Prvý nosorožec sa zjavil v nedeľu. Spôsobil chaos, vystrašil ľudí a zabil kocúra. Napriek tomu, že ho videlo množstvo ľudí, na druhý deň už jeho existenciu kadekto spochybňuje.
„Celý ten humbug okolo neho nie je nič iné ako vaša propaganda!“ kričí na kolegov úradník Botard. Neverí ani novinárom, ani kolegom, ktorí ho videli na vlastné oči.
Ale ani keď sa jeden hrubokožec zjaví presne pred budovou, ktorá pripomína bankový palác – sídlo ministerstvo kultúry, nechce veriť. Nosorožcov však postupne pribúda, nákaza si berie ďalších a ďalších.
Činohra SND uviedla premiéru absurdnej grotesky Eugènea Ionesca Nosorožec. Režisérka Júlia Rázusová takmer sedemdesiatročnú hru upravila tak, aby reflektovala aj aktuálne dianie a aby mohla naplno využiť všetko, čo je typické pre jej tvorbu.
Živelné, fyzické a humorné divadlo, v ktorom herci pracujú v rovnakej miere s textom, ako aj s gestom a pohybom. Darí sa jej vrstviť na seba mnohé myšlienky aj odkazy na iné diela. Napríklad na legendárnu inscenáciu Stoličky no objaví sa aj obraz Rameno Seiny v blízkosti Giverny od Moneta.
Africké hrubokožce aj tuzemský dobytok
Ionesco napísal hru ako reakciu na krvavo potlačené maďarské protikomunistické povstanie z roku 1956. V hre sa však odráža aj jeho osobná skúsenosť s európskym nacizmom, najmä s jeho rumunskou fanatickou odnožou Železná garda. Jej besnenie zažil na vlastnej koži.
Nejde mu však o odhaľovania príčin, dokonca ani príliš neukazuje následky. Ionesca oveľa viac zaujíma proces, ktorým sa totalita dostáva k moci. Ten je totiž nielen desivý, ale aj neuveriteľne smiešny. Napokon, vidíme to v priamom prenose.
K mikrofónom sa dostávajú ľudia, ktorí vety skladajú, akoby slová náhodne ťahali z klobúka. Fakty a logika sa otáčajú, ako sa komu práve hodí a ľudia sa začínajú správať tak, ako by to od nich priatelia nečakali. Je pritom jedno, či sa k moci dostávajú africké a ázijské hrubokožce, alebo tuzemský dobytok.
Rázusová vynikajúco využíva Ionescov text, ktorý je priam univerzálnou štúdiou a necháva naplno zanieť vety, ktoré akoby vznikli pre súčasné Slovensko.
„Je mi príliš ťažko na srdci, aby som teraz šiel do galérie. Duchovným veciam sa budem venovať inokedy,“ vraví napríklad hlavná postava Bérenger. Inokedy, keď je reč o epidémii rinoceritídy, zas akoby zaznel splnomocnenec Kotlár.
„Ja totiž poznám utajený pôvod celej veci, aj pozadie tejto historky... A poznám aj mená všetkých, čo sú za to zodpovední. Mená zradcov. Nie som hlupák. Ja vám vysvetlím ciele aj zmysel tejto provokácie. Odhalím jej osnovateľov.“
Gregor Hološka a Ondrej Kovaľ (zdroj: Robert Tappert)Totalita preniká aj do intímnych vzťahov
Režisérka sa pritom nebojí ísť aj za hranicu textu a do inscenácie vkladá aj vlastné odkazy.
Po schodoch úradu pomaly prejdú ženské nohy v svetlých, mimoriadne vysokých topánkach, z tlačiarne padajú transparenty „Sme s vami, buďte s nami“ a keď si postavy poťažkajú, že nosorožce už obsadili rozhlas, pridajú sa aj skratky všetkých kultúrnych inštitúcií, v ktorých sa bez výberového konania vymenili riaditelia.
Nosorožec v SND však nie je len o politickej satire, veľmi jasne komunikuje aj to, ako sa totalita nezastavuje vo verejnom priestore. Preniká do jazyka, myslenia, priateľstiev aj intímnych vzťahov a bez väčších ťažkostí sa stáva novou normou.
„Viete, človek si na ne zvykne. Stáda nosorožcov sa plnou rýchlosťou preháňajú po uliciach, a nikto sa už nad tým ani len nepozastaví. Ľudia sa im vyhnú z cesty a idú ďalej, ako by sa nechumelilo,“ vraví jedna z postáv v závere hry.
Herec Roman Poláčik: Chcel som sa s koňmi zžiť tak, akoby som už v kolíske mal položené kopyto Čítajte Pod povrchom vtipov, gagov, skečov a absurdity sa nachádzajú zásadné a hlboké otázky. Dokážeme si udržať ľudskosť? Sme schopní stáť rovno, keď sa zem okolo nás otriasa? A vieme to celé zniesť aj keď zostaneme osamotení?
Inscenácia tieto temné tóny necháva zaznieť postupne až ho do veľkolepého záverečného monológu Bérengera v podaní Romana Poláčika. Jeho výstup je zároveň zimomriavky vyvolávajúcim hudobným číslom pre tri akordeóny.
Roman Poláčik, Robert Roth, Braňo Mosný, Gregor Hološka, Ondrej Kovaľ (zdroj: Robert Tappert)Nerastie aj nám nad nosom roh?
Nosorožec v Rázusovej réžii je v mnohých ohľadoch divadelná oslava. Hudobne, výtvarne, pohybovo aj herecky od prvej minúty srší nápadmi, ktoré na seba vrství. Na prvý pohľad absurdne, bez ladu a skladu, čoskoro sa však ukáže, že ide o premyslený koncept.
Nosorožec
- Preklad: Albert Marenčin
- Réžia a úprava: Júlia Rázusová.
- Dramaturgia: Miriam Kičiňová.
- Scéna a kostýmy: Marek Cpin.
- Hudba: Lucia Chuťková.
- Pohybová spolupráca: Matej Matejka.
- Účinkujú: Roman Poláčik, Robert Roth, Braňo Mosný, Gregor Hološka, Jana Kovalčiková, Anežka Petrová, Ondrej Kovaľ, Daniel Žulčák.
- Premiéra: 12. apríla v Štúdiu Činohry SND.
Napríklad postava starého pána, ktorú stvárňuje Ondrej Kovaľ, vizuálne pripomína výtvarníka Andyho Warhola.
Keď však herec začne na javisko nosiť množstvo stoličiek, pripomína aj postavu starčeka, ktorého v legendárnej inscenácii stvárnil Emil Horváth.
Podobných metarovín obsahuje inscenácia mnoho. Nie je pritom potrebné zachytiť a dešifrovať všetky, no ako pri jedle aj tu s každým kúskom rastie chuť.
Výrazná je pohybová zložka, pri ktorej súbor spolupracoval v Poľsku pôsobiacom Matejom Matejkom.
Nechýba ľahká akrobacia či choreografie, ktoré sa v niektorých momentoch opakujú a stávajú sa tak samostatným kódom. Napríklad, keď sa postavy neustále kontrolujú, či sa už na nich neprejavuje rinoceritída.
Hoci v inscenácii účinkuje iba osem hercov, pôsobí najmä v prvej polovici mimoriadne plno. Aj to je dôsledok dokonalej súhry a ochoty súboru pristúpiť na experiment.
Nosorožec v Činohre Slovenského národného divadla je bezpochyby jednou z udalostí sezóny.
Nevyčerpateľná smršť nápadov, nepríjemná groteska, ktorá dráždi, bodá a tne do živého. Nastavuje zrkadlo a provokatívne sa každého z nás pýta, či aj nám už náhodou nad nosom nerastie roh.
