Zážitkov má za niekoľkých ľudí naraz. Dina Štěrbová zdolala himalájske štíty aj stredovek

Diváci na plátne kina sledujú ženu, ktorá zjavne nie je zvyknutá na mediálnu pozornosť. Zdá sa, že radšej by zostala za oponou. Lenže režisérka Hana Pinkavová si dala za úlohu preniknúť k/do nej. Ťažká úloha.

Tou ženou je Dina Štěrbová a napokon o nej vznikol dokument Za oponou veľhôr. Vlastne sú to hneď dva filmy v jednom.

Absolútna pravda a matematika

Nepôsobí nápadne, skôr prehliadnuteľne obyčajne, miestami možno až placho. V skutočnosti je však nesmierne húževnatá, činorodá, odvážna. A zážitkov má za niekoľkých ľudí naraz. Exotických, silných a krásnych, aj bolestných a nezávideniahodných.

Ak divák nemá o Štěrbovej ani tušenie, asi by od tej ženy, ktorú vníma v jej počiatočnom obraze, neočakával žiadne veľké myšlienky. Lenže ona takého pozorovateľa rýchlo upozorní, že nie je len tak hocikto. Jej krátka, bez pátosu vyslovená úvaha o túžbe po dosiahnutí absolútnej pravdy v obklopení právd relatívnych je pekné vykreslenie životnej pozície a snahy.

No a s tým súvisí aj Štěrbovej záľuba v matematike, ktorá ju istý čas živila. Mala ju rada, pretože v nej nešlo o klamstvo. A toho si v povojnovom Československu zažila Dina Štěrbová neúrekom. Neraz sa mu vzoprela, za čo, samozrejme, zaplatila. Okrem iného tým, že nemohla vyštudovať medicínu, ktorá ju zaujímala.

Na tú dobu nemala šitý svoj pôvod. Po otcovi mala nemecké korene, matka bola Maďarka. Na konci druhej svetovej vojny teda rodina začala mať problémy pre otcov pôvod. (Mimochodom, žili vtedy na Slovensku a Dina strávila detstvo v Bratislave.)

Ťahalo sa to s nimi aj po nástupe komunizmu. Otec navyše odmietol úlohu „bábkového“ sudcu v politických procesoch 50. rokov, čo neskôr dobehlo aj samotnú Dinu.

Vo filme je hneď niekoľko príkladov, ako Štěrbová počas komunizmu vystrčila rožky a nenechala sa zomlieť režimom do formy poslušnej oddanosti.

Pre Dinu Štěrbovú sú prirodzeným prostredím hory. (zdroj: CinemArt Sk)

Od Tatier k Čo Oju

Takýto prístup napokon charakterizuje aj jej prvé vysokohorské výstupy. Porušovala pravidlá, keď sa aj s kamarátkou štverali v Tatrách na Lomničák alebo Gerlach. Na to všetko protagonistka spomína priamo na Lomnickom štíte.

Tatranské vrcholy má zažité. Tie scény sú okrem iného svedectvom jej previazanosti so Slovenskom, hoci jej život bol napojený hlavne na Českú republiku, respektíve na Moravu.

V tom okamihu už aj nepoučený divák dávno vie, že Dina Štěrbová bola a je silná osobnosť.

A keď sme spomínali, že Za oponou veľhôr sú vlastne dva filmy v jednom, rozdelený je na časti práve podľa toho, čím bola a čím je. V prvej polovici spomína na svoje životné etapy a na okolnosti jej himalájskych výstupov. V histórii je zapísaná ako prvá žena, ktorá vystúpila na vrchol osemtisícovky Čo Oju (8201 metrov). Stalo sa to v roku 1984.

Ako inak, aj pri týchto himalájskych výpravách porušila nejedno pravidlo. Aj také, ktoré bolo v tom čase nepísané. Bežné totiž bolo vnímať úlohu matky ako tej, ktorá sa stará o domácnosť a deti.

Štěrbová však aj v tomto vybočila z radu, keď mala doma malého syna a vybrala sa na dlhé mesiace do sveta. Bol to dôkaz o jej nekonvenčnosti, emancipovanosti, a zároveň o dobrom vzťahu a deľbe práce s manželom Otakarom. Bol to pre ňu nesmierne dôležitý človek.

Jej syn je, samozrejme, už dospelý a vo filme sa tiež objaví. Povie však len zopár viet.

Režisérka Hana Pinkavová sa snaží svoj dokument stavať z viacerých materiálov. Okrem svojich priamych rozhovorov ponúka aj archívne zábery napríklad na starú Bratislavu alebo na protagonistkine expedície z čias socialistického Československa. A v obraze prakticky stále znie nejaká hudba, čo časom začína obťažovať.

Obdivuhodný nezmar

Už v osobnej histórii protagonistky je množstvo podnetov, ktoré by zniesli takpovediac veľké rozprávanie. V poňatí Hany Pinkavovej sú však viaceré z nich len krátko spomenuté. Aj preto, že sa režisérka rozhodla venovať „druhú časť“ filmu zachytávaniu toho, čomu sa Štěrbová venuje v súčasnosti, respektíve v posledných rokoch.

Zamerala sa na horskú dedinu pod správou Pakistanu, kde ľudia podľa jej slov žili ako v stredoveku. V chabých príbytkoch bez základných znalostí o hygiene, bez prístupu k čistej vode či lekárskej starostlivosti. Štěrbová im chcela pomôcť.

Postupne zabezpečila výstavbu nemocnice, opravu školy, prístupovej cesty, stavbu vodovodu. Pinkavová tieto procesy sleduje na veľkej ploche a občas skĺzava k zbytočnej opisnosti.

Táto časť však odkrýva ďalší rozmer protagonistky. Lepšie povedané, potvrdí to, čo naznačila už prvá polovica filmu. Jej húževnatosť, vynaliezavosť, trpezlivosť, nezdolnosť.

Ak by sme sa chceli pokúsiť o vtip, tak by sa dala prirovnať k sympatickejšej verzii Chucka Norrisa, ktorá stojí nohami pevne na zemi. S tým rozdielom, že ona nie je na smiech. A sama by sa pri svojej pokore takémuto výstrednému prirovnaniu zrejme len odmietavo zasmiala.

Roky sa venovala pomoci obyvateľom horskej dediny v Pakistane. (zdroj: CinemArt SK)

V období, keď už na himalájske štíty nemohla liezť, si našla inú, i keď podobne náročnú „horu“, ktorú pomaly, ale isto zdoláva. A o jej osobnosti, jej vnútornom nastavení veľa vypovedá aj jeden z dôvodov, prečo sa rozhodla týmto spôsobom pomáhať.

V čase, keď ešte v Himalájach liezla, totiž cítila výčitky svedomia pred miestnymi nosičmi, ktorí za malé peniaze riskovali svoje zdravie či život. Keď spoznala životné pomery tamojších ľudí, rozhodla sa, že pre nich treba niečo reálne urobiť.

Sila osobnosti

Existujú (dokumentárne) filmy, ktoré neoplývajú špeciálnou kvalitou, ale bez problémov komunikujú s divákom vďaka svojmu protagonistovi.

Aj Za oponou veľhôr má svoje muchy, ale Dina Štěrbová ich odháňa. Ako žena, ktorá toho veľa dokázala a napriek tomu nepotrebuje na seba pompézne upozorňovať.