Predstava absolútnej slobody slova je veľmi mylná a nebezpečná. Nikdy v histórii nebola sloboda slova bez limitov, hovorí česká literárna vedkyňa LENKA POŘÍZKOVÁ z Univerzity Palackého v Olomouci s tým, že isté formy cenzúry sú prítomné aj v demokracii.
„Osobne mám rada vnímanie cenzúry nie v úzkom rámci ako niečo direktívne, ale ako isté hľadanie hraníc a mantinelov, čo je pre nás ešte v literatúre prijateľné a čo už nie,“ uvažuje bádateľka.
O cenzúre nehovorí len ako o štátnom či cirkevnom dozore nad tým, čo možno a čo nemožno vydať. V modernom poňatí tak môže cenzúru vykonať aj „štátna inštitúcia, vydavateľ knihy, kritik, ktorý odmietne dielo a ovplyvní jeho prijatie, aj matka, ktorá vezme dieťaťu z rúk nevhodnú knihu.“
V rozhovore sa dočítate:
- prečo je cenzúra stále súčasťou spoločnosti a či sa to dá zmeniť,
- kedy prišla cirkev o monopol na cenzúru,
- prečo na zrušenie cenzúry v roku 1968 musela prísť odpoveď v podobe okupácie,
- kto sa zastával vydania Mein Kampfu a ako sa kuchárka s marihuanou stala hitom,
- čo dnes prekáža na Pipi Dlhej pančuche a či je v poriadku prepisovanie kníh pre deti.
Cenzúru si ľudia spájajú s autokratickými režimami. Vy tvrdíte, že cenzúra je aj v demokracii. Ako je to možné, ak ju zakazuje aj ústava?
Predovšetkým si treba uvedomiť, že rozlišujeme dva typy cenzúry: predbežnú cenzúru a následnú cenzúru.
Preventívna či predbežná cenzúra fungovala v minulosti a aj dnes funguje v autokratických režimoch. V liberálnych demokraciách je dnes naozaj ústavou zakázaná. Čiže nikto si nenárokuje právo vidieť a posúdiť text pred uverejnením.
To však neznamená, že text v okamihu, ako je publikovaný, nemôže prekročiť zákon. Zastaviť šírenie knihy dnes môžu v demokracii len súdy, pokiaľ by kniha svojou existenciou na trhu porušovala konkrétny zákon.
Z hľadiska literárnej vedy však aj v takomto prípade o cenzúru ide - a to cenzúru následnú.
Pedro Berruguete zobrazil, ako svätý Dominik páli kacírske knihy. (zdroj: Museo Nacional del Prado )Je to v rozpore s ústavou?
Nie. V liberálnej demokracii zákon nepredpisuje, čo sa smie a nesmie vydávať. Ale vydavateľ je zodpovedný za to, že sa vydaním, napríklad, knihy nedopustí priestupku alebo trestného činu.
Pred súdom potom stoja proti sebe dve práva, právo na slobodu prejavu a na druhej strane právo brániť sa poškodeniu danou knihou. Súd musí rozhodnúť, ktoré je v konkrétnom prípade nadradené.
Zákaz knihy je dnes skôr vzácnosťou. Keď však hovoríme o cenzúre z hľadiska literárnej vedy, tak oveľa častejšie sú tlaky spoločnosti na potláčanie kontroverzných obsahov. Je to politická korektnosť, ale aj autocenzúra, teda to, do akej miery sa autor podkladá požiadavkám spoločnosti.
Lenka Pořízková (1980)
- Pôsobí na Katedre bohemistiky Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci,
- venuje sa dejinám knižného trhu, teórii knižnej kultúry, vydavateľskej redakčnej práci,
- v rokoch 2014 – 2024 riadila Vydavateľstvo Filozofickej fakulty, je autorkou kníh Přátelský podvod. Mystifikace (nejen) v české literatuře 20. století (2014) a Kuchyně ve službách lidu. Vydávání kuchařek v Československu v letech 1945 – 1989 (2024), participovala na monografii o cenzúre.
Podľa právnej definície je cenzúra inštitucionalizované skúmanie a kontrola písaných a tlačených materiálov.
Chápať cenzúru len v prísne právnom zmysle ako zásah štátu alebo inštitúcií do šírenia textov je veľmi zjednodušujúce. Nezodpovedá to ani historickej realite, keď sa cenzúra realizovala na rôznych úrovniach literárnej komunikácie a autorita cenzorov bola veľmi sporná, ba často nemali ani oficiálne danú legitimitu.
Kto teda dnes môže vykonávať cenzúru, keď nemáme cenzorské inštitúcie a úrady dohľadu na tlačou?
V modernom poňatí sa cenzúra chápe ako akýkoľvek zásah do literárnej komunikácie s cieľom prerušiť ju, zabrániť jej, skomplikovať ju alebo ju obmedziť.
Ten zásah môže realizovať ktokoľvek. Štátna inštitúcia, vydavateľ knihy, kritik, ktorý odmietne dielo a ovplyvní jeho prijatie, aj matka, ktorá vezme dieťaťu z rúk nevhodnú knihu, alebo knihovníčka, ktorá schová dielo až do zadnej poličky, pretože ju poburuje.
Cenzúra v najširšom zmysle slova znamená akúkoľvek reguláciu literárnych či iných obsahov. V literárnej vede hovoríme o koncepte „novej cenzúry“ a tú vnímame ako nevyhnutný tlak vnútri literatúry. V tomto zmysle je cenzúra všadeprítomná.
Mení sa aj účel cenzúry počas storočí?
Každá spoločnosť v každej dobe si stráži systém hodnôt a súčasne iné vytesňuje, niektoré obsahy preferuje a iné vylučuje. Stále však platí, že sa na cenzúru dívame vždy zo svojho uhla pohľadu: prekážajú nám zásahy, ktoré idú proti našim hodnotám, a vítame zásahy, ktoré naše hodnoty chránia.
Diabol odťahuje na káre cenzorov, karikatúra Eugena Delacroixa z roku 1823. (zdroj: The Metropolitan Museum of Art)Odkedy sa datuje vznik cenzúry v dnešnom zmysle slova?
Cenzúra je prítomná vo vývoji literatúry od momentu, keď existovali texty v množstve, ktoré potenciálne ohrozovalo tie-ktoré režimy. Rukopisnej literatúry bolo relatívne málo, neohrozovala spoločnosť.
To sa zmenilo od nástupu kníhtlače. Vtedy sa začala kontrola záplavy textov, ktoré vznikali, javiť ako celospoločenský problém. Spoločnosť navyše nebola pripravená na také rýchle šírenie informácií.
Dá sa povedať, že odvtedy je cenzúra kontinuálne prítomná a každá spoločnosť si hľadá spôsoby, ako sa brániť pred tým, čo považuje za nežiaduce.
Kto vykonával cenzúru?
V stredoveku to bola takmer výhradne cirkev. Mala dominantný vplyv na spoločnosť a aj na to, ako vyzerala literatúra, cenzúra bola úplne v jej moci.
Neskôr sa to začalo meniť. V našom regióne od prvej polovice 18. storočia začal mať štát záujem vykonávať cenzúru sám.
Dovtedy sa riešila najmä mravnostná a náboženská cenzúra, aby čitatelia neboli zvádzaní k hriechu a podobne, ale s príchodom osvietenstva začali mať panovník a cirkev odlišnú predstavu, čo je pre čitateľov „dobré“ a „správne“. K mravnostnej a náboženskej cenzúre pribudla politická cenzúra. Texty začali byť nebezpečné aj politického hľadiska.
Cenzúra v diele vzdelanca Erazma Rotterdamského. (zdroj: Wellcome Collection)Išlo vlastne o konkurenčný boj medzi štátom a cirkvou?
Osvietenskí panovníci mali záujem, aby sa ľudia viac angažovali, aby sa dosiahol spoločenský pokrok, ktorý je nemožný bez kritických myšlienok, to si dobre uvedomovali. Tým sa dostávali do rozporu s cirkvou.
V prechodnej fáze síce štát riadil cenzúru, ale reálne ju vykonávali biskupi. Tí lavírovali, či majú byť lojálni pápežovi, alebo panovníkovi, vznikali z toho konflikty. Cirkev začala strácať svoju pozíciu, hoci dosť bojovala, aby si ju udržala.
Vyvrcholilo to tým, že Mária Terézia povedala: nie. Cenzúra sa prevzala od jezuitov a za Jozefa II. sa celkom zoštátnila a potom dostala pod policajnú agendu. Mimochodom, výraz „polizieren“ vtedy znamenal „kultivovať“ v zmysle starať sa o verejné blaho. Až neskôr sa význam zužuje na „dohľad nad bezpečnosťou“.
Tak štát získal moc nad čitateľmi?
Osvietenstvo prišlo s paternalistickým prístupom. Stálo to na téze, že čitatelia nie sú dostatočne súdni, aby dokázali texty kriticky hodnotiť, a my ich musíme pred nimi chrániť.
Do istej miery to aj bola oprávnená predstava, pretože čitatelia už neboli len vzdelanci ako v minulosti. Veľkú časť tvorili pologramotní dedinčania a riziko, že texty nedokážu kriticky reflektovať, zle ich interpretujú, nechajú sa nimi zmanipulovať, bolo vysoké.
Ten prístup z čias monarchie je napokon viditeľný dodnes. Snažíme sa pred nevhodnými textami chrániť časti spoločnosti, napríklad deti, týka sa to pornografie, ale aj iných textov, ktoré by mohli mať negatívny vplyv.
Za Orwella do väzenia. Taká bola orwellovská realita za komunizmu Čítajte Laik si cenzora predstaví ako prísneho pána, ktorý drží bič nad slobodou. Ale ako cenzori sa živili napríklad aj Štefan Moyzes a ďalšie postavy našej kultúry.
