Dva roky sa režisér MIRO REMO venoval medveďom. Pre Voyo nakrúcal dokumentárnu sériu Lebo medveď. Stretol sa s ochranármi, stretol sa s poľovníkmi, zoznámil sa s tými, ktorých medveď nebezpečne zranil, a bližšie spoznal súčasného ministra športu.
Pochopil tých, čo si myslia, že ochrana prírody je len bratislavská záležitosť, zistil, že konanie mnohých je len výsledkom frustrácie z toho, že nie sú víťazmi porevolučného vývoja. Uvedomil si dôvody, prečo sa nedokážeme správať racionálne a našiel logiku aj v tom, ako uvažuje Rudolf Huliak.
Keď s nakrúcaním iba začínal, nikdy by nepovedal, že téma medveďov sa spolitizuje tak veľmi, že bude rozhodovať voľby. Dnes vidí, že medveď nie je len biologický, ale aj náš ľudský a morálny problém, z ktorého sa nedajú vyňať ani médiá.
V rozhovore sa dočítate:
- aký bol pred nakrúcaním jeho postoj k medveďom a čo ho zmenilo
- čo na Slovensku určuje podobu spoločenskej debaty o medveďoch
- akú chybu pri tom robia médiá
- aká je jeho skúsenosť zo spolupráce s Rudolfom Huliakom
- čo priniesla politizácia problému
- aké Slovensko počas nakrúcania stretol
- čo by odporúčal obom stranám sporu
- aká je jeho rada, čo robiť pri stretnutí s medveďom
Na akom mieste v rebríčku vašich problémov boli medvede, kým ste o nich nezačali nakrúcať film?
Medvede som vždy vnímal ako tému, čo nás rozdeľuje. A keďže sa takýmto témam vo filme venujem, v rebríčku profesijného života bola pomerne vysoko.
Okrem toho, som ekologicky založený človek, mám rád prírodu, záležalo mi na tom, aby sa situácia s nimi vyriešila.
No a keď už som sa do nej filmársky zahryzol, žil som najmä nimi. Deti plakali a žena musela všetko riešiť za mňa, toľko času ma to stálo.
Nebáli sa o vás, že vám medveď ublíži?
Na začiatku sa trochu, samozrejme, báli. Mediálny priestor na nás všetkých vytváral tlak. Aj ja som si myslel, že medveď je krvilačná šelma, ale mal som ho zažitého najmä zo zoologickej záhrady.
V horách som vždy trávil veľa času, no nikdy som žiadneho nestretol. Tak ako všetci som podľahol predstave, že keď ho stretnem, zaútočí na mňa, a to mi naháňalo strach.
Nikdy sa nič nestalo?
Úsmevná vec sa stala, keď sme šli medveďa nakrúcať prvýkrát. Práve sme sa vracali z Poľany domov a boli sme už kdesi pri Zvolene, keď nám riaditeľka chránenej krajinnej oblasti Vladimíra Fabriciusová zavolala: Príďte, je tu. Bola tma a ona ho cez termovíziu pozorovala.
Rýchlo sme to otočili a vracali sa späť. Hneď, ako som vystúpil z auta, spadol som do metrovej jamy a bol som takmer celý mokrý.
Bol to len výsledok toho, aký som bol vystrašený. Ani som ho nevidel a už to na mňa pôsobilo.
Billy Bob Thornton pre SME: Učili ma, ako byť silným. Za touto maskou mužov však bývajú komplexy Čítajte Kým ste sa do témy medveďov neponorili hlbšie, aký postoj ste k nej mali? Na čej strane ste boli?
Som síce človek z dediny, ale už dlho žijem v meste. Pohybujem sa v prostredí, kde prevláda hlas ľudí, ktorí sa touto témou zaoberajú dlhodobo a majú priestor v médiách.
Aj cez sociálne siete sa ku mne dostávali informácie najmä z ekologického spektra a menej už z toho poľovníckeho. To isto ovplyvňovalo môj svetonázor.
Nechcem teraz hodnotiť, či je dobrý alebo zlý, prosto si myslím, že prírodu treba chrániť, a verím, že ekológovia sú dobrí ľudia a chcú pomôcť našej planéte.
No moja dokumentaristická skúsenosť ma už naučila, že kým nie si na mieste činu, nevidíš, čo sa tam deje a akí ľudia tam žijú, tak nevynášaj závery.
Ako ste na to šli?
Naším pôvodným zámerom bolo, že budeme snímať zásahový tím, no to nám nevyšlo. Situácia už bola vyostrená, aj keď ešte nebola taká medializovaná, v podhubí to už žilo konfliktmi, dotyční sa preto preľakli a konfrontácii sa radšej vyhli.
Povedali sme si, nič to. Teda chvíľu nám to aj prekážalo, no mali sme plán B. Na prekvapenie mnohých sme sa do skúmania témy pustili priamo v centre problémov. Teda v lokalitách, kde je situácia najdramatickejšia, teda na Poľane a v Nízkych Tatrách. Tam som chcel zistiť, ako to naozaj je. A veci prežiť.
Čo sme tam počuli a zaznamenali, to sme potom vystavili kritickému pohľadu ochranárov aj preto, aby som sa zorientoval v téme ešte viac.
Nie je to komplexný obraz situácie s výskytom medveďa na Slovensku, no našou ambíciou bolo skôr ukázať, čo sa to u nás v dôsledku nej deje. Ukázať, ako na nás táto téma pôsobí, ako nás rozdeľuje, ako pracujeme so strachom a ako s ním pracujú politici. A napokon ponúknuť i riešenie ako z toho von.
Z minisérie Lebo medveď, ktorá je od 10. apríla dostupná na Voyo. (zdroj: VOYO)Ukázali ste, že každá skupina, a nie je to len skupina ochranárov a poľovníkov, sa na medveďa pozerá z inej perspektívy. Ako ste túto rozličnosť vnímali?
Rozličnosť pohľadov je logická. No to, čo sa tu deje, si zaslúži kontinuálny vedecký výskum, to je práca na roky dopredu. Skúmajme a potom konajme.
A do toho počítam aj sociologický výskum, pretože medveď nie je len biologický, ale aj ľudský, morálny problém. My sme medveďa naučili chodiť bližšie k nám a teraz za to má zomrieť.
Snažili sme sa, aby sme oba tábory aspoň trochu zjednotili. Naša dokumentárna séria poskytla priestor, aby sa viac rešpektovali a začali navzájom počúvať. Myslím si, že keby ich komunikácia bola menej vyhrotená, dostali by sme sa všetci ďalej. To je tak trochu môj odkaz aj do médií.
Čo by ste vyčítali médiám?
Ich problém je, že tému potrebujú rýchlo spracovať. To proste nejde. Dá sa spracovať, ale potrebujete mesiace intenzívnej práce, filmárskej alebo novinárskej.
Vôbec nechcem znevažovať vašu prácu, sú reportéri, čo sa medveďom venujú dlhodobo a majú prehľad. Majú zmapovaný priestor a vedia, čo je osveta.
No nie všetci majú možnosť vycestovať do regiónov, do miest, kde problém žije, pritom tam sa robí dobrá žurnalistika.
To si musí uvedomiť každý, kto dnes rozhoduje o tom, ako bude dobrá žurnalistika na Slovensku vyzerať. V hre je osud celej krajiny.
Žiaľ, médiá si nemôžu dovoliť zamestnávať toľko reportérov, aby sa mohli každej téme venovať dostatočne intenzívne.
Lenže medveď bol téma, ktorá rozhodla o voľbách. Veľa ľudí to podcenilo.
