietok sa poranil a dostal infekciu, otravu krvi.

Po obvinení a uväznení mu odobrali akademické tituly, bol prakticky odpísaný. Ako pokračovala jeho kariéra?

Po výkone trestu sa po kratšom pôsobení zdanlivo mimo svojej profesie venoval opäť celou dušou pamiatkam, výskumu a dokumentovaniu historickej architektúry – na sklonku života získal aj doktorát z archeológie.

Spočiatku ho nikde nechceli zamestnať. Najskôr bol radovým robotníkom v panelárni, potom sa o jeho peripetiách dozvedel bývalý študent a zamestnal ho na výstavbe domu kultúry v Senci. Tu zdokumentoval unikátne archeologické nálezy. Položil tak základy muzeálnych zbierok Mestského múzea.

Neskôr dokumentoval v Pezinku historické jadro pred asanáciou. Pracoval aj ako architekt rodinných domov.

Zápisky z väzenia. (zdroj: Archív rodiny Piffl)

Vráťme sa k jeho profesii architekta pamiatkara, ktorý začal dvadsať rokov po požiari Bratislavského hradu s jeho obnovou. Aj v tom období vznikli viaceré štúdie, ako by po novom mohol vyzerať. Piffl si vybral jeho historickú podobu – návrat k baroku. Bolo to preto, že inklinoval k tomuto obdobiu?

Takto to asi nemôžeme povedať, hoci výskumu barokovej architektúry sa venoval už v predvojnovom období. Jednou z možností, ako môžeme pristúpiť k obnove pamiatky, je vrátiť sa k jej vybranej historickej podobe (hovoríme o slohovej rekonštrukcii). A takto postupoval aj Piffl.

Na základe dôslednej znalosti historického kontextu a stavebno-historického výskumu stavby sa rozhodol pre obnovu do poslednej najvýznamnejšej dochovanej podoby Hradu z čias Márie Terézie, čiže do neskorobarokovej fázy.

Ale v zápiskoch nájdeme množstvo dôkazov, že uvažoval aj nad inými prístupmi, napríklad pri novotvare zastrešenia Hradu (model Hradu s plochými strechami).

Ako inak chceli hrať zrenovovať?

Okrem tohto prístupu existovali ešte ďalšie možnosti. V rámci predvojnovej medzinárodnej súťaže na univerzitné mesto na hradnom kopci sa vyskytli aj úvahy Bratislavský hrad s Podhradím odstrániť a nahradiť novou architektúrou (víťazný návrh talianskych architektov bratov La Padulovcov alebo návrh E. Belluša, pozn. red.) alebo, naopak, zakonzervovať hradnú ruinu s nutnými novými prístavbami (historici umenia, napr. G. Leweke-Weyde, J. Hofman, pozn. red.).

Ktorý prístup pri obnove pamiatok preferujete vy – do historizujúceho slohu alebo novátorský?

Nebránim sa ani novým vstupom architekta pri obnove pamiatky, avšak musia byť podložené dobrým dôvodom, rešpektujúcim pamiatkové hodnoty.

Piffl vychádzal z dôsledného štúdia historických prameňov, ktoré mal k dispozícii a zo stavebno-historického výskumu.

Nie vždy však naše historické objekty obnovujú architekti, ktorí majú také rozsiahle znalosti a skúsenosti z oblasti archeológie a výskumu či rekonštrukcie pamiatok, aké mal v tom čase on.

Takto zdokumentoval Piffl Podhradie. (zdroj: ​ Ilustračné foto (Zdroj: SME/Jozef Jakubčo) ​)

Postupne Bratislavský hrad prešiel ďalšími zmenami. Ak človek prechádza okolo neho, čo presne je návrh Piffla?

V prvom rade samotná silueta Hradu a vymurované tri podlažia vrátane obnovy reprezentačného barokového schodiska v západnom krídle.

Z Pifflovho návrhu sa realizovali aj barokové strážnice pri vstupe a na základe jeho výskumu sa odprezentovala aj stredoveká studňa.

To najdôležitejšie je, že bez realizácie samotnej myšlienky pamiatkovej obnovy Hradu, kde sa v jeho ruinách kedysi hrávali iba deti v obrastených múroch, by tu dnes pravdepodobne Bratislavský hrad nestál.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Prvá etapa novej štvrte Vydrica je skolaudovaná Čítajte 

Profesor sa nevenoval iba rekonštrukcii Bratislavského hradu, ale aj výskumu Podhradia. V knihe píšete, že je to asi to najcennejšie, čo zanechal nasledujúcim generáciám pamiatkarov. Čo konkrétne to bolo?

Je to predovšetkým komplexnosť výskumov, ktorá pomáha architektovi v procese návrhu obnovy. Je dôležité dôverne poznať históriu pamiatky – od archeológie cez stavebno-historický, architektonický vývoj, urbanistický kontext až po jednotlivé vývojové fázy objektu.

Vieme sa potom asi aj dobre rozhodnúť, akým spôsobom obnoviť pamiatku, či ju asanovať, alebo chrániť, vyhlásiť za kultúrnu pamiatku, alebo dať jej „druhý život“ v novom kontexte.

Podhradie dokumentoval po vojne aj so študentmi. Potom sa k tejto téme vrátil v šesťdesiatych rokoch na zadanie Mestského múzea krátko pred asanáciou tejto časti mesta v súvislosti s pripravovanou výstavbou Mosta SNP tesne pred demoláciou objektov.

Práve spôsobom prístupu k dokumentácii historickej architektúry vytvoril precedens hodný nasledovania. Akým spôsobom treba mapovať architektonické dedičstvo cez profesiu archeológa, historika architektúry, znalca dejín architektúry a samotného architekta pamiatkara.

Postupuje sa takto aj dnes? Mali sme možnosť v minulosti vidieť, ako sa necitlivo pristúpilo k modernizácii časti Hradu, keď sa tam postavili podzemné garáže. Čo by na súčasný stav, vrátane Podhradia, povedal pán architekt?

Nemôžeme dnes hovoriť o tom, čo by povedal. Na obnove Hradu sa vystriedali ďalší aktéri, niektoré Pifflove výskumy sa revidovali na základe novších archeologických a stavebno-historických výskumov.

Cez ich prizmu by možno niektoré postupy zmenil aj profesor.

O čo prišla Bratislava, keď zbúrali Podhradie? Neexistovala v tom čase iniciatíva na jeho zachovanie?

Asanácia bratislavského Podhradia bola výsledkom postupných krokov – krátko po vojne to bolo rozšírenie cestnej komunikácie, úprava nábrežia Dunaja a výstavba električkovej trate do Karlovej Vsi, a neskôr na konci šesťdesiatych rokov búranie tejto časti mesta si vyžiadala výstavba mosta SNP.

Tieto urbanistické koncepty už nerátali so zachovaním Podhradia, ktoré dlhé storočia dotváralo prirodzenú podnož Hradu a tvorilo typickú siluetu hradného kopca.

O demolácii tejto historickej časti Bratislavy zložil Piffl báseň, kde sa vyjadril, že nás raz budú súdiť za to, ako búrame Podhradie.

Bolo mu určite ľúto, že táto časť mesta – Podhradie, ktoré malo svoj historický kontext s Hradom a hradným kopcom – sa odstránila.

Preňho to bola malebná historická štvrť, aj keď v zlom stavebnom stave. Jeho srdce pamiatkara asi plakalo, keď dokumentoval demoláciu týchto objektov. Neraz bol privolaný k odkrytým vzácnym nálezom, keď nastúpili veľké stroje, bagre a rúcali domy.

Podarilo sa mu zakresliť aj moment, keď sa lyžica bagra zahryzla do priečelia neologickej synagógy na Rybnom námestí.

Asi si aj v duchu zaspomínal, ako chodil na exkurzie a merania na Vydricu, Hrad či Zuckermandel.

Ako vnímate dnes renováciu Podhradia?

Súčasnú realizáciu výstavby na bratislavskom Podhradí vnímam ako novú kultúrnu vrstvu v asanovanom prostredí, tu historizmy nemajú žiadne opodstatnenie.

Ten kontext je už predsa len iný, ako v časoch, keď túto časť hradného kopca dokumentoval Piffl. Počkajme si však na jeho výslednú podobu, ktorá integruje v sebe aj historické torzá – napríklad areál bývalej Vodnej veže.

Azda v súzvuku historického a moderného objavíme aj stratenú malebnosť bratislavského Podhradia.

Pri prehliadke Podhradia - druhý zľava. (zdroj: Archív rodiny Piffl)

Venujete sa histórii architektúry, pamiatkam. Aký je váš názor na obnovu historického fondu? Je to vždy iba otázka financií? Vidíme, že aj pri renovácii Bratislavského hradu išlo o rôzne návrhy.

Historické objekty často bez rozmyslu búrame a legislatívne nechránime, lebo nepoznáme ich pamiatkové hodnoty. Naše kultúrne dedičstvo a aj architektúra je jeho imanentnou súčasťou, by sme si mali omnoho viac vážiť.

Je to meradlo kultúrnosti národa. Ale je to aj o pripravenosti samotných architektov, či príprave špecialistov na ochranu pamiatok. Je to špecifická a náročná disciplína, často sa obnova pamiatok dostáva do nekompetentných rúk.

V porovnaní s okolitými krajinami sme tejto sfére nevenovali dostatočnú pozornosť, čo je veľká škoda. Prišli sme o značné množstvo architektonického fondu najmä z 19. storočia, ktoré bolo dlho nepoznaným a hlavne nedoceneným obdobím.

Ak by sa dalo, čo by ste zachovali, za čím je vám najviac ľúto?

Nezmyselne sme si zničili napríklad industriálne dedičstvo, ktoré bolo v iných krajinách chránené a zvelaďované. Mrzí ma, že práve v Bratislave, kde vznikali prvé veľké priemyselné areály na Slovensku, nám industriál doslova zmizol z obrazu mesta.

Z Cvernovky zostalo iba malé torzo, zbúrali sme areály Dynamit Nobel, Stollwerck či Patrónku a Kablovku, pretože ich celky či jednotlivé stavby neboli pamiatkovo chránené, prípadne územne ustúpili tlaku investorov.

Škoda, pretože to všetko mohli byť objekty a areály, ktoré by sme mohli využiť na vzdelávacie a kultúrne aktivity, loftové bývanie či na služby, obchod i na šport a celý rad ďalších možností.