Rýchlokvasení „odborníci“, ktorí sú aktuálne dosadzovaní do kultúrnych inštitúcií, sú podľa neho úplne oslobodení od zodpovednosti, pretože nepoznajú prostredie, v ktorom pôsobia.
„Nepoznajú vôbec mená a tváre kolegov a kolegýň, ktorým ich nekompetentné rozhodnutia zásadne ublížia, nedokážu si predstaviť, aké následky to bude mať na veľké množstvo ľudí, ktorým sú ich práca alebo projekty určené. Zároveň sa k nim z rovnakého dôvodu vlastne nedostane adekvátna kritika,“ vraví DUŠAN BURAN.
Do konca marca pôsobil ako senior kurátor v Slovenskej národnej galérii a ako predseda Rady Fondu na podporu umenia (FPU). Z oboch inštitúcií po rokoch odchádza.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako vyzeral Fond na podporu umenia pred novelizáciou zákona a ako vyzerá teraz,
- či sa dá FPU ešte považovať za nezávislú inštitúciu, či nastane jeho znefunkčnenie alebo úplný zánik,
- aké boli jeho skúsenosti s členmi rady, ktorých nominovala ministerka kultúry,
- prečo sú aktuálne ohrozené folklórne festivaly a prečo v rade ani nikto folklór nezastupuje,
- aké má plány po tom, ako po rokoch odišiel z kľúčových inštitúcií.
Pred pár dňami sa skončil váš mandát ako predsedu Rady FPU, následne ste sa vzdali aj členstva v rade ako takého. Zároveň ste skončili aj ako kurátor v Slovenskej národnej galérii. Aké obdobie vás teraz čaká?
Predpokladám, že to bude obdobie, keď si aspoň trochu oddýchnem, pretože posledných sedem mesiacov bolo dosť náročných. Akoby som bojoval na dvoch frontoch: aj v galérii, aj vo fonde.
Moja, možno naivná, predstava sa teraz upína na to, že na chvíľu pôjdem do hôr alebo niekam k moru. Zároveň mi však hlavou šrotuje, čo všetko musím dokončiť. Potrebujem odovzdať nejaké vedecké texty, pohnúť s dvoma knihami.
Napokon teda tento zlom neberiem nijako tragicky. Je tiež vítanou možnosťou vrátiť sa k tomu, čo ma na profesii historika umenia baví najviac.
Máte už aj plán, ako a kde sa zamestnáte?
Úprimne? Ešte som nemal kapacitu vážne sa nad tým zamyslieť. Na takéto rozhodnutie človek potrebuje rozvahu a najmä možnosť zaujať trochu odstup od aktuálnej situácie. Verím, že sa mi to v najbližších týždňoch podarí.
Zvažujete odchod do zahraničia?
Áno. Aj.
Z fondu odchádzate po štyroch rokoch. Ako teraz vyzerá?
Nie je to pekný pohľad. Najmä preto, že to viem porovnať s obdobím, keď fungoval. Nie vo všetkých aspektoch dokonale, ale vždy v prospech rôznorodých kultúrnych komunít i jednotlivcov naprieč celou krajinou.
Aj pre mňa to bola obdivuhodná inštitúcia, ktorá za málo peňazí robila veľa muziky práve tým, akú mala štíhlu a dômyselnú administratívu. Tisícky projektov administrovala necelá tridsiatka zamestnancov, čo je v našich pomeroch nevídané. Navyše, do augusta 2024 tvorili väčšinu členstva rady ľudia s prirodzenou autoritou.
Teraz sa mení na niečo chaotické a to bez toho, aby mal niekto akýkoľvek plán a vedel, aký to má mať výsledok. Noví členovia rady a zjavne i vrchné poschodia ministerstva kultúry si možno myslia, že dochádza k nejakej pozitívnej zmene, avšak tajomníčka rady, kancelária, riaditeľ a ja už dobre vieme, kam to speje.
Kam?
K deštrukcii a znefunkčneniu celého fondu. Ak rada bude naďalej pracovať tak, ako pracujú nominanti ministerstva kultúry teraz, a ak budú presadzovať tie postupy, ktoré presadzovali doteraz, začne to čoraz viac narážať na realitu – personálnu aj administratívnu.
Už teraz vidíme, že sa rušia festivaly, pretože členovia rady nie sú schopní ani len zostaviť odbornú komisiu. To sa bude opakovať a zhoršovať aj v mnohých iných oblastiach. Onedlho sa začne diať to, že rada nebude schopná ani len vypísať výzvy.
Navyše, dosť pochybujem o tom, že sa v komisiách podarí udržať odborníčky a odborníkov, ktorých kvalifikované rozhodnutia podložené hodinami štúdia projektov šmahom ruky zvráti napríklad učiteľka základnej školy alebo špecialista na správu majetku.
Predstavte si, že by sme tento rozhovor viedli pred rokom. Teda predtým, ako v vlani v auguste začala platiť novela zákona o FPU z dielne SNS. Spýtala by som sa vás na to, čo je Fond na podporu umenia a ako funguje. Čo by ste mi povedali?
Fond na podporu umenia bol založený pred desiatimi rokmi. A je to veľmi moderný a pružný nástroj kultúrnej politiky. Štát doň každý rok vkladá 20 miliónov (od roku 2025 je to 30 miliónov, pozn. red.), aby – v pozitívnom zmysle slova – zbavil rozhodovacej právomoci politickú reprezentáciu.
O tom, aké umenie sa na Slovensku podporuje, teda nerozhoduje ministerstvo kultúry, ale verejnoprávna inštitúcia ako predĺžená ruka komunít, ktorých sa to bezprostredne týka. Čiže umelci, hudobníci, performeri, súbory, literáti, prekladateľky, vydavateľstvá, kultúrne centrá, ale aj inštitúcie zriaďovanej kultúry.
Toto všetko sa deje cez filter profesionálov sústredených v odborných komisiách. V dôsledku rôznorodosti programov je týchto profesionálov takmer tristo a pôsobia vo vyše sedemdesiatich komisiách.
A ak by som sa pred novelou pýtala na to, čo robí rada a jej predseda?
S radou mám štvorročnú skúsenosť, zároveň som bol takmer od začiatku môjho pôsobenia jej predsedom. Predseda rady je štatutárnym zástupcom fondu, túto pozíciu totiž nezastáva jeho riaditeľ. Za normálnych okolností koná predseda vo veľmi úzkom kontakte s kanceláriou fondu a jeho riaditeľom.
Na rozdiel od kancelárie však rada nerieši administratívne procesy, ťažisko spočíva na obsahu, štruktúre podpory a programov, a na stratégii do budúcnosti. Do istej miery išlo o rutinné procesy, pretože fond bol nastavený dobre.
Najdôležitejšími zasadnutiami však boli tie, pri ktorých sme sa venovali zmenám v štruktúre podpornej činnosti, čo je kľúčový dokument FPU. Tie boli spravidla raz do roka, no napriek tomu sme vedeli pružne reagovať na podnety z umeleckého prostredia, ktoré sme spracovávali priebežne.
Čo všetko sa zmenilo po novele zákona?
