Zlatohlávková: Bojím sa, že budem znieť ako Babiš, no keď hovorím po slovensky, som to ja

Zo situácie na Slovensku si uťahovala v televíznych šou aj pri preberaní ceny Zlatý lev, ktorú získala ako najlepšia seriálová herečka. Rodáčka z Prešova ZUZANA ZLATOHLÁVKOVÁ je však presvedčená, že práve v tejto situácii treba Slovensko podporiť. "Je to ako v akomkoľvek vzťahu, keď má jeden krízu, je dôležité, aby ho ten druhý podržal, a nie aby od neho ušiel. Slovensko je mladá krajina a to, čo sa teraz deje, je normálny a prirodzený vývoj. Som optimistka a myslím si, že to dáme, len to nesmieme vzdať. Nesmieme vzdať nasadenie, humor a slušné správanie."

Než ste do relácie Všechnopárty prišli v slovenskom kroji a než ste si prebrali sošku Zlatého leva, mnoho ľudí asi netušilo, že máte slovenský pôvod. Ako vlastne vnímate seba? Ste slovenská herečka, ktorá žije a tvorí v Česku, alebo česká herečka, ktorá sa na rodila na Slovensku?

Vždy ako prvú vec hovorím, že som sa narodila v Československu. Mám aj nemecké korene a vlastne som z rodiny taká zmes, že by som asi ani nemala mať nikde napísané, že mám slovenské občianstvo. Asi by to platilo o väčšine ľudí, čo sa na Slovensku narodili. Lebo nech si ministerka Šimkovičová hovorí, čo chce, všetci sme pomiešaní že až.

Ale k veci. Povedala by som, že som Slovenka, ktorá žije v Česku. Som rada, že som sa narodila v Prešove, rada sa k tomu mestu hlásim, pretože mám krásne spomienky na ľudí, ktorých som tam poznala. A čím som staršia, čoraz viac mi chýba Slovensko a slovenský temperament.

Nemrzí vás, že vás na Slovensku ľudia asi úplne nepoznajú?

Určite mi nie je ľúto, že na Slovensku netušia, že som herečka, ktorá robila v divadle a niekedy niečo natočila. Ale občas premýšľam, že keby som si nechala svoje pôvodné meno a nepoužívala priezvisko manžela, mohli by si na mňa spomenúť spolužiaci z Prešova, zo strednej z Bratislavy, kamaráti z tenisu alebo nejaká vzdialená rodina. Aj keď neviem, či by ma spoznali. Predsa len, už som staršia žena a neviem, či si na mňa ešte niekto spomenie ako na dievča.

Hovoríte už viac po česky ako po slovensky?

Keď ma na vysokú školu prijali do Prahy, a nie do Bratislavy, vôbec som nemala pocit, že idem niekam do cudziny, hoci už sme boli rozdelení. No od prvého dňa v škole som poslúchla radu svojho pedagóga Borisa Rösnera, aby som rozprávala už iba po česky a nepredvádzala sa pred chlapcami, ktorým sa, mimochodom, slovenčina veľmi páči. Hlava sa mi naozaj dostala do toho, že hovorím česky a prvé slová, ktoré mi prichádzajú na jazyk, sú v češtine. Aj na svoje deti som už prirodzene hovorila po česky.

Keď som teda u Karla Šípa hovorila o Šimkovičovej ako o „ministryni“, vôbec sa mi to nezdalo čudné a až mama mi po relácii povedala, že som to používala blbo. Že som mala hovoriť ministerka a nie ministryne.

Viem, že riskujem, lebo ľudia sú citliví na to, keď niekto svoj rodný jazyk neovláda stopercentne. A teda mám strach aj z toho, že budem znieť Babiš.

Ako vlastne prišlo k tomu, že hoci je vám už prirodzenejšia čeština, v rôznych televíznych šou alebo na odovzdávaní Českých levov ste rozprávali po slovensky?

Za to zas môže režisér Honza Prušinovský, režisér seriálu Dobré ráno, Brno!. Predtým som vlastne nemala veľké skúsenosti s tlačovými besedami a promovaním hereckej práce. Ako divadelná herečka som sa k tomu veľmi nedostala. Keď som potom so seriálom išla na nejakú tlačovku, tak som mu vravela, že mám trému. Vtedy mi povedal: Prosím ťa, hlavne hovor po slovensky!

Prečo?

Pretože keď hovorím po slovensky, som viac sama sebou. A napríklad pri odovzdávaní levov som už mala úplnú tmu. Ráno som sa svojho muža spýtala, či som tam hovorila po česky, alebo po slovensky.

Myslím, že pri preberaní cien Českého leva skôr ľudí zaujalo to, že ste povedali, aby nehrali našu novú „sovietsku teda slovenskú hymnu“. Tento vtip ste mali pripravený?